Najdôležitejšou politickou udalosťou roka boli, samozrejme, voľby, ktoré odstránili Ficov režim a ponúkli šancu na dôstojnejšie Slovensko. .týždeň oceňuje veľký podiel Richarda Sulíka, Bélu Bugára a Ivety Radičovej na prekvapujúcom výsledku volieb. Prví dvaja preukázali odvahu a pracovitosť pri založení celkom nových strán, tretia sa postavila na čelo kandidátky vnútorne i navonok zdiskreditovanej SDKÚ a získala s ňou najviac opozičných hlasov. Bez týchto troch ľudí by dnešná koalícia nemala väčšinu.
Rozhodujúci podiel na volebnom zázraku však majú voliči bývalej opozície. .týždeň skladá klobúk pred trpezlivosťou pravicových voličov, ktorí napriek opakovaným aféram a zlyhaniam reformných strán prichádzajú každoročne k voľbám a hľadajú cestu k lepšiemu Slovensku. Ten pocit nadýchnutia krátko po voľbách bol takmer zázračný. Pre mňa osobne je pravicový volič domácou osobnosťou roka 2010.
Najväčším domácim prepadákom roka 2010 sú, samozrejme, súdy a prokurátori, ale mojím osobným favoritom je predseda SDKÚ. Spôsob, akým tento húževnatý manipulátor priviedol pri voľbe generálneho prokurátora koalíciu na prah rozpadu, znesie porovnanie len s kupovaním poslancov počas jeho druhej vlády. Aj preto sú krstní otcovia späť v hre. Druhým najväčším sklamaním je pre mňa Béla Bugár a jeho Most, vlastne už len Híd.
Najdôležitejšou európskou udalosťou roka 2010 je kríza eura. Ukázali sa v nej dve kľúčové chyby európskeho projektu – je to projekt zaspatého kontinentu, ktorý roky žije nad svoje pomery, a je to projekt odtrhnutý od ľudí a aj ekonomickej pravdy až natoľko, že tento rok priviedol viaceré krajiny na pokraj krachu. Dekadentná Európa si myslí, že eurom, eurovalom či Lisabonskou zmluvou obíde realitu a z nej plynúce povinnosti, ale neobíde. Rok 2010 to veľmi bolestne pripomenul.
Za najdôležitejšiu svetovú udalosť považujem zlyhanie Obamovej politiky. To je však pozitívna správa, pretože ukazuje, že ak pod heslom Yes, we can americký prezident rozumie socializmus v zdravotníctve či nekonečné tlačenie peňazí ako liek na krízu, narazí na stále ešte zdravý úsudok väčšiny Američanov.
V tomto roku som sa najviac tešil z dvoch športových úspechov – z hry našich hokejistov na olympiáde vo Vancouveri a z postupu našich futbalistov medzi 16 najlepších tímov na MS v južnej Afrike. Odchádzajúca generácia nášho hokeja a Vlado Weiss ukázali cestu. A tiež to, že naším limitom nie je malá krajina, ale nanajvýš malí ľudia.
Najťažší zážitok roka 2010 bola pre mňa novembrová nočná SMS od Petra Zajaca: „Zastrelili Ernesta“. Dodnes som sa z toho celkom nedostal. Táto udalosť, ale aj následné reakcie mnohých ľudí a médií mi pripomenuli, čo je človek a aké peklo si vieme sami stvoriť. Brutálna necitlivosť novinárov, ale aj Packu a internetových primitívov voči menu Ernesta Valka, voči jeho manželke Oľge a dcére Jane ma napriek opakovanej skúsenosti opakovane zaráža.
Ale vražda blízkeho človeka mi postupne odhaľuje aj niečo, čo pri všetkom smútku začínam vnímať ako krásne – Ernesta nám na chvíľu zastrelili, ale ja ho aj tak vnímam. Takže nie kríza, práca, úspech, voľby, politické strany, reformy či súdy, ale nekonečné vzťahy rozhodujú o tom, aký mám rok. Vďaka Bohu.
Rozhodujúci podiel na volebnom zázraku však majú voliči bývalej opozície. .týždeň skladá klobúk pred trpezlivosťou pravicových voličov, ktorí napriek opakovaným aféram a zlyhaniam reformných strán prichádzajú každoročne k voľbám a hľadajú cestu k lepšiemu Slovensku. Ten pocit nadýchnutia krátko po voľbách bol takmer zázračný. Pre mňa osobne je pravicový volič domácou osobnosťou roka 2010.
Najväčším domácim prepadákom roka 2010 sú, samozrejme, súdy a prokurátori, ale mojím osobným favoritom je predseda SDKÚ. Spôsob, akým tento húževnatý manipulátor priviedol pri voľbe generálneho prokurátora koalíciu na prah rozpadu, znesie porovnanie len s kupovaním poslancov počas jeho druhej vlády. Aj preto sú krstní otcovia späť v hre. Druhým najväčším sklamaním je pre mňa Béla Bugár a jeho Most, vlastne už len Híd.
Najdôležitejšou európskou udalosťou roka 2010 je kríza eura. Ukázali sa v nej dve kľúčové chyby európskeho projektu – je to projekt zaspatého kontinentu, ktorý roky žije nad svoje pomery, a je to projekt odtrhnutý od ľudí a aj ekonomickej pravdy až natoľko, že tento rok priviedol viaceré krajiny na pokraj krachu. Dekadentná Európa si myslí, že eurom, eurovalom či Lisabonskou zmluvou obíde realitu a z nej plynúce povinnosti, ale neobíde. Rok 2010 to veľmi bolestne pripomenul.
Za najdôležitejšiu svetovú udalosť považujem zlyhanie Obamovej politiky. To je však pozitívna správa, pretože ukazuje, že ak pod heslom Yes, we can americký prezident rozumie socializmus v zdravotníctve či nekonečné tlačenie peňazí ako liek na krízu, narazí na stále ešte zdravý úsudok väčšiny Američanov.
V tomto roku som sa najviac tešil z dvoch športových úspechov – z hry našich hokejistov na olympiáde vo Vancouveri a z postupu našich futbalistov medzi 16 najlepších tímov na MS v južnej Afrike. Odchádzajúca generácia nášho hokeja a Vlado Weiss ukázali cestu. A tiež to, že naším limitom nie je malá krajina, ale nanajvýš malí ľudia.
Najťažší zážitok roka 2010 bola pre mňa novembrová nočná SMS od Petra Zajaca: „Zastrelili Ernesta“. Dodnes som sa z toho celkom nedostal. Táto udalosť, ale aj následné reakcie mnohých ľudí a médií mi pripomenuli, čo je človek a aké peklo si vieme sami stvoriť. Brutálna necitlivosť novinárov, ale aj Packu a internetových primitívov voči menu Ernesta Valka, voči jeho manželke Oľge a dcére Jane ma napriek opakovanej skúsenosti opakovane zaráža.
Ale vražda blízkeho človeka mi postupne odhaľuje aj niečo, čo pri všetkom smútku začínam vnímať ako krásne – Ernesta nám na chvíľu zastrelili, ale ja ho aj tak vnímam. Takže nie kríza, práca, úspech, voľby, politické strany, reformy či súdy, ale nekonečné vzťahy rozhodujú o tom, aký mám rok. Vďaka Bohu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.