Keď vysvitlo, že viacerí podozriví v kauze nevydarených teroristických útokov v Glasgowe a v Londýne sú lekári, alebo aspoň pracujú v zdravotníctve, vyvolalo to aj zdesené a nechápavé komentáre.
Ako to, že lekári, ktorí predsa majú liečiť a zachraňovať ľudské životy, chcú vraždiť? Ako to, že chcú vraždiť vzdelaní a úspešní ľudia, a nie obvyklí sociálni vydedenci?
Mediálne zvyky sú neúprosné – pár dní po nepodarených útokoch sa téma vytratila z prvých stránok médií a informácie zostali nekompletné. Isté sa zdá byť, že tí, ktorých v súvislosti s útokmi zatkli, pracovali v britskom zdravotníctve ako lekári, študenti či technici. V nemocnici Royal Alexandra Hospital v Paisley mali zrejme centrálu. Mladý muž, ktorý študoval na Slovensku a volá sa Chálid Ahmed, k nim podľa všetkého nepatrí. Patrí k nim však napríklad Bilal Abdullah, doktor, ktorý prišiel do Británie pracovať z Iraku. A jedným z nich je aj Mohammed Aša, neurochirurg (údajne výborný) pôvodom z Jordánska. Podľa údajov britskej General Medical Council až 37 percent z dovedna 238 739 lekárov pracujúcich vo Veľkej Británii získalo lekárske vzdelanie a pracovalo pôvodne v cudzine. To je takmer 90-tisíc. Isto medzi nich patrí aj množstvo lekárov zo Slovenska, Poľska a ďalších bývalých komunistických krajín, ale aj 27 558 lekárov z Indie, 6634 z Pakistanu, 1987 z Iraku a 184 z Jordánska. Ak z nich nájde cestu k radikálnemu islamu iba jedna stotina, ide i tak o stovky ľudí. Lekári nemajú špeciálne vzhľadom na svoju profesiu nijakú náklonnosť k teroru či zločinom. Možno naozaj skôr naopak, musí v nich byť nadrozmerný kus potreby konať dobro. Iba – podobne ako ľudia iných profesií – nemajú ani nijakú imunitu proti zlu, ktorú by u nich ľudia radi videli. „Spomedzi všetkých zločincov a vrahov je najnebezpečnejším typom zločinný lekár,“ povedal doktor Miklós Nyiszli, židovský lekár a väzeň koncentračného tábora Osvienčim, ktorý bol prinútený robiť patológa pre Jozefa Mengeleho. Doktor Mengele a ďalší nacistickí lekári sa dopustili pod zámienkou lekárskeho výskumu neopísateľných zločinov na väzňoch a 15 nemeckých lekárov a vedcov bolo za to odsúdených v Norimberskom procese. Rovnako obludných zločinov na veľkom počte čínskych väzňov sa dopustili počas druhej svetovej vojny aj japonskí vojenskí lekári. Nuž a lekárom, v tomto prípade psychiatrom, je aj Radovan Karadžič, ktorého dodnes hľadá medzinárodný tribunál za masové vraždy v Srebrenici a inde.
Zoznam moslimských a arabských lekárov, ktorí boli aktívne zapletení do teroru, bol dlhý a pôsobivý ešte predtým, než sa čokoľvek stalo vo Veľkej Británii. Napríklad pravá ruka a zároveň ideologický tútor Usámu bin Ládina Egypťan Ajman al-Zawahírí je pôvodným povolaním lekár, pediater. A nepochádza z nijakých chudobných ani radikálnych pomerov, ale z egyptskej lekárskej a farmaceutickej rodiny. Al-Zawahírí najnovšie nahral ďalšie burcujúce videoposolstvo, v ktorom volá moslimov do svätej vojny. Bin Ládin bol nakoniec aj pod vplyvom palestínskeho lekára Abdullaha Azzama, ktorý mu pomohol založiť z pakistanskej pôdy Maktab al-Chidamat, alebo Inštitút služieb, ktorý koordinoval ideologickú indoktrináciu moslimských dobrovoľníkov bojujúcich v Afganistane proti ruskej okupácii. Azzama podporovali wahábisti zo Saudskej Arábie. Zavraždili ho v Pakistane v roku 1989. Maktab al-Chidamat premenil bin Ládin v roku 1988 na al-Káidu. Jedným z lídrov Hamasu bol aj Mahmúd Zahar, osobný lekár zakladateľa Hamasu šejka Ahmada Jásina. Keď Jásina zabila v roku 2004 izraelská bomba, jeho nástupcom sa stal lekár, pediater Abdel Aziz Rantisi. Aj jeho krátko na to zabila bomba. Vplyvnou palestínskou teroristickou skupinou, ktorú financuje najmä Irán, je Palestínsky islamský džihád. V roku 1981 ju založil Mohammed al-Hindi, ktorý získal svoj lekársky diplom v Káhire iba rok predtým. Detským lekárom bol aj George Habaš, ktorý založil takzvaný Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (PFLP), ktorý bol za terorom a únosmi lietadiel koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov. Habaš nebol moslim – bol z palestínskej kresťanskej rodiny. PFLP patrí do čias, keď ešte nešlo o nábožensky, ale skôr etnicky motivovaný teror.
