.stôl, stolička, dve kreslá, stolík, posteľ. Aj za takú ilúziu domova (s TA3 v televíznej ponuke) je však Katarína vďačná: pol roka bývala na slovenskej ambasáde, potom na rôznych privátoch, teraz ju prichýlili na ambasáde Česi. Zaprisahala sa, že bez Adama z toho mesta neodíde. „Domov“ si nosí so sebou. To najcennejšie, čo má, sú veci ako spomienka na syna. Jeho obľúbené červené autíčko, jeho červená šatka s bielymi bodkami. A vyblednutá čiernobiela xerokópia jeho fotky pod vankúšom, na ktorom spí. Je na nej ani nie dvojročný chlapček s dlhšími tmavými vlasmi, ako sa hrá vo vaničke. Ako asi vyzerá dnes? Ako je o neho postarané? A kde vôbec je? Trýznivé otázky bez odpovede. Na Slovensko sa nedokáže vrátiť bez Adama – trápil by ju pocit, že je od neho ďaleko. A potom, doma by mala na očiach jeho postieľku. „Asi by som sa zosypala,“ dodá uprostred noci v Káhire, akoby sama pre seba. Nie, toto nie je sladkobôľny román pre ženy, ale realita.
„Niekedy sa čudujem, kde beriem tú silu. Pomáha mi, že stále niečo robím. Chodím po úradoch, po súdoch, občas prekladám zo slovenčiny a češtiny do angličtiny pre jednu egyptskú firmu. Príde nádej, aj sklamanie či zúfalstvo. Vždy večer si líham s tým, že ráno musí prísť nejaké riešenie. Pomáha mi Anna Ghannamová z iniciatívy Dobré srdcia hľadajú. Aj vďaka nej som sa opäť „naštartovala“. Vďačím za pomoc aj konzulovi Valérovi Frankovi a iným ľuďom,“ hovorí Katarína. Jej príbeh možno vyrozprávať aj ako sled štyroch obrazov.
.obraz prvý: únos
Zoznámili sa v luxusnom egyptskom letovisku Šarm el-Šejch. Nebol to však obvyklý týždňový románik s exotickým mladíkom, aké tu v stovkách variácií zažívajú životom mierne otrávené Európanky v strednom veku. Katarína tvrdí, že nebolo jej snom „mať Egypťana“. Ona rozvedená štyridsiatnička s dvomi dospievajúcimi synmi, skúsená delegátka slovenských cestovných kancelárií, on o desať rokov mladší šofér autobusu pre turistov. Tichý, slobodný, slušný. Očarilo ju, že bol iný ako ostatní Egypťania.
„Ahmed je inteligentný, výborne hovorí po anglicky, neodpľúval si ako ostatní chlapi a nedával hudbu na plné pecky. Po zoznámení sme sedem mesiacov boli iba priatelia,“ spomína Katarína.
Adam sa im narodil v Anglicku, kam sa presťahovali. Katarína pracovala, Ahmed sa staral o malého. V komunite Egypťanov a iných arabských prisťahovalcov v Leedsi sa cítil dobre. „Bol k nám milý. Varil nám, kúpaval malého, strihal mu nechtíky. Uverila som v dobro človeka.“ Keď ho predstavila rodičom na strednom Slovensku, neboli najprv zo zaťa, jemne povedané, nadšení, časom si ho však obľúbili. „S otcom si aj vypili víno. Ahmed je moslim, nikdy sa však nábožensky neprejavoval. Prekážalo mu iba, keď malý jedol bravčové.“ V novembri 2008 išli prvýkrát predstaviť Adamka rodine do Káhiry. Normálna vec, povedala si. Dovtedy bola cez skype v kontakte s jeho sestrou Nagrou. Srdečnosť, týmto jediným slovom charakterizuje vzťahy s príbuznými na diaľku. Po príchode ju trochu prekvapila štvrť El Warak, kde rodina žije. Chudobná časť Gízy. Ahmedov vzdelaný otec zomrel pred pätnástimi rokmi. So svojou matkou, jednoduchou ženou, nevychádzal najlepšie.
