Radšej programátora ako novinára

Zo všetkých odvetví amerického hospodárstva bolo minulý rok v recesii už len jediné: obrat vydavateľov novín klesol o ďalších 8 percent. Čo to znamená pre šikovných novinárov? Predsa zlaté časy. Keďže si dnes nikto netrúfa povedať, ako má žurnalistika správne vyzerať, aby prežila, vyskúšať sa dá práve teraz čokoľvek a kto príde s fungujúcim nápadom, zmení médiá na roky dopredu.

„V roku 2011 si médiá konečne uvedomia, že ich biznisom je dávať ľuďom informácie, nie produkovať obsah,“ povedal pre Niemanlab.org Jonathan Stray z Associated Press.

Rozdiel medzi vyrábaním obsahu a poskytovaním informácií na prvý pohľad nemusí byť zrejmý, ale v médiách je hlboko zažratý. Ak napríklad editor slovenských novín pocíti potrebu oblažiť čitateľa komentárom o  Blízkom východe, nezačne rozmýšľať, kto na celom svete situáciu komentoval najvýstižnejšie. Začne rozmýšľať, ktorého z dvoch kolegov, ktorí sú dnes poruke, o komentár požiada. Úlohou novín je predsa produkovať nové texty, čím viac ich je, tým väčšia je pridaná hodnota média.

V čase internetu je však už toto mentálne nastavenie médií čoraz väčším problémom – obrovské množstvo čitateľov zrazu porovnáva kvalitu so zahraničím a z takého porovnania vyjdú slovenskí novinári takmer vždy ako neschopní idioti, ak musia väčšinou za poobedie sfúknuť to, na čom pracuje v Guardiane päť ľudí dva týždne. (Na fóre quora.com nedávno odborníci vypočítali, že priemerný článok na titulnej stránke New York Times stojí redakciu v priamych nákladoch 40 – 200-tisíc dolárov.)

Médiá už chápu, že v časoch internetu musia byť rýchlejšie. Tento rok začnú mnohé chápať, že musia byť aj lenivejšie a veci, v ktorých nie sú najlepšie, jednoducho prestať robiť. Americké médiá majú výhodu, že za nich už aj investigatívnu žurnalistiku začínajú robiť početné neziskovky. Slovenské médiá by sa mohli zasa oprieť o množstvo špecializovaných amatérskych serverov, ktoré sú však vo svojej oblasti (povedzme filmové recenzie alebo správy z Írska) takmer vždy lepšie, ako všeobecne orientovaný denník či televízia, a ich obsah je často veľmi lacný. Všetko, čo na to treba, je zmena pohľadu na amatérov z „robí to niekto zle“ na  „robí to niekto, kto to má rád“.

Výraznejším posunom médií z polohy autorov do funkcie kurátorov obsahu minulý rok vzniklo niekoľko úplne nových novinárskych žánrov. Americké médiá už napríklad často necítia potrebu zaujímavé citáty z internetových stránok obaľovať vlastným textom a zverejňujú ako samostatné texty jednoducho len chronologický výber najzaujímavejších postrehov čitateľov o danej udalosti z Twitteru. Washington Post zasa v decembri vyskúšal experiment s textom výhradne v podobe statusov z Facebooku, išlo o príbeh tehotenstva a neočakávanej smrti novorodenca facebookovými slovami matky a rodiny. 

Novinárom pomáhajú nové služby ako Storify.com, ktoré umožňujú pár kliknutiami označovať to najzaujímavejšie z internetu a zverejniť to ako samostatný chronologický text.  Nie je to rezignácia na žurnalistiku, ale návrat k jej čistej forme – snahe čo najviac pomôcť čitateľovi zorientovať sa v záplave informácií.