Stephen Schwartz a Irfan Al-Alawi, ktorí vedú Centrum pre islamský pluralizmus vo Washingtone a v Londýne (obaja sú moslimovia), dokončili nedávno štúdiu s názvom „Scientific Training and Radical Islam“ (Vedecké vzdelanie a radikálny islam), v ktorej analyzujú ako sa ľudia so vzdelaním v rôznych vedeckých odboroch menia na krvilačných extrémistov. „Niet pochýb o významnej úlohe, ktorú zohrali radikalizovaní vzdelanci – najmä lekári a inžinieri – v nástupe islamského extrémizmu. Prvýkrát to upútalo pozornosť, keď Moslimské bratstvo infiltrovalo egyptské lekárske organizácie, čo vrcholilo v deväťdesiatych rokoch...“ píšu Schwartz a Al-Alawi. Ľahká naverbovateľnosť lekárov v islamskom svete má podľa Schwartza a Al-Alawiho aj svoj takpovediac kultúrno-špecifický dôvod: „V našej štúdii zameranej na arabských a pakistanských lekárov (tých druhých doma i v zahraničí) sme zistili, že vo väčšine islamského sveta sú medicína a náboženstvo spolu späté spôsobom, ktorý na Západe takmer vymizol. Pre západných lekárov môže medicína čerpať z náboženskej etiky; ale pre moslimských lekárov čerpá z islamskej etiky, a zároveň z islamského pohľadu na Univerzum. Navyše mnohí moslimovia spájajú liečenie s ich náboženskými vodcami a v tradičnejších islamských krajinách je imám typicky prvou (a často jedinou) osobou, na ktorú sa chorí obracajú, a modlitby a ,liečenie vierou‘ sú jedinou terapiou.“ Ťažko posúdiť, či v tomto bode narazili Schwartz a Al-Alawi na skutočný koreň veci. Dôležitejší pre pochopenie roly lekárov v radikálnych islamských štruktúrach je však iný ich postreh: „Politický úspech egyptského Moslimského bratstva, Hamasu aHizballáhu v niektorých kruhoch vnímajú ako dôsledok ich schopnosti poskytnúť medicínske a iné sociálne služby v krajinách, kde sú zdroje zo štátneho rozpočtu veľmi nedostatočné či skorumpované. Mnohí pozorovatelia tvrdia, že Hamas získal svoju podporu vo voľbách na chrbte svojich sociálnych služieb. Egyptské Moslimské bratstvo a jeho odštiepenecké skupiny vrátane Egyptského islamského džihádu (EIJ) získali veľký vplyv medzi chudobnými poskytovaním zdravotnej starostlivosti výmenou za možnosť verbovať miestnu mládež extrémistickou ideológiou. Al-Zawahírí je produktom EIJ; cesta od jeho koncepcie „islamských bezplatných kliník“ k al-Káide nebola dlhá“. Autori citovanej štúdie píšu, že zdokumentovali fenomén radikálnych moslimských lekárov aj v USA, kde je pomerne známy: „Títo jednotlivci trpia rozpoltenou mysľou, v ktorej sa ich profesionálne povinnosti zrážajú s ich ideologickými fantáziami.“