Dňa 18. novembra sa mali všetci traja vrátiť do Európy. Večer pred odletom povedal Ahmed Kataríne, že vezme na chvíľu malého za príbuznými. Vrátil sa bez neho. Katarína takmer zošalela strachom, dovtedy každú noc Adam zaspával pritúlený k mame. „Kde je?“ vybehla ako šialená o druhej v noci na ulicu a kričala. Okná v El Waraku sú však k jej náreku hluché. Striedavo muža prosila, nadávala mu, kričala, že ľutuje, že ho vzala do Európy. Nič nepomáhalo. Keď dnes Katarína s chladnou hlavou analyzuje, čo sa stalo, vidí viacero možných motívov. V tom čase jedna Nemka uniesla egyptskému manželovi tri deti, on potom z pomsty uniesol autobus s nemeckými turistami. Ahmed sa možno zľakol, že príde aj on o syna, najmä ak mu ho odmietli zapísať do pasu, pretože podcenil fakt, že sobáš z Európy nemá legalizovaný egyptskými úradmi. Okrem toho, práve zomrela jeho babička a početné príbuzenstvo zrejme do neho na pohrebe „hučalo“, aby si synčeka s občianstvom EÚ (najmä ak má v Egypte cenenú svetlejšiu pleť) nechal iba pre seba. „Ahmed zrejme tlaku okolia podľahol. Keď potom pochopil, čo urobil, bolo už neskoro. Asi si myslel, že tú hroznú vec mu nikdy neodpustím. Bál sa mojej reakcie. Egypťania zvyknú byť veľmi pomstychtiví. Kto robí zle iným, ten sa bojí, že budú robiť zle aj iní jemu.“
.obraz druhý: kolobeh zla
V osudný večer sa začal kolobeh podvodov „posvätených“ egyptskými úradmi (tajná registrácia ich svadby s nepravým menom Kataríny alebo falošný dokument o ich rozvode, ktorý jeho právnik predložil súdu). Korunovala ich lož jeho najnovšieho právnika, náboženského fanatika blízkeho Moslimskému bratstvu, že Katarína je Izraelčanka. Vedomie viny za únos dieťaťa Ahmeda výrazne zmenilo. Keď ho v októbri na pár dní zaistila po intervencii českého eurokomisára Štefana Füleho egyptská polícia a jedinýkrát od únosu ho Katarína videla, povedal jej iba tri slová: „Bude ešte horšie.“ Pustili ho však bez toho, aby prezradil, kde je Adam.
Ktovie, ako veľmi ho na polícii zmlátili. O to viac sa však zatvrdil. Pripadal jej, akoby bral drogy. Katarína sa bojí, že nevydá Adama, ani keby mal zomrieť. Policajné príkoria prežila „kvôli nej“ aj Ahmedova rodina. Zatiaľ však v tomto prípade nepoužili voči nim drsnú, no účinnú metódu, tak ako pri únose dieťaťa inej cudzinky: vtedy polícia na neznámom mieste zavrela s egyptským otcom jeho najbližšiu rodinu. S tým, že sa odtiaľ živí nedostanú dovtedy, kým nepovedia, kde je dieťa. Príbuzní otca dieťaťa rýchlo pochopili situáciu a donútili ho, aby vyšiel s pravdou von.
„Ahmed to mal premyslené. Nielenže uniesol syna, ale ukradol mi aj mobily, notebook a kreditnú kartu. Mobily potom museli byť dva mesiace v trezore na polícii, odkiaľ zmizli. Ahmed mi zmenil aj heslo na e-mailoch, ktoré som mu s dôverou povedala. Chcel ma odrezať od okolia. Vyhrážal sa, že ak to nahlásim na polícii, Adama už nikdy neuvidím,“ hovorí Katarína, keď kráčame po rušnej káhirskej ulici od českej ambasády na tú slovenskú. Keď sa ho pobúrená pýtala, čo to má znamenať, povedal jej donedávna milý manžel a starostlivý otec arogantne: „It´s my business.“ Katarína únos syna napriek vyhrážkam okamžite nahlásila. Súdy sú na jej strane, polícia sa však od roboty nepretrhne, ani Interpol.
