Spomínate si na Y2K? Teda na „miléniový vírus". Predstavte si, že by sa to naozaj stalo. Po silvestrovskej noci na konci tisícročia by sme sa zobudili rovno prvého januára 2010 a preskočili tak prvé desaťročie nového milénia. Hneď v prvý deň by sme zašli do najbližšieho multiplexu, v ktorom by na nás vo všetkých sálach čakal Cameronov Avatar, nadväzujúc tak na obrovský úspech Titanicu spred troch rokov. A hoci Leonardo DiCaprio už s Cameronom nespolupracuje, jeho prítomnosť na plátne by sme si užili v dvoch kinohitoch roka, Prekliatom ostrove a Počiatku. Marketingová stratégia Pixaru by vyzerala odvážne, ale nakoniec by sa ukázala ako úspešná, keďže Toy Story 3, napriek tomu, že nasledoval krátko po druhej epizóde, sa stal najúspešnejším animovaným filmom všetkých čias.
.dekáda strachu
Akokoľvek absurdne „miléniová fikcia" vyzerá, ukazuje, ako málo sa vo filmovom svete za posledných desať rokov zmenilo: aj po desiatich rokoch v ňom nachádzame tie isté postavy. Zdanie však klame: rokom 2010 sa končí desaťročie hlbokých a stále sa zrýchľujúcich zmien. Hollywood – a s ním aj ďalšie centrá filmovej produkcie – žil v permanentom strachu z toho, že ho čaká osud hudobného priemyslu. S tým rozdielom, že pre filmárov predstava živých vystúpení na pódiu nevyzerá príliš lákavo...
Od sklamania spôsobeného počtom divákov v kinách, ktorý prekonal DVD zázrak uprostred dekády, len aby na jej konci znovu prudko klesol, cez „demokratizáciu" internetového pirátstva až po ohrozenie tradičného spôsobu financovania filmov v Európe – filmový priemysel sa naučil žiť v stave permanentej krízy ešte skôr, než tá finančná zasiahla svet v roku 2008. Krátkodobé záplaty, ako Blue-ray alebo 3D, sú stále pomerne zriedkavé a dlhodobé „riešenie" je zatiaľ v nedohľadne.
Neistota a úzkosť dosiahla medzi filmovými profesionálmi úroveň, akú si pozorovateľ zvonka nevie ani predstaviť. Je to jednoduché: v čase, keď sa spotrebiteľské zvyky tak rýchlo menia, nikto nemá predstavu, ako budú v najbližších rokoch filmy produkované, pozerané, a samozrejme, financované. Isté sú iba dve veci: technologické inovácie budú vnikať do všetkých oblastí filmovej tvorby, pričom ich budú výrazne meniť a ovplyvňovať – a to sa týka aj takých oblastí, ako je filmové rozprávanie. No a isté je aj to, že začínajúca dekáda prinesie oveľa radikálnejšie zmeny než tá, ktorá sa práve skončila. Podľa toho, či je človek konzervatívny, alebo liberálny, či je pesimista, alebo optimista, kinematografia vstupuje buď do najstrašnejšieho, alebo najvzrušujúcejšieho obdobia.
.v hlave Leonarda DiCapria
Symbolicky vzaté je zápletka Toy Story 3 a niektorých ďalších hollywoodskych produkcií z roku 2010 o uniknutí pred gigantickým strachom z konca filmového priemyslu. Woody, Buzz a ich priatelia dajú dokopy všetky svoje sily a snažia sa zviesť Andyho a neskončiť v podkroví, alebo – v horšom prípade – na smetiarskom nákladiaku.
V zúfalej snahe o to, aby filmy neskončili medzi starožitnosťami bolo celkom zábavné sledovať minuloročné preteky o 3D. Mnohým filmom (dobrým príkladom je Súboj titanov), ktoré boli po úspechu Avataru v postprodukcii nahrubo konvertované na 3D formát, však nedošlo, že Woody a jeho kamaráti získali Andyho priazeň tým, že „boli sami sebou". Samozrejme, ak by multiplexy v roku 2010 premietali iba podarené 3D filmy, ich plátna by boli väčšinu dní prázdne. Popri skutočných úspechoch, akými boli Avatar a Alica v krajine zázrakov, nebolo veľa takých, ktoré by si zaslúžili záchranu z podkrovia (s veľkou dávkou zhovievavosti by to mohol byť Shrek 4 alebo film Ako vycvičiť draka).
Boli to, paradoxne, takzvané „2D filmy", ktorým sa podarilo vytvoriť spektakulárne viacrozmerné vesmíry, a nešlo pritom ani o sci-fi. Sofistikovanejší Hollywood bol minulý rok fascinovaný niečím, čo je blízke každému z nás: ľudským mozgom. Jana Švankmajera, ktorý minulý rok priniesol svoju najnovšiu freudovsko-jungovskú komédiu, určite potešilo, že k jeho skúmaniu psyché sa pridali také režisérske hviezdy, akými sú Martin Scorsese alebo Christopher Nolan. Je zaujímavé, že tento nový dominantný žáner americkej kinematografie zosobňuje jeden herec: Leonardo DiCaprio. Či už ide o klasický policajný triler (Prekliaty ostrov), alebo o rýchly akčný film (Počiatok), obecenstvo vstupuje do DiCapriovej hlavy, akoby to bol otvorený dom a voľne sa presúva medzi jeho spomienkami, snami a halucináciami. Režisér filmu Počiatok, Christopher Nolan, ktorý je voči „3D trendu" veľmi kritický, vidí súčasnú situáciu takto: „Keď počujem, že Hollywoodu sa prestáva dariť, neverím tomu. Možnosti predsa stále existujú. Len či existujú aj filmári, ktorí ich využijú?" Dúfajme, že Nolan nepovažuje samého seba za jediného.