Ideologické fantázie – toto slovné spojenie je zrejme kľúčom k pochopeniu toho, čo hľadajú lekári, ktorí majú predsa zachraňovať život a zdravie, medzi bandou pomätencov chystajúcich masaker ľudí, ktorí sa proti nim ničím neprevinili a ktorých vôbec nepoznajú. Západný svet ešte stále nepochopil motiváciu tých, ktorí naň útočia, a preto ani nechápe, ako môžu byť medzi teroristami vzdelaní ľudia a lekári. Televízia navyše dokonale maskuje skutočnosť nesmierne denervujúcimi a nekonečnými zábermi zo zúriacich „arabských ulíc“. Tie ulice vyzerajú nebezpečne a nepríčetne. Ale povestná „moslimská ulica“ hrá v motivácii i činoch islamských teroristov nanajvýš úlohu komparzu. Úlohu kriku a krikľúňov na vypínač – ako nedávno, keď britská kráľovná udelila šľachtický titul spisovateľovi Salmanovi Rushdiemu a ulice v Islamabade či Káhire zúrili. Ani netreba dodávať, že spomedzi spravodlivo zúriacich nik nečítal nič od Salmana Rushdieho, zrejme ani nevedel, kto to je a už vôbec nikoho nebolo nič do šľachtických titulov britskej monarchie. V moslimskom svete je to tak, ako kdekoľvek inde na svete. Menej vzdelaných ľudí, obyčajných roľníkov či robotníkov, nehovoriac o armádach nezamestnaných, zaujíma najmä a jedine, ako uživia svoju rodinu a ako ju i seba ekonomicky zabezpečia. Chudobný moslim sa stáva náboženským radikálom, až keď prestane byť celkom chudobným alebo výmenou za sociálne služby z rúk organizácií ako Hamas či Moslimské bratstvo. Západ ešte stále väčšinovo nechápe, že islamistický útok na Západ nie je produktom nespravodlivej chudoby či skutočne opodstatneného pocitu útlaku, ale produktom komplexov a neuskutočnených ašpirácií moslimských stredných tried. Západ nechápe, že vzdelanie a prosperita nebránia nikoho, a teda ani moslimskú strednú triedu, lekárov či inžinierov, pred mámením iracionálnych apokalyptických mýtov o boji dobra proti zlu. Veď ani intelekt, ani vzdelanie neubránili špičkových európskych intelektuálov, ako bol napríklad filozof Martin Heidegger, pred temným mámením nacizmu. Napriek svojej vlastnej skúsenosti nielen s nacizmom, ale aj s komunizmom, ktorý kontaminoval iracionálnym a vraždiacim ideologickým zlom celé generácie vzdelancov, Západ stále nechápe. Odmieta sa pozrieť aj do duše ľudí so vzdelaním. Toto nepochopenie má, pochopiteľne, následky. Jeden predviedol v krikľavej podobe nový britský premiér Gordon Brown. Zakázal svojim ministrom používať v súvislosti s terorom prídavné mená islamský či moslimský a vyradil zo slovníka slovné spojenie „vojna proti teroru“. Teroristi v londýnskom metre i na uliciach Bagdadu zomierajú kričiac „Allah akbar“, nechávajú listy, v ktorých zdôvodňujú svoje činy prikázaniami svojej viery, ale Gordon Brown a s ním takmer bez výnimky tlač i britskí politici, rozumejú predsa islamu lepšie ako moslimovia. Možno to niektorí chápu ako politickú prefíkanosť – typu „nevyprovokovať reakciu, vystrieť podanú ruku“. Iránsky exilový publicista Amir Taheri však označil takúto indukovanú slepotu voči zjavným príčinám teroru ako „idiotizmus“. Asi je bližšie k pravde. A keď sa Západ konečne pozrie pravde do očí, vypočuje si, čo tí teroristi hovoria a uverí im, možno mu svitne: 1. Ani formálne vzdelanie, ani diplomy, lekárske či iné, neuchránia ľudskú dušu pred morom zhubných ideologických fantázií. 2. Sprisahania a civilizačné zrážky sa vždy rodia v hlavách ľudí so vzdelaním. Tam treba hľadať, aj keď ide o prevenciu.