Pretože viera však nikdy nespočíva iba v cite, rovnako ako nemôže spočívať iba na rozume, potrebuje viac než slová. Potrebuje síce oveľa viac, ale takisto stále treba, aby sme sa započúvali, aby sme premýšľali a vžívali sa do Slova. Vytiahnime teda z veľkej tkaniny dnešného evanjelia niekoľko nitiek.
Najskôr je zmienený cisár Augustus. Svätý Lukáš tým chcel rímskemu aristokratovi Teofilovi, ktorému je evanjelium venované, povedať, kedy sa Ježiš Kristus narodil. Chcel ukázať, že tento Ježiš nepatrí do nejakých zbožných legiend alebo rozprávok, ale je narodený v pomenovateľnom priestore a v konkrétnom čase našich dejín, a teda že je skutočne ich súčasťou. A predsa ide evanjelistovi pri zmienke o cisárovi o niečo viac, než len označenie dátumu. Augustus je, bez toho, aby to vedel, prepojený s tajomstvom Boha. Slúži Pánu Ježišovi Kristovi, slúži naplneniu Božieho zasľúbenia. On, najmocnejší muž a pán sveta, je v skutočnosti služobníkom dieťaťa, ktoré leží v jasliach. Pretože vďaka sčítaniu ľudu, keď sa museli všetci odobrať do mesta, odkiaľ pochádzali, aby sa mohli dať zapísať, sa stalo, že Ježiš, Syn Dávidov, sa narodí v meste judských kráľov, v Betleheme.
Jozef, potomok Dávidovho rodu, už v sebe nemal nič z kráľovského dieťaťa. Bol to nemajetný muž, ktorý hľadal prácu kdekoľvek v provincii. Na cisárov príkaz sa však ocitá v meste Dávidovom. A tak sa cez cisárovo konanie napĺňajú slová Písma svätého ako znamenie pre Izrael a všetky národy sveta. Cisár slúži neznámemu dieťaťu. A ono sa stáva viditeľným tam, kde je skutočná moc, ktorá sa – navzdory všetkým predpokladom – nenachádza tam, kde je nastúpená najsilnejšia légia, ani tam, kde je vybudovaný najväčší byrokratický aparát. Prebýva tam, kde je Duch a Láska. Pravým znamením Boha je prostota a pokora. A tu vidíme spoločne moc i pokoru Ježiša Krista. Moc v tom, ako mu slúži Augustus a pokoru ako sa narodil bez domova, v stajni. Jeho prvými dvoranmi sú pastieri, ktorí sú takí chudobní, že aj počas chladnej noci musia vonku strážiť ovce.
V tom príbehu nachádzame ešte jednu podivuhodnú okolnosť. Dieťa je položené do jaslí, určených na kŕmenie zvierat. Ale Mária ho zavinie do plienok, ktoré s láskou pre tú chvíľu pripravila. Za skromnou evanjelistovou správou tak môžeme tušiť jej materskú dobrotu a nehu, s ktorou išla tomu okamihu v ústrety. Vonkajším priestorom Ježišovho narodenia je stajňa, tým vnútorným sa stalo Máriine „áno“, jej ochota a otvorenosť: „nech sa mi stane podľa tvojho slova“.
Ďalej tu nachádzame anjelské zvestovanie pastierom. Od prvého momentu platí, že svetlo tu nie je preto, aby sa ukrývalo pod nádobu, ale aby svietilo ľudom do sveta. „Dnes sa vám narodil v meste Dávidovom Kristus Pán!“
Nemôžeme preto sláviť Vianoce bez toho, aby sme nemysleli na tých, pre ktorých dnes žiadne svetlo neexistuje. Nemôžeme a nesmieme sláviť Vianoce, aby sme nemysleli na tých, ktorí v tejto hodine hladujú a mrznú, trpia a sú chorí, ktorí pochybujú a zúfajú nad zmyslom svojho života, ktorí pre svoju vieru biedia vo väzniciach a psychiatrických zariadeniach.
Všimnime si, čo hovorí Písmo: pastieri sa do Betlehema ponáhľali. Zaznieva v tom naliehavosť, v ktorej sa odhaľuje prvoradý význam udalosti, ktorá si žiada celého človeka, teraz a tu. To, čo sa tu deje, prevracia obvyklé poriadky. V živote orientálnych pastierov totiž inak náhlenie neexistuje. Pre nich platí príslovie: „Boh nám dal čas, o náhlení nepovedal nič.“ Ale kam prichádza Pán, tam človeka volá. Náhlenie tak vzniká samo od seba. Týka sa to aj nás. Blízkosť Pána nie je niečo, čo môžeme presunúť na inokedy. On od nás s celou naliehavosťou požaduje to, čo je naozaj dôležité: aby sme jeho svetlo niesli ďalej. A my to urobiť môžeme. Urobíme to vtedy, keď svoje modlitby rozšírime cez vlastný malý obzor na celý svet.
V tom je zrejmé, že adventná zbierka nie je len niečo dodatočne pridané k oslave Vianoc, ale že patrí k ich najvnútornejšiemu dianiu, pretože ponúka možnosť dávať. Umožňuje nám chváliť Boha skutkami a stať sa jeho svedkom vo svete, v ktorom je stále ešte noc a utrpenie. Kiež by sa nás dotkla naliehavosť týchto slov, pretože práve to nám dáva pokoj. Božie náhlenie je pravý pokoj a pravá sloboda človeka.
