O letné hudobné festivaly na Slovensku nie je núdza. Až sa zdá, že svoj festival má každé mesto. Ťažšie než zorganizovať jeden festival je však vydržať a vytvoriť tradíciu.
No možno ešte ťažšie je na prerušenú tradíciu nadviazať. O to sa pokúša festival Barbakan v Banskej Bystrici, nazvaný podľa vstupnej brány do niekdajšieho mestského hradu. Práve v priestoroch vtedy ešte nezrenovovanej historickej stavby v centre Bystrice sa v roku 1994 konal prvý ročník festivalu. Prvý Barbakan vznikol na základe spolupráce Mira Lánika z agentúry Vresk, ktorá v súčasnosti organizuje napríklad akcie Nu Jazz Days alebo Toto je hip-hop, a spisovateľa Petra Šuleja, majiteľa vydavateľstva Drewo a srd. Medzi účinkujúcimi prvých ročníkov boli mnohé dnes už neexistujúce kultové skupiny, napríklad banskobystrická crossoverová Paranoia alebo bratislavské hardcorové Testimony, kde spieval Marek Rakovický z dnešných Lavagance.
.zabalený tank
Z Barbakanu sa postupne stal rešpektovaný festival, v roku 2001 sa však uskutočnil posledný ročník, kde vystúpili napríklad Mango Molas, Chiki Liki Tu-a, Puding pani Elvisovej alebo DJ Magálová. „Skončilo sa to z jednoduchých dôvodov – nenašli sme spoločnú reč s mestom,“ hovorí Miro Lánik z agentúry Vresk. „Pri akcii tohto typu zákonite dochádza k porušovaniu nočného pokoja, a tak je dôležité, či sa za vás mesto postaví.“
S mestom sa podarilo dohodnúť až tento rok, a tak sa po šesťročnej prestávke uskutočnil ďalší Barbakan, navyše rozšírený o dve plnohodnotné časti – filmovú a výtvarnú. Na päťdňovom filmovom maratóne mala miesto ázijská kinematografia aj súčasný slovenský film. Dlhodobá výtvarná časť sa odohrávala v areáli Pamätníka SNP – turistov i mnohých domácich celé leto miatla napríklad inštalácia Svetlany Michalj, ktorá nemecký tank zo zbierky vojenskej techniky „zabalila“ do drevenej debny adresovanej výrobcovi. Podarilo sa jej vyvolať vznik zaujímavých „mestských legiend“. Podľa jednej si poriadkumilovní Nemci túžia svoj fašistický tank opraviť doma, podľa ďalšej si chcú postupne odviezť celú vojenskú techniku a zdecimovať nám tak našu utešenú zbierku...
.od Huga po Tinu
Vyvrcholením multimediálneho festivalu však bola hudobná časť v piatok a sobotu (24. a 25. augusta). Špecifikom Barbakanu je, že sa odohráva v centre mesta. Hlavné pódium je pod Pamätníkom SNP (tou zvláštnou budovou, ktorá už bola označená za klobúk, srdce, zrno aj chlieb), ďalšie napríklad v kaviarni Barbakan, ktorá sa nachádza v nedávno zrenovovanom mestskom hrade, v kine Urpín alebo v novootvorenom hudobno-divadelnom Klube 77. V Banskej Bystrici je všetko blízko, a tak sa presuny medzi jednotlivými pódiami menia na príjemnú prechádzku po lenivom „Saint Tropez bez mora“. Možno práve typická dovolenková atmosféra, ktorá v Bystrici zďaleka nepanuje len v lete, spôsobila, že festivalové priestory nepraskali vo švíkoch.
Bola to škoda, lebo záber bol široký. Medzi tridsiatimi piatimi účinkujúcimi boli bystrické kapely rôznych žánrov (napríklad punkové legendy Hasiaci prístroj, alternatívny Orchester nového primitivizmu, „ekologický funky underground“ Sto múch, atmosférickí elektronici Nové mapy alebo hviezdy world music Družina), predstavitelia popovejšej alternatívy (Lavagance, Puding pani Elvisovej, Diego) aj inteligentnejšieho popu (Tina, Komajota), (nu)džezoví elektronici (Foolcut), rapperi (Vec, A*D*K*), dídžeji a sound systemy (Daniel Baláž, One-Off Rockers Sound) a zahraniční hostia (Psí vojáci, Másfél, Dubioza Kolektiv, Skalpel, Dreadzone).
