Okolo týchto krajín sa naozaj točila veľká časť medzinárodného diania vrátane novembrovej streľby v Kórei. Wikileaks dodali dva nové aspekty. Prvým bola miera, akou sa arabské krajiny desia iránskeho jadrového programu. Zatiaľ čo arabskí vládcovia na verejnosti „držia basu“ s protiizraelskými náladami arabskej ulice a arabskej tlače, v rokovaniach s Američanmi je najväčšou bezpečnostnou témou Teherán a výzvy, aby Američania bombardovaním iránsky jadrový program zničili. Je to logické, no žiadny arabský politik (na rozdiel od izraelských) to nikdy nevyslovil nahlas. Druhým novým aspektom aféry Wikileaks boli náznaky čínskych diplomatov, že Čína by sa mohla vzdať nesympatického severokórejského spojenca a umožniť zjednotenie Kórey pod taktovkou slobodného juhu. Summa summarum: kórejský polostrov, Irán, Pakistan a Afganistan (a v rámci toho islamský radikalizmus a pakistanské jadrové zbrane) boli v roku 2010 tým, čím zrejme budú aj v roku 2011: hlavnými a tiež najťažšími bodmi medzinárodnej politiky.
V Amerike bojoval slabnúci prezident Obama s mocnejúcimi republikánmi, podporovanými masovým hnutím Tea Party. Bývalý prezident Bush zostal počas druhého obdobia sústredený na jednu prioritu –bezpečnosť – pričom verejnosť mala pocit, že to je iba jedna z priorít. Prezidentovi Obamovi sa prihodilo čosi opačné: nastolil mnoho priorít, od reformy zdravotného poistenia cez stiahnutie vojakov z Iraku až po dialóg aj s nepriateľskými krajinami, a to v čase, keď podľa väčšiny Američanov malo byť všetko iba o ekonomike a zamestnanosti. Republikáni vyhrali kongresové voľby a Barack Obama bude musieť spolupracovať s republikánskou Snemovňou reprezentantov. Obama zareagoval bleskovo a dohodol s republikánmi kompromis vrátane nižších daní, a dal zmraziť mzdy štátnym zamestnancom. Na svoju podporu si navyše prizval do Bieleho domu Billa Clintona, ktorý ako demokratický prezident tiež utrpel dva roky po zvolení v kongresových voľbách tvrdú porážku, aby potom v roku 1996 dokázal znovu vyhrať prezidentské voľby. Komentátori sa usmievajú, že obaja prezidenti pred kamerami obhajovali politiku nižších daní, ktorú zaviedol George Bush a ktorú sám Obama ostro kritizoval. V roku 2011 čaká navyše krajinu ťažké hľadanie zhody na znižovaní dlhu.
Spomeňme ešte tri javy roku 2010. Prvým boli nešťastia a reakcie na ne. Od zemetrasenia na Haiti (opakovane nepripravená krajina, ktorú ani masívna pomoc nevie postaviť na nohy) cez zasypaných čilských baníkov (kde pomohla rozhodnosť a líderstvo politikov a profesionálov) až po pád lietadla s poľským prezidentom a elitou v Smolensku (katarzia, ktorá môže zlepšiť rusko-poľské vzťahy aj vďaka priznaniu Moskvy, že za katynský masaker bol zodpovedný maršal Stalin).
Druhým javom bolo udelenie Nobelovej ceny mieru čínskemu väzňovi Liou Siao-poovi, ktoré upozornilo na pretrvávajúci zápas čínskych (a iných ázijských) disidentov za rešpekt k ľudským a občianskym právam. Novembrové prepustenie barmskej disidentky Su Ťij z domáceho väzenia patrí do tej istej kategórie. Tak, ako bude rásť sila Ázie v svetovej ekonomike a politike, tak sa aj otázka ľudských práv v tejto časti sveta bude viac dostávať na svetlo – nielen v Číne.
