Kresťania v ohrození

Svedkami násilia voči kresťanským komunitám sme v minulom roku neboli iba v Egypte. Doslova katastrofálna je situácia chaldejských kresťanov v Iraku. Ešte v októbri tu teroristi z al-Káidy zaútočili počas prebiehajúcej svätej omše na kresťanov zhromaždených v Kostole Najsvätejšej Panny Márie ustavičnej pomoci v Bagdade. Na mieste zostalo päťdesiatosem mŕtvych veriacich, najmä žien a detí. Okolo sto ich bolo zranených. Kresťania v Iraku opäť zomierali aj počas týchto Vianoc.  Po sérii útokov začínajú mnohí z nich svoju krajinu opúšťať. Utekajú najmä do Sýrie, Turecka, Jordánska a Libanonu. Podľa údajov Assyrian International News Agency žilo pred americkou intervenciou v Iraku približne 1,2  milióna kresťanov. Dnes ich tam žije menej ako pol milióna. „Chýba efektívnosť zákona, chýba efektívnosť vlády, chýba pokoj, naozaj je nedostatok bezpečnosti. Preto potrebujeme silnú vládu na uvedenie zákona do praxe, na zaistenie bezpečnosti Iračanov: všetkých Iračanov, nielen kresťanov,“ povedal pre Vatikánsky rozhlas o situácii irackých kresťanov pomocný biskup chaldejskej cirkvi v Bagdade Shlemon Warduni. 

Krvavé Vianoce zažili tento rok aj kresťania v Nigérii. Po útokoch, ktoré sa začali v meste Jos na hranici medzi moslimským severom a kresťanským juhom krajiny, ich zahynulo viac ako štyridsať.

Na Vianoce vybuchla bomba na streche kostola aj v meste Jolo na Filipínach. Zranených bolo najmenej šesť ľudí vrátane kňaza, ktorý slúžil omšu. Za útok je zodpovedná teroristická skupina Abu Sayyaf, prepojená na al-Káidu. Tá sa netají tým, že jej strategickým cieľom je vyhnanie všetkých kresťanov z južnej časti Filipín. 

Dlhodobú vyhladzovaciu vojnu proti kresťanom a iným nemoslimom na juhu krajiny vedú islamisti zo severu Sudánu.  Tento rok len o vlások unikol smrti arcibiskup Chartúmu, na ktorého bol spáchaný atentát priamo počas omše. Očistiť krajinu od kresťanov sa zaviazala aj vládnuca vojenská junta v Eritrei.

V Pakistane bola podľa účelového zákona o rúhaní uväznená a odsúdená na trest smrti kresťanka Asia Bibi. Kritika tohto zákona, guvernéra Pandžábu Salmana Tasíra, zavraždili práve v týchto dňoch. Voči katolíckemu laikovi a pakistanskému ministrovi pre náboženské menšiny Šabhazovi Bhattimu vyhlásili na konci minulého roku teroristi z hnutia Taliban fatwu. Ako spolupáchateľ rúhania je podľa Talibanu legitímnym cieľom a môže byť zabitý. Podľa českého katolíckeho serveru Res Claritatis bolo v roku 2009 v Pakistane zavraždených 70 kresťanov. Časté je aj znásilňovanie kresťaniek, ktoré sú následne prinútené ku konverzii a sobášu s moslimom. 

Kresťania sú prenasledovaní a zabíjaní aj v mnohých ďalších krajinách sveta.  Zomierajú pri útokoch radikálnych hinduistov v Indii, islamistoch v Indonézii, Afganistane, Demokratickej republike Kongo či na následky mučenia vo väzniciach v komunistickej Severnej Kórei. Šikanovaní a prenasledovaní sú aj komunistickými režimami vo Vietname, Číne či na Kube. 

Bezpečne sa nemôžu cítiť ani v krajine ako Turecko, kde v posledných rokoch radikálni islamisti zavraždili niekoľko katolíckych kňazov. Smrť z ich rúk tento rok našiel aj predseda tureckej biskupskej konferencie, katolícky arcibiskup Luigi Padovese. Vrahom bol jeho šofér, ktorý podľa svedkov počas streľby vzýval Alaha. 