Vďaka festivalom sa človek môže zoznámiť aj s hudbou, ku ktorej sa bežne nedostane. Jedným z takýchto príjemných prekvapení bol Hugo D’Gen, „obývačkový projekt“ Kamila Grebeňa, basgitaristu zo skupiny Vidiek a uznávaného výrobcu hudobných nástrojov. Grebeň sa obklopil skúsenými hudobníkmi (rytmika z Chiki Liki Tu-a, klávesista od Zdenky Prednej, gitarista z Le Payaco) a sám sa chopil mikrofónu. „Chcel som napísať nejaké pesničky pre Vidiek, ale nehodili sa a bolo mi ľúto nechať ich len tak v šuplíku,“ vysvetľuje Grebeň históriu projektu. „Myslel som si, že si na to nájdem nejakého speváka, lenže ľahšie nájdete basgitaristu ako speváka... Po dvadsiatich štyroch rokoch v úlohe muzikanta v pozadí je ťažké postaviť sa na pódium ako spevák a zaujať ľudí. Nie som ten typ,“ dodáva Grebeň skromne. Prísne vzaté, Grebeňov spev je amatérsky, ale v tomto kontexte dodáva celému projektu svojskú príchuť. Grebeňove anglicky spievané skladby stoja na jednoduchých prvkoch, ale každá má silný melodický nápad a osloví na prvé počutie. Hádam sa raz dočkáme aj albumu...
Ak je Hugo D’Gen zatiaľ „obskúrny“ projekt, najznámejšia z domácich interpretov bola Tina. Po pauze spôsobenej problémami s hlasivkami podala istý výkon a jej skladby, vychádzajúce z moderného RnB, mali so živou kapelou oveľa väčšiu šťavu ako na štúdiových nahrávkach. No hoci Tinu zo všetkých účastníkov festivalu najčastejšie počuť v slovenských rádiách, oveľa väčšiu odozvu mali Puding pani Elvisovej či Lavagance. Na takomto festivale sa body z rozhlasu, telky ani časopisov nepočítajú – aj keď Tina predstavuje tú krajšiu a inteligentnejšiu tvár slovenského mainstreamu.
.tance pod pamätníkom
Pod pódiami sa tancovalo aj počas vystúpení zahraničných hostí. Psychedelickí inštrumentalisti Másfél z Maďarska už majú na Slovensku slušné poslucháčske zázemie. Divákov strhli aj Dubioza Kolektiv z Bosny a Hercegoviny so speváčkou a dvoma spevákmi, ktorí miešajú reggae, ska, dub, elektroniku aj Balkán a v tvrdších pasážach sa do toho vedia oprieť rovnako ako kedysi Rage Against The Machine. Audivizuálnu šou predviedlo poľské duo Skalpel, ktoré vydáva na renomovanom labeli Ninja Tune. V ich trackoch, ktoré čerpajú aj zo starých nahrávok poľského džezu, nechýbali zaujímavé pasáže, ale táto produkcia sa predsa len viac hodí do klubu.
Zato britskí Dreadzone sadli na hlavné festivalové pódium ako príslovečná zadná časť tela na nočník. Zmes dubu, reggae, trance a techna, charizmatickí frontmani a basa, ktorá dunela ako sopka pred výbuchom. Ako to vyjadril Čyčy de Žermeé zo skupiny Ska-Pra Šupina, ktorý na Barbakane účinkoval s projektom Redguy, pri vystúpení Dreadzone poskočil aj klobúk Pamätníka SNP. Dreadzone, ktorí sú na scéne už takmer pätnásť rokov, sa po vystúpení tešili ako mladá kapela po prvom koncerte. „Najprv sa nám zdalo, že tu nie je veľa ľudí a boli sme z toho smutní,“ priznal rozjarený šoumen MC Spee. „Keď sme nastupovali na pódium, boli sme pod veľkým tlakom, ale hneď ako sme zahrali prvý tón, bolo to tam,“ dodáva zakladateľ kapely, bubeník Greg Roberts. „Naplnil sa zmysel toho, prečo hráme – skvele sa bavili aj ľudia, aj my.“
Človek mal až chuť rozbehnúť sa na neďaleké námestie a dotiahnuť pod pódium všetkých tých ľudí, ktorí sa rozvaľovali v kaviarňach ako každý iný víkend a priamo pod nosom im zatiaľ unikal jedinečný zážitok. Lenže dokopávať iných k šťastiu je chrapúnstvo a ani to nemá význam. Barbakan po šiestich rokov vstal z popola. Ešte aby to vo väčšom počte zaregistrovali aj ľudia.
