Slovensko v postamerickom svete

Prenesenie civilizačného ťažiska sveta zo severného Atlantiku do Pacifiku; vzostup Číny, Indie a Brazílie; a v pozadí už číhajú spiace obry s netušeným potenciálom ako Turecko, Indonézia, Mexiko, Irán, Pakistan, Egypt či Nigéria. – Budúcnosť má patriť svetu, v ktorom budú Amerika a Európa len prví medzi rovnými. Kombinácia ekonomickej globalizácie, finančnej krízy a Obamovho multilaterálneho prezidentovania akoby urobili bodku aj za americkým impériom. Ťažko povedať, kedy sa vlastne zrodilo, no príbeh tohto benevolentného hegemóna má svoje míľniky. V roku 1890 Spojené štáty hospodársky predstihli Veľkú Britániu, vtedajšiu hlavnú priemyselnú veľmoc. V roku 1917 vrhla mladá republika svoju váhu na európske bojisko, aby rozhodla prvú svetovú vojnu. Potom sa však Američania načas stiahli. Až v roku 1945, tvárou v tvár Sovietskemu zväzu, prevzali vodcovstvo slobodného sveta. Zrútením Berlínskeho múru sa zo Spojených štátov stala jediná svetová superveľmoc. Hovorilo sa o liberálno-demokratickom konci dejín, ale len pokiaľ nepadli newyorské Dvojičky. Aj keď desaťročie bojov s islamistami, ktoré sa začalo 11. septembra 2001, Ameriku nezničilo, vyčerpalo ju morálne a zdevastovalo jej povesť po celom svete. A tak dnes mnohí so škodoradosťou lámu nad Spojenými štátmi palicu. Svetový dirigent má uvoľniť miesto koncertu lokálnych mocností. Je to však dôvod na radosť? 

 

Nech sú Spojené štáty akékoľvek, Slovensko by malo pozorne sledovať, čo spraví pozvoľný úpadok americkej moci s rovnováhou síl v strednej Európe. Medzinárodný systém na starom kontinente mal po stáročia vlastnú dynamiku, ktorá sa odvíjala od európskych geopolitických súvislostí. Malé národy v koridore medzi Ruskom a Nemeckom si z 20. storočia odniesli predovšetkým skúsenosť obetí, ktoré najskôr ovládla nemecká orlica, aby sa neskôr stali korisťou ruského medveďa. Toto rozpoloženie – existovať akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi - prežívali mimoriadne bolestivo predovšetkým Poliaci. No aj v slovenskom myslení má táto dilema odraz v podobe úvah Milana Hodžu. Východisko videl v stredoeurópskej federácii, podopretej spojenectvom s treťou mocnosťou, mimo tohto geografického priestoru. Pre Hodžu bolo takýmto garantom Francúzsko. To však zlyhalo a pred druhou svetovou vojnou nebolo schopné zastaviť Hitlera. Pre Stredoeurópanov sa po páde komunizmu stalo vonkajším garantom ich bezpečnosti spojenectvo s USA cez NATO, zatiaľ čo hospodársky sa integrovali s Nemeckom cez Európsku úniu. 

Americké angažovanie sa v Európe počas Studenej vojny i po nej akoby zakrylo a utlmilo tradičné mocenské konflikty na starom kontinente. Drvivá prevaha americkej moci vylučovala, že by sa nejaký európsky štát usiloval o hegemóniu nad celým kontinentom, prípadne aby si vojensky podrobil svojich susedov. Staré spojenectvá i animozity sa však často len transformovali do roviny diplomatických prekáračiek na úrovni EÚ. Mohlo by oslabenie amerického vplyvu viesť k návratu tradičnej európskej mocenskej politiky? Veľa bude závisieť od toho, či sa EÚ bude ďalej integrovať, rozpadne sa, alebo vznikne „viacrýchlostná Európa“. V každom prípade dnes EÚ vyzerá skôr ako ďalšia úroveň hry medzi národnými štátmi, než ako nejaký nový a samostatný hráč. Pre Slovensko platí, že aby naša krajina prežila v dynamickom a značne súťaživom medzinárodnom systéme, potrebuje zahraničných spojencov. 