 

To je dnes hlavná otázka. Zdá sa totiž, že posledná vlna protikresťanských útokov je len istým vyvrcholením dlhodobého trendu. A tým je nijako neskrývaná snaha vytlačiť kresťanov z moslimských krajín. Podobá sa to na situáciu, v ktorej už desaťročia prežíva štát Izrael: najradikálnejší kritici židovského štátu vždy hovorili o jeho „vymazaní z mapy“. A podobnému vymazaniu (či skôr vyhnaniu a vyvraždeniu) čelia aj tradičné kresťanské komunity od Alžírska po Filipíny. Samuel Huntington to dnes už v klasickej štúdii Stret civilizácií vyjadril vetou: „Hranice islamu sú hranicami krvavými.“ Huntingtonovo tvrdenie vyvolalo vlnu kritických reakcií a diskusií, opieralo sa však o detailný výpočet vojen a konfliktov a účasti moslimov. So záverom, že „prevládajúcim rysom vzťahov medzi moslimskými a nemoslimskými národmi je hlboké nepriateľstvo, sprevádzané krvavými konfliktmi“. A dôvody? Moslimské štáty sú podľa početných analýz preukázateľne militaristickejšie. Dokázať to možno hneď dvoma prepočtami. Napríklad pomerom vojenského personálu na 1 000 obyvateľov alebo podielom konfliktov (etnických, medzištátnych, vnútroštátnych) v celosvetovom meradle. V prvom aj druhom prípade sa ukazuje, že moslimské spoločnosti sú navonok aj dovnútra násilnejšie, ako ktorékoľvek iné národy a civilizácie. Silami, ktoré to ovplyvňujú, sú dejiny, demografia, politika – a pochopiteľne aj náboženstvo. Ale prečo a čím tak dráždia moslimský svet tamojší kresťania? Bernard Lewis v knihe Kde sa stala chyba? odpovedá,  že kresťanstvo je jediným celosvetovým náboženstvom a ako také sa stalo nevyhnutným „súperom“ rozmáhajúceho sa islamu. 

Súčasťou vysvetlenia je aj povaha samotného kresťanstva. Anglický historik Edward Gibbon už v 19. storočí tvrdil, že monoteistickí židia si útlak Rímskej ríše privolávali sami, keďže neboli ochotní tolerovať iné kulty. To isté sa týka aj kresťanov. A práve táto „netolerantná“ povaha kresťanstva (ale aj judaizmu)  naráža na pakistanské zákonodarstvo zakazujúce bohorúhačstvo, indonézsku ústavu, ktorá zakazuje náboženskú slobodu či zákony Saudskej Arábie, ktoré trestajú už samotný krst či vlastníctvo Biblie. Kresťania, ktorí sa odvolávajú na vyššiu autoritu, prichádzajú s podobnou legislatívou do vnútorného a často aj verejného konfliktu. Na problém upozornil už pred vyše 20 rokmi aj americký senátny výbor pre zahraničné veci, ktorý už v polovici 80. rokov minulého storočia, pri prijímaní zákona o blasfémii v Pakistane, vyhlásil, že „hlavným dôsledkom bude rozpútanie súkromného teroru proti kresťanom a iným náboženským menšinám“.  

 