.Vladislav Gális
No možno ešte ťažšie je na prerušenú tradíciu nadviazať. O to sa pokúša festival Barbakan v Banskej Bystrici, nazvaný podľa vstupnej brány do niekdajšieho mestského hradu. Práve v priestoroch vtedy ešte nezrenovovanej historickej stavby v centre Bystrice sa v roku 1994 konal prvý ročník festivalu. Prvý Barbakan vznikol na základe spolupráce Mira Lánika z agentúry Vresk, ktorá v súčasnosti organizuje napríklad akcie Nu Jazz Days alebo Toto je hip-hop, a spisovateľa Petra Šuleja, majiteľa vydavateľstva Drewo a srd. Medzi účinkujúcimi prvých ročníkov boli mnohé dnes už neexistujúce kultové skupiny, napríklad banskobystrická crossoverová Paranoia alebo bratislavské hardcorové Testimony, kde spieval Marek Rakovický z dnešných Lavagance.
.zabalený tank
Z Barbakanu sa postupne stal rešpektovaný festival, v roku 2001 sa však uskutočnil posledný ročník, kde vystúpili napríklad Mango Molas, Chiki Liki Tu-a, Puding pani Elvisovej alebo DJ Magálová. „Skončilo sa to z jednoduchých dôvodov – nenašli sme spoločnú reč s mestom,“ hovorí Miro Lánik z agentúry Vresk. „Pri akcii tohto typu zákonite dochádza k porušovaniu nočného pokoja, a tak je dôležité, či sa za vás mesto postaví.“
S mestom sa podarilo dohodnúť až tento rok, a tak sa po šesťročnej prestávke uskutočnil ďalší Barbakan, navyše rozšírený o dve plnohodnotné časti – filmovú a výtvarnú. Na päťdňovom filmovom maratóne mala miesto ázijská kinematografia aj súčasný slovenský film. Dlhodobá výtvarná časť sa odohrávala v areáli Pamätníka SNP – turistov i mnohých domácich celé leto miatla napríklad inštalácia Svetlany Michalj, ktorá nemecký tank zo zbierky vojenskej techniky „zabalila“ do drevenej debny adresovanej výrobcovi. Podarilo sa jej vyvolať vznik zaujímavých „mestských legiend“. Podľa jednej si poriadkumilovní Nemci túžia svoj fašistický tank opraviť doma, podľa ďalšej si chcú postupne odviezť celú vojenskú techniku a zdecimovať nám tak našu utešenú zbierku...
.od Huga po Tinu
Vyvrcholením multimediálneho festivalu však bola hudobná časť v piatok a sobotu (24. a 25. augusta). Špecifikom Barbakanu je, že sa odohráva v centre mesta. Hlavné pódium je pod Pamätníkom SNP (tou zvláštnou budovou, ktorá už bola označená za klobúk, srdce, zrno aj chlieb), ďalšie napríklad v kaviarni Barbakan, ktorá sa nachádza v nedávno zrenovovanom mestskom hrade, v kine Urpín alebo v novootvorenom hudobno-divadelnom Klube 77. V Banskej Bystrici je všetko blízko, a tak sa presuny medzi jednotlivými pódiami menia na príjemnú prechádzku po lenivom „Saint Tropez bez mora“. Možno práve typická dovolenková atmosféra, ktorá v Bystrici zďaleka nepanuje len v lete, spôsobila, že festivalové priestory nepraskali vo švíkoch.
Bola to škoda, lebo záber bol široký. Medzi tridsiatimi piatimi účinkujúcimi boli bystrické kapely rôznych žánrov (napríklad punkové legendy Hasiaci prístroj, alternatívny Orchester nového primitivizmu, „ekologický funky underground“ Sto múch, atmosférickí elektronici Nové mapy alebo hviezdy world music Družina), predstavitelia popovejšej alternatívy (Lavagance, Puding pani Elvisovej, Diego) aj inteligentnejšieho popu (Tina, Komajota), (nu)džezoví elektronici (Foolcut), rapperi (Vec, A*D*K*), dídžeji a sound systemy (Daniel Baláž, One-Off Rockers Sound) a zahraniční hostia (Psí vojáci, Másfél, Dubioza Kolektiv, Skalpel, Dreadzone).
