Vyzerá to tak, že napríklad v našom meste je viac hotelov ako hotelových hostí, lebo, ruku na srdce, kto by sa sem hrnul, keď tu zase toľko toho na pozeranie neni. Zase som sa pomýlil s tým nešťastným neni, ale už sa mi to nechce opravovať, píšem tak, ako mi zobák narástol, aj keď viem, že zobákom sa nepíše. Odporná zima. Nechce sa mi chodiť von, nechce sa mi brodiť v pľačkanici, ktorá tam ostala po snehu, lebo tu sneh nikdy dlho nevydrží a aj keď vydrží len chvíľu, aj tak narobí galibu. Nenadarmo sa hovorí, že naši obyvatelia sú najmenší ľudia na svete, lebo napadne päť centimetrov snehu a majú ho po krk. Neviem, čo by sa stalo, keby sneh padal ako voľakedy, lebo, namôjdušu, voľakedy padal hustejší a bolo ho toľko, že ho obyvatelia museli brigádnicky odhadzovať lopatami z chodníkov, seriózni úradníci v zimníkoch s kožušinovými goliermi poslušne odhadzovali a deti mali uholné prázdniny, lebo snehu síce bolo dosť, ale zase nebolo uhlie. A všade pre obchodmi stáli fronty na hocičo, lebo ničoho nebolo, takže keď človek uvidel na ulici frontu, automaticky sa do nej postavil, lebo vedel, že dostane niečo, čo je inak tzv. úzky profil. A tá radosť, keď sa ti podarilo kúpiť niečo, čo inak nebolo dostať. To bolo víťazstvo a ten pocit ti vydržal dlho. Napríklad keď som Marte, pamätáš sa, pracovala na ÚV ČSM, neviem čo tam robila, to mi nikdy nepovedala, ale inak sa tým vyťahovala, že robí „na ústredí“ a že sa pozná s kadekým, keď som jej na meniny zohnal doslova cez mŕtvoly nejaký francúzsky parfum a celý natešený som jej ho venoval a myslel som si, že aká bude rada, veď vieš, ako ženy letia na takéto serepetičky, dal som jej ho pekne zabalený, ona to rozbalila a rozplakala sa, myslel som si, že od radosti, ale ona, predstav si, rozplakala sa od žiaľu, lebo že ona sa nebude parfumovať, keď ženy v kapitalistických krajinách trpia hladom. Bol som vtedy do nej dosť buchnutý, ale aj tak sa mi nechcelo veriť, že to môže myslieť vážne. Ktovie. Nikdy som sa to už nedozvedel, lebo sa na mňa vyprdla, akože z ideologických dôvodov. Nevadí. Neskoršie som ju videl, ako chodieva nakupovať do diplomatickej predajne, tá bola vo dvore nášho domu, pomerne utajená, tam si mohli papaláši kúpiť to, čo iným nebolo súdené. Napríklad mandarínky. Zaujímavé, Emil, že niektoré baby sa dokážu okamžite prispôsobiť akejkoľvek situácii. Keď treba, tak chodia v teplákoch, aby vyzerali ako robotníčky a keď sa to zvrtne, šup do kožucha. Ale všetky také nie sú. Moja teta chodila v kožuchu aj vtedy, keď jej manžel musel nosiť namiesto klobúka šiltovku a namiesto obleku menčestráky a traktorky. Tie, čo mali gumenú vykrajovanú podošvu. Teraz sú zase v móde, ale už to neni proletárska obuv, teraz to, skrátka, letí. Pomaly končím, počúvam rádio, sranda, že tí moderátori sa furt smejú, aj keď hlásia počasie. Skrátka, je veselo. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.