Situáciu kresťanov zhoršovala aj apatia Západu.  Postupná zmena legislatívy od 80. rokov ani radikalizácia moslimských duchovných nevyvolali väčšiu pozornosť Západu. O utrpení kresťanov sa na Západe nevedelo ani nepísalo. Zmenu nepriniesol ani rok 2001 a nástup al-Káidy. Až niekedy v rokoch 2007 až 2008 sa po vypuknutí občianskej vojny v Iraku začalo opatrne hovoriť aj o jej najväčších obetiach – kresťanoch. Najväčšie diskusie sa odohrali v Spojených štátoch a v Nemecku. Americké kresťanské organizácie a tamojší biskupi začali tlačiť na svoju vládu, aby viac chránila kresťanov, žiadali väčšiu podporu a tiež  veľkorysejšie udeľovanie azylov. V Nemecku otvorili tému politici CDU, ktorí chceli kresťanských utečencov z Iraku rovnako chrániť azylovou politikou. Po menších obštrukciách, keď sa bundesrepubliky vzbúrili a žiadali, aby Berlín túto tému otvoril na úrovni EÚ a žiadal solidaritu aj ďalších členov Únie, sa to napokon aj podarilo. Značne sa pritom zmenil jazyk (Brusel už namiesto o kresťanoch hovoril o náboženských menšinách), napokon však všetko aj tak zostalo na iniciatíve členských krajín. Rozhodnutie ministrov vnútra pritom navrhovalo, aby EÚ prijala 10-tisíc irackých utečencov a aspoň trochu pomohla riešiť ich situáciu. Nemci iniciatívne ponúkli 2 500 azylov, Francúzi a Švédi zostali pri pár stovkách. Väčšina krajín vrátane Slovenska sa ani nezapojila a celková kvóta dodnes nebola naplnená.  

 

Najväčšia pozornosť sa venuje téme v rodnej krajine pápeža. Napomohla to zrejme aj skutočnosť, že Nemci sa nezúčastnili na vojne v Iraku a fakt, že v Berlíne vládne kresťanskodemokratická kancelárka. Okrem udeľovania azylov začali Nemci napríklad podporovať Sýriu, ktorá je najčastejšou cieľovou stanicou utekajúcich kresťanov. Financujú tam najmä rôzne infraštruktúrne projekty, z ktorých majú prospech tamojší utečenci. Jan Bittner pracuje pre CDU a bol jedným z kľúčových ľudí, ktorí otvorili tému pomoci kresťanom v Nemecku, najväčší úspech však vidí inde. „V prvom rade ožili cirkvi a náboženské organizácie. Stali sa silnými lobistami a nahlas upozorňujú na perzekúciu kresťanov. V druhom rade sú to médiá. Aj taká tlač ako Die Welt alebo Frankfurter Allgemeine Zeitung dnes omnoho viac píše o násilí proti kresťanom po celom svete,“ hovorí pre .týždeň. Výsledkom je, že nemecký Bundestag v posledných mesiacoch už dvakrát rokoval o parlamentnej rezolúcii odsudzujúcej protikresťanské pogromy a vládni politici venujú téme náboženskej slobody ďaleko najväčší priestor. Minister vnútra Thomas de Maiziére vyhlásil, že chrániť kresťanov po svete je pre jeho vládu „vznešená a samozrejmá povinnosť“. Po útokoch v Egypte domácu koptskú komunitu vyzval, aby sa nijako nebála oslavovať Vianoce, pretože vláda zabezpečí ich ochranu. Súčasne dodal, že považuje za „smutné a zahanbujúce“ že nemecká polícia musí chrániť ľudí, ktorí „hlásajú lásku k blížnemu“. Pridala sa aj Angela Merkel, podľa ktorej je „náboženská sloboda esenciálnou hodnotou a jadrom nemeckej zahraničnej politiky“, a preto bude chrániť životy kresťanov všade na svete. A napokon, boli to práve politici z Bundestagu, ktorí ako prví vycestovali prejaviť solidaritu Koptom do Egypta.

 

Nový prístup zvolil aj Vatikán. Po odsúdení Asie Bibi v Pakistane hovoril Benedikt XVI. až prekvapivo konkrétne. Namiesto všeobecných žiadostí adresovaných Pakistanu celkom konkrétne žiadal o milosť pre Asiu Bibi odsúdenú na smrť. 

Vatikán urobil aj ďalšiu vec.  Po spomínanom teroristickom útoku na konci októbra v Iraku, kde zahynulo 58 kresťanov, totiž vlády Talianska a Francúzska okamžite poskytli lietadlá a telá zranených obetí a ich rodinných príslušníkov promptne za pár hodín previezli do nemocníc v Paríži a Ríme. Podľa informácií z nemeckých zdrojov bola táto bezprecedentná a okamžitá pomoc výsledkom telefonátu vatikánskeho biskupa, ktorý Sarkozyho a Berlusconiho vládu o takúto pomoc požiadal. 