Vďaka festivalom sa človek môže zoznámiť aj s hudbou, ku ktorej sa bežne nedostane. Jedným z takýchto príjemných prekvapení bol Hugo D’Gen, „obývačkový projekt“ Kamila Grebeňa, basgitaristu zo skupiny Vidiek a uznávaného výrobcu hudobných nástrojov. Grebeň sa obklopil skúsenými hudobníkmi (rytmika z Chiki Liki Tu-a, klávesista od Zdenky Prednej, gitarista z Le Payaco) a sám sa chopil mikrofónu. „Chcel som napísať nejaké pesničky pre Vidiek, ale nehodili sa a bolo mi ľúto nechať ich len tak v šuplíku,“ vysvetľuje Grebeň históriu projektu. „Myslel som si, že si na to nájdem nejakého speváka, lenže ľahšie nájdete basgitaristu ako speváka... Po dvadsiatich štyroch rokoch v úlohe muzikanta v pozadí je ťažké postaviť sa na pódium ako spevák a zaujať ľudí. Nie som ten typ,“ dodáva Grebeň skromne. Prísne vzaté, Grebeňov spev je amatérsky, ale v tomto kontexte dodáva celému projektu svojskú príchuť. Grebeňove anglicky spievané skladby stoja na jednoduchých prvkoch, ale každá má silný melodický nápad a osloví na prvé počutie. Hádam sa raz dočkáme aj albumu...
Ak je Hugo D’Gen zatiaľ „obskúrny“ projekt, najznámejšia z domácich interpretov bola Tina. Po pauze spôsobenej problémami s hlasivkami podala istý výkon a jej skladby, vychádzajúce z moderného RnB, mali so živou kapelou oveľa väčšiu šťavu ako na štúdiových nahrávkach. No hoci Tinu zo všetkých účastníkov festivalu najčastejšie počuť v slovenských rádiách, oveľa väčšiu odozvu mali Puding pani Elvisovej či Lavagance. Na takomto festivale sa body z rozhlasu, telky ani časopisov nepočítajú – aj keď Tina predstavuje tú krajšiu a inteligentnejšiu tvár slovenského mainstreamu.
.tance pod pamätníkom
Pod pódiami sa tancovalo aj počas vystúpení zahraničných hostí. Psychedelickí inštrumentalisti Másfél z Maďarska už majú na Slovensku slušné poslucháčske zázemie. Divákov strhli aj Dubioza Kolektiv z Bosny a Hercegoviny so speváčkou a dvoma spevákmi, ktorí miešajú reggae, ska, dub, elektroniku aj Balkán a v tvrdších pasážach sa do toho vedia oprieť rovnako ako kedysi Rage Against The Machine. Audivizuálnu šou predviedlo poľské duo Skalpel, ktoré vydáva na renomovanom labeli Ninja Tune. V ich trackoch, ktoré čerpajú aj zo starých nahrávok poľského džezu, nechýbali zaujímavé pasáže, ale táto produkcia sa predsa len viac hodí do klubu.
Zato britskí Dreadzone sadli na hlavné festivalové pódium ako príslovečná zadná časť tela na nočník. Zmes dubu, reggae, trance a techna, charizmatickí frontmani a basa, ktorá dunela ako sopka pred výbuchom. Ako to vyjadril Čyčy de Žermeé zo skupiny Ska-Pra Šupina, ktorý na Barbakane účinkoval s projektom Redguy, pri vystúpení Dreadzone poskočil aj klobúk Pamätníka SNP. Dreadzone, ktorí sú na scéne už takmer pätnásť rokov, sa po vystúpení tešili ako mladá kapela po prvom koncerte. „Najprv sa nám zdalo, že tu nie je veľa ľudí a boli sme z toho smutní,“ priznal rozjarený šoumen MC Spee. „Keď sme nastupovali na pódium, boli sme pod veľkým tlakom, ale hneď ako sme zahrali prvý tón, bolo to tam,“ dodáva zakladateľ kapely, bubeník Greg Roberts. „Naplnil sa zmysel toho, prečo hráme – skvele sa bavili aj ľudia, aj my.“
Človek mal až chuť rozbehnúť sa na neďaleké námestie a dotiahnuť pod pódium všetkých tých ľudí, ktorí sa rozvaľovali v kaviarňach ako každý iný víkend a priamo pod nosom im zatiaľ unikal jedinečný zážitok. Lenže dokopávať iných k šťastiu je chrapúnstvo a ani to nemá význam. Barbakan po šiestich rokov vstal z popola. Ešte aby to vo väčšom počte zaregistrovali aj ľudia.
.Vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.