S trochou zjednodušenia možno povedať, že Slovensko je dnes závislé od nemeckých odbytísk, ruských surovín a amerických bezpečnostných záruk. Mnohí Slováci však s obavami hľadia skôr k južnej hranici. Kým vzťahy s Poľskom, Rakúskom a Českom sú bezproblémové, Slovensko musí venovať pozornosť predovšetkým Nemecku, Rusku a Maďarsku. Aké riziká a šance vzťahy s týmito krajinami skrývajú?

O vzostupoch a pádoch veľmocí bolo už popísaných veľa knižiek. Avšak zaujímavejšie ako stratégie veľkých štátov sú taktiky, ktoré si osvojili malé krajiny, aby prežili v medzinárodnom systéme, tvarovanom obrami. Netreba tiež zabúdať, že za ťahmi štátov stoja vždy jednotliví politici, diplomati a analytici, ktorí vyhodnocujú situáciu vlastným subjektívnym spôsobom. 

V uplynulom storočí sa Slovákom v ich nekonečných sporoch s Maďarmi veľmi darilo. Napriek ich občasným revizionistickým snahám sa nám od nich podarilo úspešne emancipovať. Lenže netreba zabúdať, že voči Maďarom sme sa v 20. storočí opakovane dokázali presadiť aj vďaka spojeniu s mocnejšími Čechmi. Ak sa Budapešť zajtra rozhodne vyvíjať na Slovensko nátlak, stojíme voči nej osamotení. Jedinou útechou je, že naše spoločné hranice sú výsledkom mierových zmlúv po dvoch svetových vojnách a ich prepísanie je takmer nemožné bez ďalšieho celoeurópskeho vojenského konfliktu, v ktorom by však Maďarsko a Slovensko museli stáť na opačných stranách. 

Snahy Orbánovej vlády typu dvojité občianstvo vyzerajú z Bratislavy ako trúfalá provokácia. V skutočnosti však môžu byť viac znakom zúfalstva ako nejakého zdravého sebavedomia Budapešti. Počet príslušníkov maďarskej menšiny v SR sa znižuje a nastávajúce sčítanie ľudu zrejme ukáže, že ich je už menej ako pol milióna. Časť našich spoluobčanov si postupne vytvára samostatnú identitu slovenského Maďara, ktorá sa líši od identity Maďarov v Maďarsku. Svoju pozíciu medzi dvoma národmi vidia čoraz viac ako príležitosť. Slovensko predbehlo svojho južného suseda hospodársky a jeho ekonomika má lepšie vyhliadky do budúcnosti. Čas hrá proti hŕstke extrémistov, rojčiacich o Veľkom Maďarsku a tak nečudo, že sa radikalizujú. Môže sa stať, že keď očarenie z Orbána pominie a jeho hospodárska politika stroskotá, Slovensko skôr bude musieť hľadať spôsob, ako postaviť svojho južného suseda na nohy, než ako odraziť nejaké jeho revizionistické snahy. 

Pokiaľ ide o Nemecko, Slovensko musí vyriešiť kvadratúru kruhu: ako profitovať zo vzájomnej ekonomickej spolupráce a súčasne si udržať čo najširšiu kontrolu nad vlastnou hospodárskou politikou? Medzi Nemcami existuje pocit, že doplácajú na konkurenčné výhody krajín stredovýchodnej Európy. To vytvára tlak na ich politikov, aby presadzovali zvrhlosti typu harmonizácia priamych daní a sociálnych systémov. Treba však povedať, že podobným snahám sa vnútri eurozóny (kde sa predpokladá tesnejšia integrácia) vzdoruje ťažšie než mimo nej. Opäť je nutné pripomenúť, že EÚ nie je nejaký nový hráč na ihrisku, ale len nová platforma starých národných naťahovačiek. V súvislosti s Nemeckom hrozí ešte jedno riziko. Zvykli sme si premýšľať o ňom ako o mierumilovnej demokratickej krajine. Avšak niektoré autoritatívne vzorce myslenia stále fungujú a ak by sa USA stiahli z Európy, bolo by na Nemecku, aby tu zabezpečilo poriadok. To vyvolá negatívne reminiscencie.  