Deň pred súdnym pojednávaním ideme na cudzineckú políciu. Katarína chce doklad, že egyptsko-izraelskú hranicu v rokoch 2006 až 2008 neprekročila. A keby aj? Priťažujúca okolnosť, Izraelčan je tu stále považovaný za nepriateľa. Šéf príslušného odboru nie je v kancelárii. Je jedenásť, išiel sa pomodliť. „Vidíte to obité čelo?“ ukazuje nenápadne Katarína na jeho zástupcu. Modré čelo, znak urputných modlitieb tu budí rešpekt. Prichádza šéf. Potvrdenie vraj vystavia poobede. Sľub dodržia. Ideme medzitým do Pizza hut pri najbližšej stanici metra. Dievčiny s tvárami zahalenými nikábmi si zvedavo obzerajú mužov. Vidno len ich kmitajúce oči. Katarína sa rozčertí nad pokrytectvom tunajšej spoločnosti. A tiež nad slabosťou tej našej, západnej. „Keď sa v Európe deje krivda moslimom, všade sú demonštrácie. Keď sa v moslimských krajinách pácha krivda na Európanoch, všade je ticho.“
Na druhý deň ideme s právnikom a tlmočníkom na súd. Ahmedova mama žiada, aby Adama zverili do jej opatery. Treba predložiť dôkazy, že Katarína nie je Izraelčanka, ale Slovenka. Šialené. Ako svedok ide aj konzul Franko. Ukazuje v mobile fotku Slovenky, ktorej egyptský manžel dorezal chrbát. Ročne navštívi Egypt 150-tisíc našich turistov. Tento rok sa tu vydalo päťdesiat Sloveniek, momentálne je v Egypte rovnaký počet detí zo zmiešaných manželstiev s Európankami, ktoré ich manželia uniesli. Každý zo sudcov Úradu na riešenie rodinných záležitostí prejednáva denne aj viac ako dvesto prípadov – na jeden má pár minút. „Som rada, že som sa z toho všetkého zatiaľ nepomiatla,“ vzdychne si Katarína, keď ide dnu. Po pár minútach je vonku. Slzy na krajíčku. Ahmedov právnik vyrukoval s ďalšou podlosťou. Ako dôkaz toho, že Katarína nie je dobrá moslimská matka (aby si uľahčila cestu k synovi, pred pár mesiacmi prestúpila na islam) predložil súdu jej „chúlostivé fotografie“ v plavkách. Urobil ich raz podvečer na opustenej pláži samotný Ahmed. „Podliak, stiahol ich z notebooku, ktorý mi ukradol,“ rozčuľuje sa Katarína. Predstava, že si jej fotky obzerajú tunajší sudcovia, ju privádza do nepríčetnosti.
.obraz tretí: právnici
„Toto nie je príbeh Egypta a Slovenska, ale jedného Egypťana a jednej Slovenky,“ potiahne neskoro v noci z cigarety v ubytovni na ambasáde Mahmud (27), jeden z viacerých právnikov, ktorých do prípadu angažovala Katarína. Uvoľnená kravata a fialový fľak na bielej košeli dodávajú tomuto fešákovi nádych ležérnosti. Jedno mu uprieť nemožno: usiluje sa. O prípade si starostlivo vedie dokumentáciu. A najmä, zatiaľ nepýta – na rozdiel od iných – nehorázne sumy. Mahmud vysvetľuje prísne delenie tunajšej spoločnosti na tri úrovne, pričom Katarínin manžel Ahmed patrí do „strednej časti tej nižšej vrstvy“. Je to čosi, čo tu určuje celý váš život. Inými slovami, Mahmud sa čuduje, že Katarína si s Ahmedom vôbec začala. Nerovný zväzok. No dáva jej aj nádej: „Manžel má proti vám slabé dôvody. Víno, bravčové mäso, európsky spôsob života,“ dodáva Mahmud. V každom prípade, Ahmed je teraz zrejme v očiach svojich príbuzných hrdinom. Vzoprel sa Európanke, ktorá ho chce dostať do väzenia. To, že to celé zavinil on, už nikoho z nich nezaujíma. Keď sa naposledy pred pár mesiacmi Katarína odvážila ísť na ulicu El Banana 30 v štvrti El Warak, kde rodina bývala (medzičasom sa odsťahovali), aby pátrala po Adamovi, vyrútil sa na ňu manželov brat s nožom v ruke a kričal: „Môj brat nie je blázon, ja však áno.“
Zato ďalší právnik Chalíd je celkom iná šálka čaju. „Už to bude, už to bude,“ vyhovára sa s falošným sladkým úsmevom, keď ho navštevujeme neskoro večer v jeho kancelárii s dvomi českými detektívmi, ktorí prišli do Káhiry Kataríne pomôcť pátrať po synovi. Opakovane sa ho pýtajú, kedy dodá písomnú správu o tom, čo zatiaľ urobil za 2 400 dolárov, ktoré od Kataríny dostal. Namiesto toho odvádza reč na iné prípady unesených detí a vychvaľuje sa, ako ich vyriešil. Portugalčanke vraj našiel dieťa za 24 hodín. Istá austrálska televízia mu platila veľké peniaze za to, aby našiel dieťa Austrálčanky: naťahoval čas, no keď dostal 20-tisíc dolárov, dali mu, obrazne povedané, nôž na krk. Sľúbil, že ak dostane raz toľko, dieťa bude. A bolo. „Keby klamstvo nadnášalo, tak tu lietajú. Chalíd uvedie vymyslenú adresu, kde je dieťa, len aby dostal ďalšie peniaze. Tvrdil, že má tím detektívov. Má pritom iba jedného chlapíka, ktorý si sadne na roh domu, zapáli si cigaretu a čaká. V jednej chvíli som mu povedal dosť, klameš ma,“ hovorí Katarína.
