Do Bieloruska na voľby nepôjdem, ide tam Petra Procházková, legendárna východoeurópska a afganská spravodajkyňa našich Lidových novín. A to, že Petra môže do Bieloruska aj po všetkých tých článkoch, ktoré o Lukašenkovi ako diktátorovi otvorene a celkom bez servítky napísala, znamená, že v Bielorusku sa predsa len aspoň niečo deje.
Pretože do Ruska, o ktorom Petra píše častejšie, ísť nemôže. Za svoje styky s čečenskými povstalcami alebo bohvie, za čo vlastne, sa Petra Procházková dostala na listinu nežiaducich osôb. A ako sama hovorí, kým bude v Rusku vládnuť Putin a putinizmus, tak sa do Moskvy ani Petrohradu nepozrie. Neviem, či je to tým vízom, alebo prosto len optikou postsovietskeho sveta, ale keď som sa vo svojom rozhlasovom programe Petry Procházkovej spýtal, ako ona Lukašenka v súčasnosti vidí, hovorila veľmi zmierlivo. Takmer s úsmevom hovorila, že Lukašenko má vlastne smolu, že je Bielorusko tam, kde je, teda medzi Ruskom a Európou. Lebo keby bolo trochu ďalej na východe, niekde v strednej Ázii alebo na Kaukaze, Lukašenka by pokladali vcelku za prijateľného diktátora. podobne ako napríklad kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva alebo dedičného azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva, ktorým západní lídri pripomínajú ľudské práva a slobodné voľby len tak trochu bokom.
Takmer milo hovoril o Lukašenkovi aj český minister zahraničia Karel Schwarzenberg, u ktorého som pri našich rozhovoroch už vypozoroval istú mieru pochopenia pre starosti „vladárov“. Aj istú empatiu, ktorá však „kniežaťu“ na druhej strane vôbec nebráni nazývať veci pravými menami. Pri rozhovore, ktorý som s ním robil pre Gazetu Wyborczu, Schwarzenberg priamo povedal, že je „veľkým priaznivcom otepľovania vzťahov“ medzi Úniou a Minskom. Už za českého predsedníctva sa Bielorusko dostalo za niektoré ústupky podmienečne do programu Východného partnerstva. „To však, samozrejme, znamená, že Bielorusko musí splniť predpoklady a prejsť na demokratický systém a rešpektovať ľudské práva. A to nie je pre každého vladára ľahký krok, to je mi celkom jasné. Pre Bielorusko by to bolo požehnanie,“ vravel knieža, keď dopíjal pivo. Požehnaním pre Bielorusko sú, podľa mňa, aj ľudia ako Vladislav Jandjuk. Je to prvý bieloruský disident, ktorý získal v Česku politický azyl – stalo sa to už pred dlhými trinástimi rokmi. Jandjuk je dnes tak trochu hlavou bieloruskej opozície, ktorá má Prahu ako jedno zo svojich významných centier – najmä vďaka ľuďom, ako je Schwarzenberg alebo Šimon Pánek z Človeka v tísni. V Prahe je aj americké Rádio Svobodná Evropa/Rádio Svoboda, stále ešte veľmi významná inštitúcia, najmä pre krajiny, ako je Bielorusko.
Vladislav Jandjuk má medzi niekoľkými desiatkami bieloruských disidentov v Prahe výnimočné postavenie, pretože je „minister“ exilovej bieloruskej vlády. Inštitúcia, ktorá prežila už takmer storočie odvtedy, ako na krátky čas, skôr na mesiace než roky, vznikla v Bielorusku demokratická vláda a na chvíľu aj štát. „Budeme existovať, kým v samostatnom Bielorusku neprebehnú slobodné demokratické voľby,“ vysvetľoval mi pred niekoľkými dňami. Na otázku, na ako dlho teda existenciu „svojej“ vlády vidí, odpovedal zmierene: „To môže byť pokojne aj ďalších tridsať rokov.“ Pre Jandjuka a ďalších jemu podobných by to bolo tridsať rokov, keď sa s najväčšou pravdepodobnosťou do Bieloruska nedostane. Teda, ak sa nestane zázrak a Lukašenko sa za západné peniaze nezačne aspoň hrať na európskeho demokratického politika. Ale, keď už môže ísť na „voľby“ do Bieloruska Petra...