Bodkou, dokonca aj časovou, za rokom 2010 bola decembrová smrť amerického diplomata Richarda Holbrooka, muža, ktorý bol naposledy zodpovedný za americkú politiku v Afganistane a Pakistane, a ktorý pred pätnástimi rokmi pomohol pripraviť mierovú zmluvu v Daytone, čo ukončila vojnu v Bosne. Holbrooke zomrel v čase, keď sa Chorvátsko a s istým oneskorením aj Srbsko chystajú na členstvo v Európskej únii, a keď sa vzťahy na Balkáne začínajú aspoň trochu meniť k lepšiemu.
V Amerike bojoval slabnúci prezident Obama s mocnejúcimi republikánmi, podporovanými masovým hnutím Tea Party. Bývalý prezident Bush zostal počas druhého obdobia sústredený na jednu prioritu –bezpečnosť – pričom verejnosť mala pocit, že to je iba jedna z priorít. Prezidentovi Obamovi sa prihodilo čosi opačné: nastolil mnoho priorít, od reformy zdravotného poistenia cez stiahnutie vojakov z Iraku až po dialóg aj s nepriateľskými krajinami, a to v čase, keď podľa väčšiny Američanov malo byť všetko iba o ekonomike a zamestnanosti. Republikáni vyhrali kongresové voľby a Barack Obama bude musieť spolupracovať s republikánskou Snemovňou reprezentantov. Obama zareagoval bleskovo a dohodol s republikánmi kompromis vrátane nižších daní, a dal zmraziť mzdy štátnym zamestnancom. Na svoju podporu si navyše prizval do Bieleho domu Billa Clintona, ktorý ako demokratický prezident tiež utrpel dva roky po zvolení v kongresových voľbách tvrdú porážku, aby potom v roku 1996 dokázal znovu vyhrať prezidentské voľby. Komentátori sa usmievajú, že obaja prezidenti pred kamerami obhajovali politiku nižších daní, ktorú zaviedol George Bush a ktorú sám Obama ostro kritizoval. V roku 2011 čaká navyše krajinu ťažké hľadanie zhody na znižovaní dlhu.
Spomeňme ešte tri javy roku 2010. Prvým boli nešťastia a reakcie na ne. Od zemetrasenia na Haiti (opakovane nepripravená krajina, ktorú ani masívna pomoc nevie postaviť na nohy) cez zasypaných čilských baníkov (kde pomohla rozhodnosť a líderstvo politikov a profesionálov) až po pád lietadla s poľským prezidentom a elitou v Smolensku (katarzia, ktorá môže zlepšiť rusko-poľské vzťahy aj vďaka priznaniu Moskvy, že za katynský masaker bol zodpovedný maršal Stalin).
Druhým javom bolo udelenie Nobelovej ceny mieru čínskemu väzňovi Liou Siao-poovi, ktoré upozornilo na pretrvávajúci zápas čínskych (a iných ázijských) disidentov za rešpekt k ľudským a občianskym právam. Novembrové prepustenie barmskej disidentky Su Ťij z domáceho väzenia patrí do tej istej kategórie. Tak, ako bude rásť sila Ázie v svetovej ekonomike a politike, tak sa aj otázka ľudských práv v tejto časti sveta bude viac dostávať na svetlo – nielen v Číne.
Bodkou, dokonca aj časovou, za rokom 2010 bola decembrová smrť amerického diplomata Richarda Holbrooka, muža, ktorý bol naposledy zodpovedný za americkú politiku v Afganistane a Pakistane, a ktorý pred pätnástimi rokmi pomohol pripraviť mierovú zmluvu v Daytone, čo ukončila vojnu v Bosne. Holbrooke zomrel v čase, keď sa Chorvátsko a s istým oneskorením aj Srbsko chystajú na členstvo v Európskej únii, a keď sa vzťahy na Balkáne začínajú aspoň trochu meniť k lepšiemu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.