Chalídove služby využívala aj Angličanka Leyla, ktorá odišla do Británie s dcérou od egyptského manžela, ktorý si našiel inú ženu. Potom jej však zavolal, že by rád videl svoje dieťa. Vyhovela mu a prišla do letoviska Hurgada, kde muž, úspešný podnikateľ, žije. S dcérou aj so svojou matkou. Sedeli v kaviarni, keď odrazu muž vstal, schmatol dieťa, nasadol do auta a zmizol. Kým sa Leyla s matkou spamätali zo šoku, ubehlo pár minút. Zavolali políciu. Muž sa medzitým vrátil, policajtov poznal po mene a klamal im, že nevie, kam vzala jeho žena dieťa, že sa asi pomiatla a stratila ho. Leyla sa obrátila o pomoc na britskú ambasádu, únos riešili policajti v Káhire. Po ôsmich mesiacoch britský minister zahraničia zavolal svojmu egyptskému kolegovi, že je načase, aby sa prípad vyriešil. Na druhý deň bolo dieťa opäť s matkou. Katarína verí, že čosi podobné pomôže aj jej. Začiatkom decembra sa na summite OBSE v kazašskej Astane stretol náš minister Mikuláš Dzurinda s egyptským rezortným partnerom Ahmedom Aboulom Gheitom. Hovorili o prípade uneseného Adama. Egypťan tvrdil, že robia všetko, čo je v ich silách. „Vnímame vaše úsilie, ocenili by sme však aj jeho výsledky,“ povedal mu Dzurinda.
.obraz štvrtý: médiá
Redakcia BBC sídli v obrovskej budove na brehu Nílu. Klopeme s Katarínou na dvere bez označenia. Po chvíľke sa s hrmotom otvárajú. Staršia žena sa pýta, či máme dohodnutú schôdzku. „Nemáme, radi by sme však s niekým hovorili o únose môjho syna,“ stihne povedať Katarína predtým, než sa dvere do najvplyvnejšieho zahraničného média v tejto krajine opäť zavrú. Po chvíľke prichádza slušný, no odmeraný Angličan. Vypočuje si Katarínu a povie: „Žiaľ, pani, toto nie je téma pre nás.“ Katarína nechápe, spomína aj prípady unesených britských detí. „Žiaľ, pani, je mi ľúto...“ opakuje Angličan, pričom ani nemrkne obrvou. Katarína stále nechápe a nahnevane mu hovorí, že minule BBC vysielala reportáž o tom, že levy v káhirskej Zoo nemajú čo žrať. „Ľudia vás nezaujímajú?“ pýta sa. Nasleduje trápne mlčanie, mykanie ramenom. Odchádzame.
Lepšie pochodíme na ruskom konzuláte. Z tejto krajiny prichádzajú do Egypta tri milióny turistov ročne. To už má svoju váhu. S Katarínou dúfame, že Moskva spojí svoje úsilie s EÚ, aby spoločne zatlačili na Egypt v prípadoch unesených detí. Napriek tomu, že práve riešia krvavý útok žraloka na ôsmich turistov, nás vľúdne prijíma konzul Šamil Utojev. Vypočuje si Katarínin príbeh. Jemným úsmevom a kývaním hlavy dá najavo, že vie presne, o čo ide. „Ročne riešime tri, štyri prípady ruských žien, ktorým egyptský manžel uniesol dieťa,“ povie a dodá: „Na nich sa musí ísť najprv priateľsky. Ak sa dá, snažím sa s tými mužmi porozprávať a dohovoriť im, že dieťa potrebuje otca aj matku.“ Katarína mu skočí do reči: „A ak to nepomáha?“ Konzul si vzdychne: „Osobne som jedno dieťa vrátil ruskej matke. Je to tu však s nimi ťažké, Egypťania držia všetci spolu. A potom, u nich je dieťa so svetlou pokožkou faktor hrdosti. Po narodení dieťatka strácajú vzťah k žene cudzinke, ide im iba o dieťa.“
Večer čo večer Katarína na českej ambasáde zapína notebook a zapája sa do facebookovej skupiny Deti unesené do Egypta. Prežíva svoj príbeh s ďalšími dvanástimi ženami z rôznych krajín sveta. Jedna Američanka jej podráždene napísala: „Čo chcete? Slovensko takisto nevydalo môjmu bratovi dieťa, ktoré mu súd právoplatne pridelil.“ Také slová iba prehlbujú zúfalstvo Kataríny. Keď jej nedávno zavolali z istej egyptskej komerčnej televízie, že by ju radi pozvali do sledovanej talkshow Waela Ibrashima, najprv váhala, no potom súhlasila. Dúfala, že ukážu Adamkovu fotografiu, niekto ho spozná a zavolá. Producentka medzi rečou spomenula, že zavolajú zo štúdia aj právnikovi Ahmeda – aby mali zastúpenú aj druhú stranu sporu. O to väčšie však bolo prekvapenie Kataríny, keď manželov právnik sedel s ňou v štúdiu a moderátor sa obrátil najprv na neho s tým, aby opísal prípad. Jej pobúrenie vzrástlo, keď sa ho moderátor opýtal, či je Katarína Izraelčanka alebo Slovenka. „Právnik nehanebne klamal, že som podplatila egyptské úrady, aby vydali dokument, že som Slovenka. Vstala som a povedala, že nestojím o takýto program.“
No nevzdáva sa, napriek všetkému. Katarína cíti podporu mnohých dobrých ľudí. Vždy nadránom vypína notebook a zaspáva – s fotografiou Adamka pod vankúšom.
