Ono však vôbec nevylučuje vyššie ciele, len ich kladie do širšej perspektívy. Pol roka vlády Ivety Radičovej už naznačilo, že prieniky, na ktorých sa dajú budovať koaličné politiky, vznikajú – napriek formálno-ideovým blízkostiam štyroch strán – pomerne komplikovane. Vzťah k prehreškom (zlyhaniam) niektorých členov koalície, architektúra úsporných opatrení či voľba generálneho prokurátora jasne poukázali na riziká, ktoré ani v tomto roku zo života koalície nezmiznú. Rozoznať hranicu medzi kompromisom, ktorý je už neznesiteľný, a poznaním, že Slovensku dnes nikto neponúkne lepšiu alternatívu, bude kľúčové pre to, aby sa veci hnali na hranu len v situáciách, keď sa inak nedá.
Veľmi podobné spory (korupcia, reformy, ovládanie inštitúcií) s veľmi podobnou „magnitúdou“ otrasov vo veľmi podobnej českej vláde nabádajú dať si novoročné predsavzatie: Život v koalícii je umenie, ktorému sa treba najskôr naučiť, ak má niesť aj nejaké ovocie. To zaiste neznamená, že napríklad Mikloš nemôže presadzovať dobrý nápad o centrálnom nakupovaní, s ktorým prišiel na Nový rok. Musí však počítať s tým, že záujmy a privilégiá, ktorých sa dotýka, sú tak zakorenené, že narazí na stenu. Celé protikorupčné zákonodarstvo je zápas so zotrvačnosťou systému. Rôznosť predstáv, ktorých zrážka môže zatriasť koalíciou, je hlboko zabudovaná aj v odvodovej reforme.
Domácim rizikom roka sú rozpočtové príjmy. Nebezpečnú závislosť od čerpania eurofondov a dopadu daňových zmien, ktorých účinok sa dá málokedy vopred predvídať, zatiaľ držia v tieni dobré prognózy hospodárstva. To však nie je samo sebe pánom, ale je to závislé od vonkajšieho prostredia. Ak daňové výnosy nebudú vychádzať, čo je celkom možné, nutnosť dohody na dodatočných korekciách môže tiež zaúčinkovať ako politický šok. Na spoliehanie sa na istý rast – ako pred krízou – totiž koalícia žiadny „plán B“ (Sulík), zatiaľ neukázala.
Mentalite novoročného optimizmu, ktorá je inak pre typy ako Radičová ľudsky prirodzená, nasadzujú uzdu predovšetkým externé hrozby. Každá ďalšia aktivácia eurovalu približuje chvíľu, ktorá dostane politickú reprezentáciu pred rozhodovanie takého dosahu, akými boli len delenie Československa či vstup do EÚ. Trebárs politológ Rupnik má úplne jasno, čo (aj) SR čaká v r. 2011: „Vznik európskeho menového fondu a koordinácia hospodárskej a fiškálnej politiky (...), top udalosťou roka bude vznik politickej Európy“. No. Definitívna zrážka tejto prognózy (vízie) a Miklošovho vyjadrenia „osobne fiškálnu úniu odmietam“ – čo je dnes pozícia väčšiny lídrov – nemusí nastať, ale pod gilotínou neriešených dlhov sa bude vznášať na európskej oblohe po celý rok. Aj keď nedôjde k výbuchu, chronický problém zostáva: Účasť v dlhovej únii alebo „extralegálnej solidarite“ (keďže mimo Lisabonskej zmluvy), nahlodáva finančnú pozíciu Slovenska. Problému drahšieho požičiavania na trhoch totiž čelí už aj Nemecko a jeho reakcia, ak sa zrúti Španielsko, bude zásadná... Platí jednoduchá úmera: Čím vyššie ručenie na cudzí dlh, tým vyššie riziko straty schopnosti splácania vlastného dlhu.
A to je realita, (aj) kvôli ktorej je také dôležité udržanie sa vlády, ktorá, ak už radikálne neškrtá, tak aspoň šíri o sebe taký obraz na finančných trhoch. Rok to napokon síce môže byť nudný, ale potenciál prekvapení, ktorý nesie, velí držať sa s očakávaniami veľmi pri zemi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.