Text je úryvkom staršej kázne súčasného pápeža počas Polnočnej svätej omše.
Najskôr je zmienený cisár Augustus. Svätý Lukáš tým chcel rímskemu aristokratovi Teofilovi, ktorému je evanjelium venované, povedať, kedy sa Ježiš Kristus narodil. Chcel ukázať, že tento Ježiš nepatrí do nejakých zbožných legiend alebo rozprávok, ale je narodený v pomenovateľnom priestore a v konkrétnom čase našich dejín, a teda že je skutočne ich súčasťou. A predsa ide evanjelistovi pri zmienke o cisárovi o niečo viac, než len označenie dátumu. Augustus je, bez toho, aby to vedel, prepojený s tajomstvom Boha. Slúži Pánu Ježišovi Kristovi, slúži naplneniu Božieho zasľúbenia. On, najmocnejší muž a pán sveta, je v skutočnosti služobníkom dieťaťa, ktoré leží v jasliach. Pretože vďaka sčítaniu ľudu, keď sa museli všetci odobrať do mesta, odkiaľ pochádzali, aby sa mohli dať zapísať, sa stalo, že Ježiš, Syn Dávidov, sa narodí v meste judských kráľov, v Betleheme.
Jozef, potomok Dávidovho rodu, už v sebe nemal nič z kráľovského dieťaťa. Bol to nemajetný muž, ktorý hľadal prácu kdekoľvek v provincii. Na cisárov príkaz sa však ocitá v meste Dávidovom. A tak sa cez cisárovo konanie napĺňajú slová Písma svätého ako znamenie pre Izrael a všetky národy sveta. Cisár slúži neznámemu dieťaťu. A ono sa stáva viditeľným tam, kde je skutočná moc, ktorá sa – navzdory všetkým predpokladom – nenachádza tam, kde je nastúpená najsilnejšia légia, ani tam, kde je vybudovaný najväčší byrokratický aparát. Prebýva tam, kde je Duch a Láska. Pravým znamením Boha je prostota a pokora. A tu vidíme spoločne moc i pokoru Ježiša Krista. Moc v tom, ako mu slúži Augustus a pokoru ako sa narodil bez domova, v stajni. Jeho prvými dvoranmi sú pastieri, ktorí sú takí chudobní, že aj počas chladnej noci musia vonku strážiť ovce.
V tom príbehu nachádzame ešte jednu podivuhodnú okolnosť. Dieťa je položené do jaslí, určených na kŕmenie zvierat. Ale Mária ho zavinie do plienok, ktoré s láskou pre tú chvíľu pripravila. Za skromnou evanjelistovou správou tak môžeme tušiť jej materskú dobrotu a nehu, s ktorou išla tomu okamihu v ústrety. Vonkajším priestorom Ježišovho narodenia je stajňa, tým vnútorným sa stalo Máriine „áno“, jej ochota a otvorenosť: „nech sa mi stane podľa tvojho slova“.
Ďalej tu nachádzame anjelské zvestovanie pastierom. Od prvého momentu platí, že svetlo tu nie je preto, aby sa ukrývalo pod nádobu, ale aby svietilo ľudom do sveta. „Dnes sa vám narodil v meste Dávidovom Kristus Pán!“
Nemôžeme preto sláviť Vianoce bez toho, aby sme nemysleli na tých, pre ktorých dnes žiadne svetlo neexistuje. Nemôžeme a nesmieme sláviť Vianoce, aby sme nemysleli na tých, ktorí v tejto hodine hladujú a mrznú, trpia a sú chorí, ktorí pochybujú a zúfajú nad zmyslom svojho života, ktorí pre svoju vieru biedia vo väzniciach a psychiatrických zariadeniach.
Všimnime si, čo hovorí Písmo: pastieri sa do Betlehema ponáhľali. Zaznieva v tom naliehavosť, v ktorej sa odhaľuje prvoradý význam udalosti, ktorá si žiada celého človeka, teraz a tu. To, čo sa tu deje, prevracia obvyklé poriadky. V živote orientálnych pastierov totiž inak náhlenie neexistuje. Pre nich platí príslovie: „Boh nám dal čas, o náhlení nepovedal nič.“ Ale kam prichádza Pán, tam človeka volá. Náhlenie tak vzniká samo od seba. Týka sa to aj nás. Blízkosť Pána nie je niečo, čo môžeme presunúť na inokedy. On od nás s celou naliehavosťou požaduje to, čo je naozaj dôležité: aby sme jeho svetlo niesli ďalej. A my to urobiť môžeme. Urobíme to vtedy, keď svoje modlitby rozšírime cez vlastný malý obzor na celý svet.
V tom je zrejmé, že adventná zbierka nie je len niečo dodatočne pridané k oslave Vianoc, ale že patrí k ich najvnútornejšiemu dianiu, pretože ponúka možnosť dávať. Umožňuje nám chváliť Boha skutkami a stať sa jeho svedkom vo svete, v ktorom je stále ešte noc a utrpenie. Kiež by sa nás dotkla naliehavosť týchto slov, pretože práve to nám dáva pokoj. Božie náhlenie je pravý pokoj a pravá sloboda človeka.
Text je úryvkom staršej kázne súčasného pápeža počas Polnočnej svätej omše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.