„Niekedy sa čudujem, kde beriem tú silu. Pomáha mi, že stále niečo robím. Chodím po úradoch, po súdoch, občas prekladám zo slovenčiny a češtiny do angličtiny pre jednu egyptskú firmu. Príde nádej, aj sklamanie či zúfalstvo. Vždy večer si líham s tým, že ráno musí prísť nejaké riešenie. Pomáha mi Anna Ghannamová z iniciatívy Dobré srdcia hľadajú. Aj vďaka nej som sa opäť „naštartovala“. Vďačím za pomoc aj konzulovi Valérovi Frankovi a iným ľuďom,“ hovorí Katarína. Jej príbeh možno vyrozprávať aj ako sled štyroch obrazov.
.obraz prvý: únos
Zoznámili sa v luxusnom egyptskom letovisku Šarm el-Šejch. Nebol to však obvyklý týždňový románik s exotickým mladíkom, aké tu v stovkách variácií zažívajú životom mierne otrávené Európanky v strednom veku. Katarína tvrdí, že nebolo jej snom „mať Egypťana“. Ona rozvedená štyridsiatnička s dvomi dospievajúcimi synmi, skúsená delegátka slovenských cestovných kancelárií, on o desať rokov mladší šofér autobusu pre turistov. Tichý, slobodný, slušný. Očarilo ju, že bol iný ako ostatní Egypťania.
„Ahmed je inteligentný, výborne hovorí po anglicky, neodpľúval si ako ostatní chlapi a nedával hudbu na plné pecky. Po zoznámení sme sedem mesiacov boli iba priatelia,“ spomína Katarína.
Adam sa im narodil v Anglicku, kam sa presťahovali. Katarína pracovala, Ahmed sa staral o malého. V komunite Egypťanov a iných arabských prisťahovalcov v Leedsi sa cítil dobre. „Bol k nám milý. Varil nám, kúpaval malého, strihal mu nechtíky. Uverila som v dobro človeka.“ Keď ho predstavila rodičom na strednom Slovensku, neboli najprv zo zaťa, jemne povedané, nadšení, časom si ho však obľúbili. „S otcom si aj vypili víno. Ahmed je moslim, nikdy sa však nábožensky neprejavoval. Prekážalo mu iba, keď malý jedol bravčové.“ V novembri 2008 išli prvýkrát predstaviť Adamka rodine do Káhiry. Normálna vec, povedala si. Dovtedy bola cez skype v kontakte s jeho sestrou Nagrou. Srdečnosť, týmto jediným slovom charakterizuje vzťahy s príbuznými na diaľku. Po príchode ju trochu prekvapila štvrť El Warak, kde rodina žije. Chudobná časť Gízy. Ahmedov vzdelaný otec zomrel pred pätnástimi rokmi. So svojou matkou, jednoduchou ženou, nevychádzal najlepšie.
Dňa 18. novembra sa mali všetci traja vrátiť do Európy. Večer pred odletom povedal Ahmed Kataríne, že vezme na chvíľu malého za príbuznými. Vrátil sa bez neho. Katarína takmer zošalela strachom, dovtedy každú noc Adam zaspával pritúlený k mame. „Kde je?“ vybehla ako šialená o druhej v noci na ulicu a kričala. Okná v El Waraku sú však k jej náreku hluché. Striedavo muža prosila, nadávala mu, kričala, že ľutuje, že ho vzala do Európy. Nič nepomáhalo. Keď dnes Katarína s chladnou hlavou analyzuje, čo sa stalo, vidí viacero možných motívov. V tom čase jedna Nemka uniesla egyptskému manželovi tri deti, on potom z pomsty uniesol autobus s nemeckými turistami. Ahmed sa možno zľakol, že príde aj on o syna, najmä ak mu ho odmietli zapísať do pasu, pretože podcenil fakt, že sobáš z Európy nemá legalizovaný egyptskými úradmi. Okrem toho, práve zomrela jeho babička a početné príbuzenstvo zrejme do neho na pohrebe „hučalo“, aby si synčeka s občianstvom EÚ (najmä ak má v Egypte cenenú svetlejšiu pleť) nechal iba pre seba. „Ahmed zrejme tlaku okolia podľahol. Keď potom pochopil, čo urobil, bolo už neskoro. Asi si myslel, že tú hroznú vec mu nikdy neodpustím. Bál sa mojej reakcie. Egypťania zvyknú byť veľmi pomstychtiví. Kto robí zle iným, ten sa bojí, že budú robiť zle aj iní jemu.“
.obraz druhý: kolobeh zla
V osudný večer sa začal kolobeh podvodov „posvätených“ egyptskými úradmi (tajná registrácia ich svadby s nepravým menom Kataríny alebo falošný dokument o ich rozvode, ktorý jeho právnik predložil súdu). Korunovala ich lož jeho najnovšieho právnika, náboženského fanatika blízkeho Moslimskému bratstvu, že Katarína je Izraelčanka. Vedomie viny za únos dieťaťa Ahmeda výrazne zmenilo. Keď ho v októbri na pár dní zaistila po intervencii českého eurokomisára Štefana Füleho egyptská polícia a jedinýkrát od únosu ho Katarína videla, povedal jej iba tri slová: „Bude ešte horšie.“ Pustili ho však bez toho, aby prezradil, kde je Adam.
