Na sekundu pre mňa vystúpila z masy ľudí a dostala konkrétne črty. Hneď, ako som sa predrala ďalej, mi došlo, kto to bol. Prezradil ju výraz, aký máva na promo fotkách, jedno obočie trochu zdvihnuté, akoby jeho majiteľka bola súčasne pobavená aj ustarostená. Zadie Smith.
Nezaveľa-nezadlho som hľadala útočisko v kníhkupectve. Ku káve som si nabrala knihy (a britskú a francúzsku Vogue), jedna z nich sa volá Moje ceny (v nemeckom origináli Meine Preise) a práve som čítala opis Thomasa Bernharda, ako bol preberať Grillparzerovu cenu za kolosálneho nezáujmu vznešených prítomných hostí, keď sa k stolu pretlačil redaktor jedného literárneho časopisu, a začal mi rozprávať svoju starú pesničku o tom, že kedysi boli šance publikovať v New Yorkeri jedna k desaťtisíc, teraz sú jedna k desať miliónom. Takýchto pesničiek má viac, takže chvíľu trvalo, kým sme si ich všetky odkrútili, ja už som, poučená, nezasahovala do monológu ani zvyčajne obligátnym „nehovor!“ či „to je zaujímavé!“ Zbystrila som až vtedy, keď hovoril, že aj veľký a rešpektovaný časopis ako Open City sa snaží prenajať svoju kanceláriu na niekoľko dní v týždni, je totiž drahá, je totiž na dobrej adrese, tu na rohu, aj David Bowie tam má office, ale ktovie, čo bude, sponzori nesponzorujú, ľudia chcú čítať zadarmo.
Išla som domov a v pošte som našla email od Electric Literature, ďalšieho magazínu. Bola to „viančná pohľadnica“ od izraelského spisovateľa Etgara Kereta o mužovi, čo mal hemoroid, ktorý mu dával rôzne rady „vytiahnuté z riti,“ čo mužovi, samozrejme, pomohlo stať sa veľkým zvieraťom v jeho firme. Ako rástol, rástol aj hemoroid a nakoniec nie hemoroid tlačil muža, ale opačne. A muž naspodku obrovského hemoroidu občas pôsobil ako svedomie, a preto si všetci zamestnanci hemoroid vážili.
V novom roku teda každému – ľuďom aj rôznym análnym útvarom – želám, aby nikdy neumlčali ten malý hlások, čo im niekde zospodu dobre radí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.