Na Haiti nenájdeš pokoj nikde

Oslovila ma táto ponuka. Predtým som nerobil v humanitárnej organizácii. Vyštudoval som krajinnú ekológiu na Technickej univerzite vo Zvolene. V marci po prílete ma šokovali zvieratá. Sú tam v hroznom stave, vychudnuté. Súvisí to s údelom krajiny. Haiťania praktizujú tú časť voodoo, ktorú zjednodušene nazývame čierna mágia. Usilujú sa získať moc a bohatstvo aj tým, že obetujú ľudí a zvieratá. Bežne sa to nehovorí, ale podľa mojich rozhovorov s miestnymi bolo pred časom bežné stretnúť človeka, ktorý niesol v igelitke ľudskú hlavu.

Aj ja som sa zhrozene pozeral. Voodoo je spolčenie sa s diablom, ako v našich starých rozprávkach. Prisľúbi všetko, ale po čase mu treba zaplatiť. Tí, čo sa mu oddajú, stratia svoju ľudskú podobu, znetvorí ich to.

Nejde o moju vieru, to tam jednoducho je. Nehovoril mi to jeden človek, ale viacerí nezávisle od seba. Na Haiti sú iné javy ako u nás. My sme už vyčistená krajina, dlhodobo kresťanská. Tam sú bežným javom upíri.

Upírom hovoria lugau. Cez deň sú to ľudia, v noci bytosti so psou hlavou alebo čisto zvieracou podobou. Na ulici v centre Port-au-Prince, kde som býval, mi vraveli, že tam žila jedna pani, ktorá sa takto menila. Zavolali na ňu políciu, zobrali ju. Už ju potom nevideli.

Jedna známa mala skúsenosť, keď sa presťahovali do prenajatého domu, že raz večer vyháňala z izby metlou mačku. Ráno prišiel majiteľ domu a vraví jej: ty si ma večer vyhnala? Aj ja som tam cítil dotyky duchov, ktorí mi transformovali vnímanie.

Počul som ľudí, na ktorých som sa pozeral, ale oni sa v skutočnosti rozprávali o niečom úplne inom. Myslím si teda, že to bol duch, ktorý skresľuje vnímanie, a to nie práve v záujme harmónie medzi ľuďmi. Voodoo však nie je iba to zlé, zaklínanie cez bábky, čierna mágia. Je to pôvodné prírodné náboženstvo z Afriky: uctievajú prírodu, jej duchov, cykly, snažia sa s ňou dostať do súladu. Bežní ľudia sa na Haiti boja vstupovať na územia pod vládou voodoo. Často sú označené vlajkami. Raz som bol na horách s priateľom z dediny Bellevue. Narazili sme na samotu, kde boli rozvešané veci  na špagátikoch – sošky, kamienky, stužky. Kamarát ma varoval, aby som tam nevstupoval. Na Haiti sú aj duchovia predkov, hovoria im gede. Vzývajú ich spevom, tancom, modlitbami. Taký človek odpadne, potom sa postaví s tým, že už je v ňom gede, ktorý sa prihovára celej komunite. Vraveli mi aj príbeh o vodičovi, ktorý sa vysmieval z postaršieho pána na ulici. Ten starec sa zdvihol, otvoril dvere do auta, urobil iba zvláštny pohyb rukou a pokojne odišiel. Vodič odfrčal, po pár sto metroch však zišiel z cesty do mora a utopil sa. Je tam veľa všelijakých mystikov.

Veď práve! Predtým som vyše desať rokov robil kórejský zen, pri ktorom sa často sedí v ústraní. Zistil som, že len čo niečo treba riešiť, mám sklon ísť kamsi do ticha. Nebola to, samozrejme, chyba kórejského zenu, iba mojej vtedajšej praxe. Tento návyk ma hneval. Skutočné riešenie treba v bežnom živote nájsť v akcii, tam, kde práve sme. A Haiti je veľmi zaujímavá škola rinzaj zenu v pohybe (smiech). Tam nenájdeš pokoj nikde. Ak sa s tým nevyrovnáš, nevydržíš tam.

Väčšinou áno. Vraveli mi: ak ideš pomáhať, tak pomáhaj. Máš na to, aby si daroval? Príď. Nemáš na to? Ostaň doma. Je to tam boj, vo všetkom. Často sa nás tam pokúšali okradnúť o materiál, alebo pýtali viac, než bolo dohodnuté. Dali sme v jednej firme v Leogane namerať presne dvojmetrové drevené hranoly na latríny – narezali nám ich s dĺžkou 193 centimetrov. Šesťkrát som im to „otĺkol“ o hlavu, že nezaplatím, kým to nebude podľa dohody. Siedmykrát pochopili.

Rôzne. Američanov považujú za veľmi bohatých, nasadzujú im maximálne ceny. Niektorí  Haiťania, ak ich odhalíš, sa zasmejú a dajú normálnu cenu. Mnohí cudzinci tam žijú v paranoji, strachu. Po desiatej večer platí zákaz vychádzania. Ja som však býval s mojou haitskou manželkou a jej rodinou v najužšom centre Port-au-Prince, tri ulice od nás po zemetrasení ušlo z väznice päťtisíc trestancov. Chodil som von bežne aj v noci, jazdil som po meste sám na motocykli a nič sa mi nestalo. Ide o to, aké vibrácie vysielaš.

O čom by to inak bolo? Väčšina cudzincov tu žije izolovane od domácich, majú skreslené pohľady. Mám rád pravdu, preto si ju aj sám hľadám.