Ktovie, ako veľmi ho na polícii zmlátili. O to viac sa však zatvrdil. Pripadal jej, akoby bral drogy. Katarína sa bojí, že nevydá Adama, ani keby mal zomrieť. Policajné príkoria prežila „kvôli nej“ aj Ahmedova rodina. Zatiaľ však v tomto prípade nepoužili voči nim drsnú, no účinnú metódu, tak ako pri únose dieťaťa inej cudzinky: vtedy polícia na neznámom mieste zavrela s egyptským otcom jeho najbližšiu rodinu. S tým, že sa odtiaľ živí nedostanú dovtedy, kým nepovedia, kde je dieťa. Príbuzní otca dieťaťa rýchlo pochopili situáciu a donútili ho, aby vyšiel s pravdou von.
„Ahmed to mal premyslené. Nielenže uniesol syna, ale ukradol mi aj mobily, notebook a kreditnú kartu. Mobily potom museli byť dva mesiace v trezore na polícii, odkiaľ zmizli. Ahmed mi zmenil aj heslo na e-mailoch, ktoré som mu s dôverou povedala. Chcel ma odrezať od okolia. Vyhrážal sa, že ak to nahlásim na polícii, Adama už nikdy neuvidím,“ hovorí Katarína, keď kráčame po rušnej káhirskej ulici od českej ambasády na tú slovenskú. Keď sa ho pobúrená pýtala, čo to má znamenať, povedal jej donedávna milý manžel a starostlivý otec arogantne: „It´s my business.“ Katarína únos syna napriek vyhrážkam okamžite nahlásila. Súdy sú na jej strane, polícia sa však od roboty nepretrhne, ani Interpol.
Deň pred súdnym pojednávaním ideme na cudzineckú políciu. Katarína chce doklad, že egyptsko-izraelskú hranicu v rokoch 2006 až 2008 neprekročila. A keby aj? Priťažujúca okolnosť, Izraelčan je tu stále považovaný za nepriateľa. Šéf príslušného odboru nie je v kancelárii. Je jedenásť, išiel sa pomodliť. „Vidíte to obité čelo?“ ukazuje nenápadne Katarína na jeho zástupcu. Modré čelo, znak urputných modlitieb tu budí rešpekt. Prichádza šéf. Potvrdenie vraj vystavia poobede. Sľub dodržia. Ideme medzitým do Pizza hut pri najbližšej stanici metra. Dievčiny s tvárami zahalenými nikábmi si zvedavo obzerajú mužov. Vidno len ich kmitajúce oči. Katarína sa rozčertí nad pokrytectvom tunajšej spoločnosti. A tiež nad slabosťou tej našej, západnej. „Keď sa v Európe deje krivda moslimom, všade sú demonštrácie. Keď sa v moslimských krajinách pácha krivda na Európanoch, všade je ticho.“
Na druhý deň ideme s právnikom a tlmočníkom na súd. Ahmedova mama žiada, aby Adama zverili do jej opatery. Treba predložiť dôkazy, že Katarína nie je Izraelčanka, ale Slovenka. Šialené. Ako svedok ide aj konzul Franko. Ukazuje v mobile fotku Slovenky, ktorej egyptský manžel dorezal chrbát. Ročne navštívi Egypt 150-tisíc našich turistov. Tento rok sa tu vydalo päťdesiat Sloveniek, momentálne je v Egypte rovnaký počet detí zo zmiešaných manželstiev s Európankami, ktoré ich manželia uniesli. Každý zo sudcov Úradu na riešenie rodinných záležitostí prejednáva denne aj viac ako dvesto prípadov – na jeden má pár minút. „Som rada, že som sa z toho všetkého zatiaľ nepomiatla,“ vzdychne si Katarína, keď ide dnu. Po pár minútach je vonku. Slzy na krajíčku. Ahmedov právnik vyrukoval s ďalšou podlosťou. Ako dôkaz toho, že Katarína nie je dobrá moslimská matka (aby si uľahčila cestu k synovi, pred pár mesiacmi prestúpila na islam) predložil súdu jej „chúlostivé fotografie“ v plavkách. Urobil ich raz podvečer na opustenej pláži samotný Ahmed. „Podliak, stiahol ich z notebooku, ktorý mi ukradol,“ rozčuľuje sa Katarína. Predstava, že si jej fotky obzerajú tunajší sudcovia, ju privádza do nepríčetnosti.