Ak manažér vo veľkom médiu nevie čo robiť, tak popresádza redakciu. Trendom posledných piatich rokov bolo presádzanie editorov z internetovej stránky a z papierových médií do jednej miestnosti. Vydavatelia sa nádejali, že tradiční novinári si všimnú, že aj ľudia z internetu sa občas sprchujú, a ľudia z webu zasa uveria, že stará garda novinárov je, skrátka, prirodzene taká pomalá a počítačovo negramotná – ale aspoň im to nerobí vyslovene naschvál. Keď už teraz sedia všetci pohromade, chystá sa druhá vlna sťahovania: do redakcie prichádzajú programátori. 

Ak americké noviny v posledných rokoch vytvárali nejaké nové oddelenia a prijímali ľudí, boli to takmer vždy oddelenia dátovej žurnalistiky. Príprava tabuliek, grafov a vizualizácií bola však v novinách vždy podradná robota: zaberá veľa času, nemáte pri tom vznešený pocit literárneho výkonu, ale skôr úradničiny, a pod tabuľkou nebude ani váš podpis.

Sú dva dôvody, prečo sa to rýchlo zmení. Po prvé, na internete sú prvýkrát dostupné vizualizačné nástroje, s ktorými môžu novinári pracovať aj bez pomoci grafikov. Bezplatné Google Chart Tools napríklad ponúkajú 34 rôznych vizualizačných formátov, od obrázkových grafov a tepelných máp až po grafické znázornenia frekvencie slov v prejave. Ak ktorýkoľvek šéfredaktor dokáže donútiť webových editorov venovať 5 minút namiesto hľadaniu fotky svojpomocnej tvorbe grafu, okamžite zvýši kvalitu textov. Po druhé, vo svete WikiLeaks a povinného zverejňovania štátnych dát na internete sa už niektoré témy bez pomoci programátorov prakticky nedajú spracovať, informácií je už priveľa na to, aby sa zmestili do článkov slovo za slovom, a často priveľa, aby si ich novinári mohli sami aspoň prečítať.

Ak prvá generácia spravodajských internetových stránok publikovala jednoducho články a druhá k nim pridávala dodatočné multimédiá a dáta, v tretej sa postup úplne obracia: najskôr sa zverejnia dáta, aby sa v nich čitatelia mohli prehrabávať, a až potom prichádza analýza na základe toho, čo redakcia spolu s čitateľmi zistila.

Na taký spôsob práce potrebujú redakcie úplne iný typ novinárov: veľký dopyt je po ľuďoch zdatných v matematike, ideálne so vzdelaním v štatistike, grafikoch so silným logickým myslením, a samozrejme, programátoroch, ktorých baví čítať noviny.

Podľa Jaka Shapira z Public Radio Exchange médiá tento rok začnú výraznejšie využívať aj služby ako Mechanical Turk (mturk.com). Tu môžu firmy zadať akúkoľvek prácu, ktorú nezvládajú počítače, a vykonajú ju pre ne ľudia z celého sveta, ktorí majú práve chvíľu času. Typickou úlohou býva aj spracovanie dát a médiám nič nebráni dať si takto prejsť napríklad zverejňované zmluvy alebo spracovať podklady do podoby databázy. 

Ak budete chcieť v roku 2011 niekoho z médií vystrašiť, ukážte mu služby Paper.li alebo FlipBoard.com. Obe vyzerajú ako regulárne noviny (pravdupovediac, lepšie ako skutočné noviny), ale zostavené sú pre každého človeka inak, z článkov, ktoré práve jeho priatelia čítajú na Facebooku či na Twitteri. Texty sú stále od novinárov, ale tí stratili akúkoľvek kontrolu nad tým, či je hlavnou správou zahraničnej sekcie Obama alebo Lady Gaga. 

Na premýšľanie, aké to bude mať dôsledky, majú slovenské médiá o niečo viac času ako americké – iPad, na ktorom si FlipBoard môžete užiť, zatiaľ u nás nie je taký rozšírený. Ak však vydavateľov  posledné desaťročie niečomu naučilo, tak je to poznanie, že málokedy je víťaznou stratégiou stavať na to, že technologický pokrok nakoniec nedorazí.