.nová spiritualita
Avatar vďaka hrdinovi, ktorý (podobne ako v Počiatku) celý čas leží s mozgom napojeným na počítač, môžeme považovať za súčasť módneho smeru „mozog skúmajúcich filmov". Je však aj príkladom ďalšieho trendu minulého filmového roka, ktorý je pozorovateľný aj mimo Hollywoodu: potreba spojenia prírody a spirituality. So svojím čarovným svetom a environmentálnou (takmer New Age) filozofiou Cameron naivne verí v moc a silu tajomného. Ocitá sa tak na križovatke medzi panteizmom, buddhizmom a monoteistickými náboženstvami.
Oba víťazné filmy z festivalu v Cannes, O Bohoch a ľuďoch (Grand prix) a Strýko Búnmí (Zlatá palma) zobrazujú postavy, ktoré čerpajú duchovnú silu z prírody. Vo filme Xaviera Beauvois O Bohoch a ľuďoch žijú trapistickí mnísi v alžírskej púšti, pričom sa venujú modlitbám a manuálnej práci. Film sa vo Francúzsku stal sociálnym fenoménom: v kinách ho videlo viac než tri milióny divákov. Tento krutý, ale autentický film zaujal rovnako katolíkov, ako aj ateistov a naznačil tak, že hľadanie zmyslu života, ktoré zďaleka nie je obmedzené iba na kultúrnu elitu, bude v centre filmových projektov v blízkej budúcnosti. Strýko Búnmí Apichatponga Weerasethakula si dokáže spomínať na svoje minulé životy, pričom thajská džungľa, z ktorej prichádzajú duchovia, je miestom s mystickými silami. Film Terrenca Malicka Strom života (Tree Of Life) s Bradom Pittom a Seanom Pennom v hlavných úlochách, ktorý minulý rok nakoniec chýbal (jeho premiéra bola niekoľkokrát odložená a v súčasnosti sa očakáva v máji 2011), ukazuje, že panteistický prúd má pred sebou sľubnú budúcnosť a medzi filmármi aj divákmi veľa fanúšikov.
Volanie prírody bolo zjavné aj na slovenských filmových festivaloch. Film Michelangela Frammartina Štyrikrát (Le Quattro Volte) získal Grand Prix na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava a film Alexeja Popogrebského Ako som dopadol toto leto (Kak ja provjol etim letom) získal Modrého anjela na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach. Frammartinov film je oslavou kolobehu cyklov života na juhotalianskom vidieku, zatiaľ čo Popogrebskij vo svojej snímke zobrazuje hrozivú silu zdevastovanej prírody na polostrove Čukotka, ktorá dokáže ľudí priviesť k bláznovstvu a zároveň k reflexii vlastnej existencie.
.kino bez hraníc
Zlatou palmou ocenený Weerasethakulov Strýko Búnmí ukazuje zmeny, cez ktoré súčasná kinematografia prechádza. Po tom, ako bol v Berlíne Zlatým medveďom ocenený turecký film Honey (režiséra Semiha Kaplanoglu, mimochodom ďalšie dielo s panteistickým viením sveta), thajský úspech v Cannes dokazuje, že mapa svetového filmu je otvorenejšia než kedykoľvek predtým. Vďaka tomu – a našťastie – dnes nedokážeme predpovedať, z ktorého kúta sveta príde ďalší majsterštyk.
Okrem toho Strýko Búnmí ukazuje aj to, aké nejasné sú hranice filmu a iných médií. Weerasethakul je totiž výtvarník a svoje dielo na začiatku pripravoval ako výstavu s názvom Primitív. Mnohí uznávaní umelci, medzi nimi Steve McQueen, Shirin Neshat alebo Banksy v poslednom čase debutovali v kinách a naopak, viacerí filmári vstúpili do sveta výtvarného umenia. Napríklad aj David Lynch, ktorý ako režisér Twin Peaks pred časom prešliapal svojim kolegom cestu od filmu k televízii.
V roku 2010 by bolo ľahšie uviesť mená tých režisérov, ktorí televízne seriály nerobili ako tých, ktorí ich robili. Zatiaľ čo dva seriály, ktoré definovali dekádu – 24 a Lost – odvysielali v máji posledné epizódy na kanáloch Fox a ABC, káblové televízie boli seriálmi preplnené. Kým AMC si udržiava svojich seriálových miláčikov (napríklad Breaking Bad, Mad Men alebo The Walking Dead), HBO nielenže presvedčila Martina Scorseseho, aby režíroval pilotný film seriálu Boardwalk, ale pre ďalšie seriály získala mená ako sú Michael Mann, Kathrin Bigelow alebo David Fincher (áno, to je ten režisér Sociálnej siete). Zabudli sme na niekoho? Jasné: Gus van Sant pripravuje pilotný film seriálu Boss pre spoločnosť Starz.
Podľa Michaela Lombarda, programového riaditeľa HBO „hranice medzi kinom a televíziou už neexistujú." Prekvapuje nás to?
Autor je spolupracovník TorinoFilmLab a bývalý riaditeľ MFF Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.