Republikánsky kongresman Ron Paul sa stal v decembri predsedom výboru, ktorý dohliada na činnosť Federálneho rezervného systému. Správa by sotva vzbudila pozornosť, keby tento viacnásobný kandidát na prezidenta nebol zároveň autorom knihy End the Fed a jedným z hlavných odporcov centrálneho bankovníctva na americkej politickej scéne. Ron Paul je opäť o niečo bližšie k svojmu cieľu – pod dohľadom Kongresu vykonať audit činnosti najmocnejšej ekonomickej inštitúcie sveta. Niečo, čo Fed počas svojej storočnej histórie ešte nezažil.
Rona Paula pre jeho názory často považujú za exota aj vlastní spolustraníci (ako konštitucionalista odsudzuje vojnu v Iraku, Patriot Act, a podporuje WikiLeaks), no jeho ostrá kritika Fedu nachádza čoraz viac priaznivcov. Fed Transparency Act, ktorý pripravil v roku 2009 a ktorý má byť základom budúceho auditu, získal dodnes podpisy 320 kongresmanov a hlasnú podporu časti odbornej verejnosti.
Koniec ticha
Po divokom období rozpadu Bretton-Woodskeho systému a vysokej inflácii v 70. rokoch sa americká centrálna banka nenápadne stiahla z očí verejnosti. Fed si potichu robil svoju prácu a verejnosť si občas prečítala krátky stĺpček o pohybe úrokovej miery o pol percenta hore či dole. Až kým finančná kríza všetko nezmenila. Hlavný garant ekonomickej stability a prosperity nedokáže Američanom vysvetliť rekordnú nezamestnanosť ani tri roky sa potácajúce hospodárstvo, napriek zníženiu úrokových mier na nulu, rozdávaniu stoviek miliárd finančnému sektoru a dvom kolám tlačenia peňazí, ktoré si vyslúžili rozsiahlu kritiku doma aj v zahraničí. Známkou úspechu nie sú ani zástupy investorov, vymieňajúcich Bernankeho papiere za zlato a hlasy volajúce po novej svetovej rezervnej mene.
Aj voliči sa postupne prebúdzajú z letargie a viac ako polovica je naladená proti existencii Fedu v dnešnej podobe. V čerstvom prieskume spoločnosti Bloomberg sa počet ľudí, želajúcich si zánik Fedu, zdvojnásobil v priebehu dvoch mesiacov z 8 % na 16 % a ďalších 39 % si želá Fed priehľadnejší a pod väčšou kontrolou Kongresu. Vyložiť karty na stôl chcú nielen podporovatelia Tea Party či tradiční Republikáni– každý ôsmy zástanca Demokratov by chcel zrušiť dnešný systém federálnych rezerv.
To isté v modro-žltom
Na východnej strane Atlantiku panujú podobné nálady voči ECB a jej pýche – euru. Európska Centrálna Banka bola donedávna považovaná za opornú skalu konzervatívneho prístupu k monetárnej politike, najmä vďaka dedičstvu po nemeckej Bundesbanke. Vietor eurokrízy a írskeho de facto bankrotu sfúkol konzervativizmus ako sviečku a dnes nielenže prostredníctvom bánk nakupuje štátny dlh, čo je činnosť, na ktorú nedostala mandát, ale poskytovaním neobmedzenej likvidity bankám prakticky vykonáva kvantitatívne uvoľňovanie, podobné tomu americkému. Ako druhý decembrový deň oznámil prezident ECB Jean-Claude Trichet, tak skoro s touto činnosťou neprestanú.