Rusko je od Slovenska oddelené Ukrajinou, zdá sa, že sme preň nevýznamní a dáva o sebe počuť „len“ pri problémoch s dodávkami zemného plynu. V každom prípade, energetická závislosť od Moskvy je našou Achillovou pätou. Nie preto, že ide o Rusko, ale vzhľadom na to, že jednostranná závislosť v oblasti strategických surovín je vždy riziková. Mocenský návrat Moskvy do strednej Európy vyzerá nepravdepodobne. Jej zainteresovanosť na Ukrajine, v Bielorusku či na Kaukaze  svedčí skôr o snahe vytvoriť si záujmovú sféru v postsovietskom priestore. Zlepšujúce sa vzťahy Ruska s Poľskom a hospodárske kontakty Moskvy s Berlínom, Rímom či Viedňou by mohli staré koncepty nepriateľstiev postaviť na hlavu. Nemci i Rusi mali viackrát tendenciu vytvárať proti sebe pásma nárazníkových štátov. Nepredvídateľná situácia by vznikla, keby sa rozpadla Ukrajina, jej západná časť by sa integrovala s EÚ, kým tá východná s Ruskom.            

Ku každému scenáru o úpadku Spojených štátov treba postaviť alternatívnu víziu sveta, v ktorom bude ich hegemónia pokračovať. Pohrebné reči vo vzťahu k USA sa totiž vracajú pravidelne. Záľubu v nich majú samotní Američania a to vždy, keď ich v dôsledku zahraničnopolitických neúspechov či vnútropolitickej ekonomickej situácie postihne „blbá nálada“. Napríklad prelom 70. a 80. rokov prežívali v tieni ropného šoku, stagflácie i porážky vo Vietname. Sovietsky zväz vystrkoval rohy a ázijským strašiakom v tom čase nebola Čína, ale Japonsko, ktorému mala patriť budúcnosť. Avšak o desať rokov neskôr, keď padol Berlínsky múr, bolo všetko inak. Krátko pred tým pochovávané Spojené štáty zrazu zostali jedinou svetovou superveľmocou. 

Zatiaľ nie je jasné, ako Amerika unikne hrobárovi z dvojitej lopaty väčšiny historických impérií, ktoré pochovala kombinácia neudržateľnosti nákladov vojenských dobrodružstiev v cudzine a domácej výdavkovej bezuzdnosti. V každom prípade za zmienku stojí téza, ktorú predstavil americký politológ a šéf súkromnej spravodajskej agentúry STRATFOR George Friedman. Vo svojej knihe Nasledujúcich 100 rokov tvrdí, že americké storočie sa nekončí, ale len sa teraz začína. Mimoriadne zaujímavo pôsobí jeho scenár preskupenia síl v strednej Európe. Friedman totiž tvrdí, že v priebehu 21. storočia sa Poliakmi vedený a Američanmi podporovaný stredoeurópsky blok, ku ktorému by patrilo i Slovensko, stane hospodársko-politickou osou Európy. Na druhej strane, Rusko má prejsť rozkladom, kým Nemcov a ďalšie západoeurópske národy čaká civilizačný úpadok. 

Sci-fi? Friedmanova stredná Európa 21. storočia pripomína akúsi rozšírenú Poľsko-litovskú úniu, ktorá bola v 17. storočí jednou z najväčších európskych mocností. Dokonca predpovedá, že tento Poľský blok zvedie na Balkáne súboj s Tureckom, ktoré sa v blízkej budúcnosti opäť stane obávanou a svojhlavou veľmocou. Je však reálne očakávať, že krajiny v sanitárnom kordóne medzi Ruskom a Nemeckom budú raz novou hospodársko-ekonomickou osou Európy? Doteraz bol tou osou skôr pás územia od Londýna na sever cez krajiny Beneluxu, nemecko-francúzske pomedzie (Porýnie a voľakedajšie Burgundsko), Švajčiarsko a severné Taliansko. Ak si odmyslíme Anglicko, toto územie sa zhruba prekrýva s Lotharingiou, teda nesúrodou strednou časťou Franskej ríše, po jej rozdelení na tri celky v roku 843. Vo všeobecnosti platí, že čím východnejšie od tohto pásu, tým vzrastá zaostalosť. Stredná Európa sa v nasledujúcich desaťročiach môže značne vzchopiť ekonomicky i mocensky. No bez stabilného medzinárodného rámca, ktorý bude otvorený voľnej hospodárskej súťaži, to nepôjde. A je otázne, či takýto poriadok môže fungovať bez pripravenosti Spojených štátov garantovať ho politicky i bezpečnostne.