V decembri sa o pomoci kresťanom opäť rokovalo aj na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu, v Poľsku bola predložená podobná rezolúcia, ako v Nemecku a v uliciach Viedne, Bruselu či Paríža sa odohrali prvé verejné pochody prejavujúce solidaritu s trpiacimi kresťanmi. 

Napokon, ozvali sa aj prví ľavicoví intelektuáli.  Francúz Bernard-Henri Lévy napísal článok V dnešných časoch je našou povinnosťou brániť kresťanov, ktorý vyšiel koncom novembra aj v denníku Sme. 

 

Tradične kresťanské Slovensko sa na tému utrpenia kresťanov vo svete rozhýbava iba veľmi opatrne. V decembri síce zaznelo jedno vyhlásenie KDH, poslanci ani ministri za túto stranu však nepodnikli žiadne ďalšie kroky. Za rešpekt k náboženskej slobode vo svete sa cez vianočné sviatky modlili veriaci v katolíckych kostoloch, nenasledovala však žiadna zbierka ani konkrétnejšia pomoc. Slovensko by pritom mohlo byť omnoho aktívnejšie. Minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda na otázku .týždňa, či sa slovenská diplomacia plánuje angažovať v tejto téme, iba trochu alibisticky odpovedal, že jeho rezort „monitoruje tieto útoky cez zastupiteľské úrady“ a nad riešeniami uvažujú skôr „v rámci Európskej únie“.  

Zdá sa však, že na Slovensku existuje potenciál, aby sa začalo robiť viac. Dôkazom je nielen úspešná tradícia pomoci kresťanom v Sudáne, ktorú už roky organizuje kresťanská mimovládka eRKo, ale aj ďalšie aktivity. Kresťanským utečencom z Iraku žijúcim v Libanone napríklad už dva roky pomáha aj lekár a humanitárny pracovník Vladimír Krčméry a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety (viac v rozhovore s Vladimírom Krčmérym).  A napokon, novým signálom bolo aj zhromaždenie, ktoré sa konalo minulý týždeň v piatok na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Vladimír Palko, ktorý stál v pozadí akcie a na problém násilia upozornil cez vianočné sviatky na blogu .týždňa, hovorí, že nastal čas, aby sme zmenili stratégiu, ako k tomuto problému pristupovať. Upozorňuje, že slovenská vláda, parlament ani prezident do dnešného dňa k problému nezaujali stanovisko. „Štáty sa však musia ozvať. Napokon, aj taká malá krajina ako Slovensko má isté páky. Egypt je dôležitou turistickou destináciou pre mnohých Slovákov. Existujú preto spôsoby, ako na egyptskú vládu pritlačiť, aby kresťanov viac chránili,“ hovorí pre .týždeň. Slovensko síce nie je veľkým hráčom, a preto nemôže mať veľa zahraničnopolitických priorít, nič však podľa neho nebráni tomu, aby sme sa venovali aj trpiacim kresťanom. Okrem diplomatickej iniciatívy však treba zmeniť aj informovanie: „Keď sa na Floride v USA ozve nejaký bláznivý pastor, že chce spáliť Korán, píšu o tom všetky noviny na svete. Keď však v Nigérii zabijú 20 kresťanov, nepíše o tom nikto. Je čas, aby sme o tom vedeli viac a utrpenie kresťanov jednoducho objavili,“ dodáva Palko. 

Zdá sa však, že najväčšou prekážkou je apatia. A tiež riziko, na ktoré upozornil Magdi Cristiano Allam, pôvodom egyptský moslim, ktorý konvertoval na kresťanstvo a pokrstil ho sám pápež. A tým je, či dokáže dnešná odkresťančená Európa vnímať problémy trpiacich kresťanov po celom svete.  Svoju odpoveď by malo dať aj Slovensko.