.obraz tretí: právnici
„Toto nie je príbeh Egypta a Slovenska, ale jedného Egypťana a jednej Slovenky,“ potiahne neskoro v noci z cigarety v ubytovni na ambasáde Mahmud (27), jeden z viacerých právnikov, ktorých do prípadu angažovala Katarína. Uvoľnená kravata a fialový fľak na bielej košeli dodávajú tomuto fešákovi nádych ležérnosti. Jedno mu uprieť nemožno: usiluje sa. O prípade si starostlivo vedie dokumentáciu. A najmä, zatiaľ nepýta – na rozdiel od iných – nehorázne sumy. Mahmud vysvetľuje prísne delenie tunajšej spoločnosti na tri úrovne, pričom Katarínin manžel Ahmed patrí do „strednej časti tej nižšej vrstvy“. Je to čosi, čo tu určuje celý váš život. Inými slovami, Mahmud sa čuduje, že Katarína si s Ahmedom vôbec začala. Nerovný zväzok. No dáva jej aj nádej: „Manžel má proti vám slabé dôvody. Víno, bravčové mäso, európsky spôsob života,“ dodáva Mahmud. V každom prípade, Ahmed je teraz zrejme v očiach svojich príbuzných hrdinom. Vzoprel sa Európanke, ktorá ho chce dostať do väzenia. To, že to celé zavinil on, už nikoho z nich nezaujíma. Keď sa naposledy pred pár mesiacmi Katarína odvážila ísť na ulicu El Banana 30 v štvrti El Warak, kde rodina bývala (medzičasom sa odsťahovali), aby pátrala po Adamovi, vyrútil sa na ňu manželov brat s nožom v ruke a kričal: „Môj brat nie je blázon, ja však áno.“
Zato ďalší právnik Chalíd je celkom iná šálka čaju. „Už to bude, už to bude,“ vyhovára sa s falošným sladkým úsmevom, keď ho navštevujeme neskoro večer v jeho kancelárii s dvomi českými detektívmi, ktorí prišli do Káhiry Kataríne pomôcť pátrať po synovi. Opakovane sa ho pýtajú, kedy dodá písomnú správu o tom, čo zatiaľ urobil za 2 400 dolárov, ktoré od Kataríny dostal. Namiesto toho odvádza reč na iné prípady unesených detí a vychvaľuje sa, ako ich vyriešil. Portugalčanke vraj našiel dieťa za 24 hodín. Istá austrálska televízia mu platila veľké peniaze za to, aby našiel dieťa Austrálčanky: naťahoval čas, no keď dostal 20-tisíc dolárov, dali mu, obrazne povedané, nôž na krk. Sľúbil, že ak dostane raz toľko, dieťa bude. A bolo. „Keby klamstvo nadnášalo, tak tu lietajú. Chalíd uvedie vymyslenú adresu, kde je dieťa, len aby dostal ďalšie peniaze. Tvrdil, že má tím detektívov. Má pritom iba jedného chlapíka, ktorý si sadne na roh domu, zapáli si cigaretu a čaká. V jednej chvíli som mu povedal dosť, klameš ma,“ hovorí Katarína.
Chalídove služby využívala aj Angličanka Leyla, ktorá odišla do Británie s dcérou od egyptského manžela, ktorý si našiel inú ženu. Potom jej však zavolal, že by rád videl svoje dieťa. Vyhovela mu a prišla do letoviska Hurgada, kde muž, úspešný podnikateľ, žije. S dcérou aj so svojou matkou. Sedeli v kaviarni, keď odrazu muž vstal, schmatol dieťa, nasadol do auta a zmizol. Kým sa Leyla s matkou spamätali zo šoku, ubehlo pár minút. Zavolali políciu. Muž sa medzitým vrátil, policajtov poznal po mene a klamal im, že nevie, kam vzala jeho žena dieťa, že sa asi pomiatla a stratila ho. Leyla sa obrátila o pomoc na britskú ambasádu, únos riešili policajti v Káhire. Po ôsmich mesiacoch britský minister zahraničia zavolal svojmu egyptskému kolegovi, že je načase, aby sa prípad vyriešil. Na druhý deň bolo dieťa opäť s matkou. Katarína verí, že čosi podobné pomôže aj jej. Začiatkom decembra sa na summite OBSE v kazašskej Astane stretol náš minister Mikuláš Dzurinda s egyptským rezortným partnerom Ahmedom Aboulom Gheitom. Hovorili o prípade uneseného Adama. Egypťan tvrdil, že robia všetko, čo je v ich silách. „Vnímame vaše úsilie, ocenili by sme však aj jeho výsledky,“ povedal mu Dzurinda.