Autor je redaktor Lidových novín
Pretože do Ruska, o ktorom Petra píše častejšie, ísť nemôže. Za svoje styky s čečenskými povstalcami alebo bohvie, za čo vlastne, sa Petra Procházková dostala na listinu nežiaducich osôb. A ako sama hovorí, kým bude v Rusku vládnuť Putin a putinizmus, tak sa do Moskvy ani Petrohradu nepozrie. Neviem, či je to tým vízom, alebo prosto len optikou postsovietskeho sveta, ale keď som sa vo svojom rozhlasovom programe Petry Procházkovej spýtal, ako ona Lukašenka v súčasnosti vidí, hovorila veľmi zmierlivo. Takmer s úsmevom hovorila, že Lukašenko má vlastne smolu, že je Bielorusko tam, kde je, teda medzi Ruskom a Európou. Lebo keby bolo trochu ďalej na východe, niekde v strednej Ázii alebo na Kaukaze, Lukašenka by pokladali vcelku za prijateľného diktátora. podobne ako napríklad kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva alebo dedičného azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva, ktorým západní lídri pripomínajú ľudské práva a slobodné voľby len tak trochu bokom.
Takmer milo hovoril o Lukašenkovi aj český minister zahraničia Karel Schwarzenberg, u ktorého som pri našich rozhovoroch už vypozoroval istú mieru pochopenia pre starosti „vladárov“. Aj istú empatiu, ktorá však „kniežaťu“ na druhej strane vôbec nebráni nazývať veci pravými menami. Pri rozhovore, ktorý som s ním robil pre Gazetu Wyborczu, Schwarzenberg priamo povedal, že je „veľkým priaznivcom otepľovania vzťahov“ medzi Úniou a Minskom. Už za českého predsedníctva sa Bielorusko dostalo za niektoré ústupky podmienečne do programu Východného partnerstva. „To však, samozrejme, znamená, že Bielorusko musí splniť predpoklady a prejsť na demokratický systém a rešpektovať ľudské práva. A to nie je pre každého vladára ľahký krok, to je mi celkom jasné. Pre Bielorusko by to bolo požehnanie,“ vravel knieža, keď dopíjal pivo. Požehnaním pre Bielorusko sú, podľa mňa, aj ľudia ako Vladislav Jandjuk. Je to prvý bieloruský disident, ktorý získal v Česku politický azyl – stalo sa to už pred dlhými trinástimi rokmi. Jandjuk je dnes tak trochu hlavou bieloruskej opozície, ktorá má Prahu ako jedno zo svojich významných centier – najmä vďaka ľuďom, ako je Schwarzenberg alebo Šimon Pánek z Človeka v tísni. V Prahe je aj americké Rádio Svobodná Evropa/Rádio Svoboda, stále ešte veľmi významná inštitúcia, najmä pre krajiny, ako je Bielorusko.
Vladislav Jandjuk má medzi niekoľkými desiatkami bieloruských disidentov v Prahe výnimočné postavenie, pretože je „minister“ exilovej bieloruskej vlády. Inštitúcia, ktorá prežila už takmer storočie odvtedy, ako na krátky čas, skôr na mesiace než roky, vznikla v Bielorusku demokratická vláda a na chvíľu aj štát. „Budeme existovať, kým v samostatnom Bielorusku neprebehnú slobodné demokratické voľby,“ vysvetľoval mi pred niekoľkými dňami. Na otázku, na ako dlho teda existenciu „svojej“ vlády vidí, odpovedal zmierene: „To môže byť pokojne aj ďalších tridsať rokov.“ Pre Jandjuka a ďalších jemu podobných by to bolo tridsať rokov, keď sa s najväčšou pravdepodobnosťou do Bieloruska nedostane. Teda, ak sa nestane zázrak a Lukašenko sa za západné peniaze nezačne aspoň hrať na európskeho demokratického politika. Ale, keď už môže ísť na „voľby“ do Bieloruska Petra...
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.