Rok 2010 bol pre Fed a ECB jedným z najťažších, aké kedy zažili. Svoju úlohu ochrancov trhu museli obhajovať pred širokou verejnosťou, a nielen hŕstkou zástancov slobodného bankovníctva. Centrálne banky sú pevne ukotvené v ekonomickom systéme sveta a bolo by naivné sa domnievať, že sa na tomto fakte v blízkej budúcnosti čokoľvek zmení. Ich moc administratívne stanovovať úrok, teda najvýznamnejšiu cenu na trhu, a vysnívaná schopnosť čarovať peniaze si vyžaduje transparentnosť a dohľad občanov. Konečne sa objavuje nádej, že Ron Paul a po ňom ďalší zabúchajú na dvere a vynesú na svetlo zopár zatuchnutých faktov.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Rona Paula pre jeho názory často považujú za exota aj vlastní spolustraníci (ako konštitucionalista odsudzuje vojnu v Iraku, Patriot Act, a podporuje WikiLeaks), no jeho ostrá kritika Fedu nachádza čoraz viac priaznivcov. Fed Transparency Act, ktorý pripravil v roku 2009 a ktorý má byť základom budúceho auditu, získal dodnes podpisy 320 kongresmanov a hlasnú podporu časti odbornej verejnosti.
Koniec ticha
Po divokom období rozpadu Bretton-Woodskeho systému a vysokej inflácii v 70. rokoch sa americká centrálna banka nenápadne stiahla z očí verejnosti. Fed si potichu robil svoju prácu a verejnosť si občas prečítala krátky stĺpček o pohybe úrokovej miery o pol percenta hore či dole. Až kým finančná kríza všetko nezmenila. Hlavný garant ekonomickej stability a prosperity nedokáže Američanom vysvetliť rekordnú nezamestnanosť ani tri roky sa potácajúce hospodárstvo, napriek zníženiu úrokových mier na nulu, rozdávaniu stoviek miliárd finančnému sektoru a dvom kolám tlačenia peňazí, ktoré si vyslúžili rozsiahlu kritiku doma aj v zahraničí. Známkou úspechu nie sú ani zástupy investorov, vymieňajúcich Bernankeho papiere za zlato a hlasy volajúce po novej svetovej rezervnej mene.
Aj voliči sa postupne prebúdzajú z letargie a viac ako polovica je naladená proti existencii Fedu v dnešnej podobe. V čerstvom prieskume spoločnosti Bloomberg sa počet ľudí, želajúcich si zánik Fedu, zdvojnásobil v priebehu dvoch mesiacov z 8 % na 16 % a ďalších 39 % si želá Fed priehľadnejší a pod väčšou kontrolou Kongresu. Vyložiť karty na stôl chcú nielen podporovatelia Tea Party či tradiční Republikáni– každý ôsmy zástanca Demokratov by chcel zrušiť dnešný systém federálnych rezerv.
To isté v modro-žltom
Na východnej strane Atlantiku panujú podobné nálady voči ECB a jej pýche – euru. Európska Centrálna Banka bola donedávna považovaná za opornú skalu konzervatívneho prístupu k monetárnej politike, najmä vďaka dedičstvu po nemeckej Bundesbanke. Vietor eurokrízy a írskeho de facto bankrotu sfúkol konzervativizmus ako sviečku a dnes nielenže prostredníctvom bánk nakupuje štátny dlh, čo je činnosť, na ktorú nedostala mandát, ale poskytovaním neobmedzenej likvidity bankám prakticky vykonáva kvantitatívne uvoľňovanie, podobné tomu americkému. Ako druhý decembrový deň oznámil prezident ECB Jean-Claude Trichet, tak skoro s touto činnosťou neprestanú.
Rok 2010 bol pre Fed a ECB jedným z najťažších, aké kedy zažili. Svoju úlohu ochrancov trhu museli obhajovať pred širokou verejnosťou, a nielen hŕstkou zástancov slobodného bankovníctva. Centrálne banky sú pevne ukotvené v ekonomickom systéme sveta a bolo by naivné sa domnievať, že sa na tomto fakte v blízkej budúcnosti čokoľvek zmení. Ich moc administratívne stanovovať úrok, teda najvýznamnejšiu cenu na trhu, a vysnívaná schopnosť čarovať peniaze si vyžaduje transparentnosť a dohľad občanov. Konečne sa objavuje nádej, že Ron Paul a po ňom ďalší zabúchajú na dvere a vynesú na svetlo zopár zatuchnutých faktov.
Autor pracuje ako online marketingový špecialista a tvorí blog EcoNoir.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.