.obraz štvrtý: médiá
Redakcia BBC sídli v obrovskej budove na brehu Nílu. Klopeme s Katarínou na dvere bez označenia. Po chvíľke sa s hrmotom otvárajú. Staršia žena sa pýta, či máme dohodnutú schôdzku. „Nemáme, radi by sme však s niekým hovorili o únose môjho syna,“ stihne povedať Katarína predtým, než sa dvere do najvplyvnejšieho zahraničného média v tejto krajine opäť zavrú. Po chvíľke prichádza slušný, no odmeraný Angličan. Vypočuje si Katarínu a povie: „Žiaľ, pani, toto nie je téma pre nás.“ Katarína nechápe, spomína aj prípady unesených britských detí. „Žiaľ, pani, je mi ľúto...“ opakuje Angličan, pričom ani nemrkne obrvou. Katarína stále nechápe a nahnevane mu hovorí, že minule BBC vysielala reportáž o tom, že levy v káhirskej Zoo nemajú čo žrať. „Ľudia vás nezaujímajú?“ pýta sa. Nasleduje trápne mlčanie, mykanie ramenom. Odchádzame.
Lepšie pochodíme na ruskom konzuláte. Z tejto krajiny prichádzajú do Egypta tri milióny turistov ročne. To už má svoju váhu. S Katarínou dúfame, že Moskva spojí svoje úsilie s EÚ, aby spoločne zatlačili na Egypt v prípadoch unesených detí. Napriek tomu, že práve riešia krvavý útok žraloka na ôsmich turistov, nás vľúdne prijíma konzul Šamil Utojev. Vypočuje si Katarínin príbeh. Jemným úsmevom a kývaním hlavy dá najavo, že vie presne, o čo ide. „Ročne riešime tri, štyri prípady ruských žien, ktorým egyptský manžel uniesol dieťa,“ povie a dodá: „Na nich sa musí ísť najprv priateľsky. Ak sa dá, snažím sa s tými mužmi porozprávať a dohovoriť im, že dieťa potrebuje otca aj matku.“ Katarína mu skočí do reči: „A ak to nepomáha?“ Konzul si vzdychne: „Osobne som jedno dieťa vrátil ruskej matke. Je to tu však s nimi ťažké, Egypťania držia všetci spolu. A potom, u nich je dieťa so svetlou pokožkou faktor hrdosti. Po narodení dieťatka strácajú vzťah k žene cudzinke, ide im iba o dieťa.“
Večer čo večer Katarína na českej ambasáde zapína notebook a zapája sa do facebookovej skupiny Deti unesené do Egypta. Prežíva svoj príbeh s ďalšími dvanástimi ženami z rôznych krajín sveta. Jedna Američanka jej podráždene napísala: „Čo chcete? Slovensko takisto nevydalo môjmu bratovi dieťa, ktoré mu súd právoplatne pridelil.“ Také slová iba prehlbujú zúfalstvo Kataríny. Keď jej nedávno zavolali z istej egyptskej komerčnej televízie, že by ju radi pozvali do sledovanej talkshow Waela Ibrashima, najprv váhala, no potom súhlasila. Dúfala, že ukážu Adamkovu fotografiu, niekto ho spozná a zavolá. Producentka medzi rečou spomenula, že zavolajú zo štúdia aj právnikovi Ahmeda – aby mali zastúpenú aj druhú stranu sporu. O to väčšie však bolo prekvapenie Kataríny, keď manželov právnik sedel s ňou v štúdiu a moderátor sa obrátil najprv na neho s tým, aby opísal prípad. Jej pobúrenie vzrástlo, keď sa ho moderátor opýtal, či je Katarína Izraelčanka alebo Slovenka. „Právnik nehanebne klamal, že som podplatila egyptské úrady, aby vydali dokument, že som Slovenka. Vstala som a povedala, že nestojím o takýto program.“
No nevzdáva sa, napriek všetkému. Katarína cíti podporu mnohých dobrých ľudí. Vždy nadránom vypína notebook a zaspáva – s fotografiou Adamka pod vankúšom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.