Ako Keynes zastrel mechanizmy zmeny

Tento výrok je z recenzie Keynesovej knihy Pojednanie o peniazoch (A Teratise of Money) z roku 1930. Rakúska makroekonómia stojí pevne na mikroekonomických „mechanizmoch zmeny“, z ktorých pozostáva hospodárska aktivita. Preto tento smer nielenže lepšie odhaľuje chyby ekonomického boomu, ale naznačuje aj cestu z ekonomického dna.

.niekoľko štádií

Pohľad rakúskej ekonomickej školy sa týka tak kapitálu, ako aj pracovnej sily. V štandardných keynesiánskych modeloch – ako aj vo väčšine ostatných makroekonomických modelov – sa kapitál chápe ako neodlíšiteľná hmota. Keynesov model zároveň predpokladá, že úrokové sadzby nevyrovnávajú ponuku úspor a dopyt po investíciách. Preto keď ľudia viac sporia, nedostávajú investori žiadny signál, že by mali viac myslieť na  budúcnosť. Výsledkom je zníženie spotreby. Toto zníženie spolu s rastom úspor spôsobuje, že firmy investujú menej. Ich zásoby sa kopia, ale spoločnosti to neriešia zvýšením investícií na iných miestach pre nižšiu úrokovú mieru.

V „rakúskom ponímaní“ sa nemôže o investíciách uvažovať na úrovni ich agregácie. Proces produkcie, ktorý vedie k spotrebe statkov, má niekoľko štádií. Začína sa raným štádiom výskumu, vývoja a nespracovaných materiálov, a končí sa neskoršími fázami, ako je veľkoobchod či riadenie inventarizácie, ktoré sú bližšie ku konečnej spotrebe zákazníkov. Tento pohľad na štruktúru produkcie umožňuje „Rakúšanom“ všimnúť si, že keď sa zvyšujú úspory a spôsobujú tým pokles úrokových mier, budú sa odčerpávať zdroje z dlhodobejších investícií v zásobách, a pôjdu na investície v raných štádiách produkcie. Nižšia úroková sadzba totiž znamená pri procesoch dlhodobej produkcie, ktoré majú viac štádií, nižšie náklady. Úspory tak v tom čase pomáhajú tým dlhodobým procesom, ktoré sú produktívnejšie a poskytujú nám kapitálový základ na ekonomický rast.

Takýmto rozložením investície nám rakúsky model pripomína, že rozdielne druhy kapitálových statkov musia do seba zapadať, aby boli produktívne. Toto je najjasnejšie v prípadoch, keď sa centrálne banky snažia inflačne nafúknuť ekonomický rast. Nižšie úrokové miery, vytvorené nadbytkom peňazí, vtedy vedú k zvýšeným investíciám v spomínaných raných štádiách. Na rozdiel od prvého prípadu, kde je to zvýšenie investovania financované znížením investícií v neskorších štádiách, inflácia zároveň zvyšuje spotrebu, keďže nižšia úroková miera redukuje úspory. Expanzia úverov nevytvára žiadne nové zdroje, ale vedie k vyšším investíciám, a to tak vo veľmi neskorých, ako aj veľmi skorých štádiách produkcie. Toto je vzostupná časť hospodárskeho cyklu.

Ale presne tak, ako keď sa stavia železnica z dvoch smerov a stavba nie je koordinovaná, tak aj plány oboch skupín investorov sú neudržateľné a kapitálové plány neukončené. Vtedy máme ekonomickú recesiu.

Všetko, čo platí pre kapitál, platí aj pre pracovnú silu. Väčšina keynesiánskych modelov považuje aj pracovnú silu za neodlíšiteľný agregát, hovoriac pritom iba o jednom pracovnom trhu a o jednej úrovni mzdy. Keď sa však pozrieme na mikroekonomické procesy, ktoré sú základom štruktúry produkcie, môžeme vidieť, že každé z týchto štádií má svoj vlastný pracovný trh. Preto keď sa zdroje presunú z jedného štádia do druhého, dopyt po pracovnej sile sa pohne tiež a tým zmení aj výšku mzdovej úrovne. Rastúce sektory budú teda pracovnú silu priťahovať a zmenšujúce sa ju budú strácať.

Počas rastu, ktorý nafukuje inflácia, je pracovná sila rovnako ako kapitál alokovaná nepresne naprieč štádiami produkcie. A keď sa rast premení na krach, zamestnanci prichádzajú o zamestnanie a projekty, na ktorých pracovali, končia. Výsledkom je nezamestnanosť po začatí recesie. Ale tak ako zlá alokácia kapitálu, ani nezamestnanosť nebude rovnomerne rozmiestnená naprieč ekonomikou. Aby sme rozpoznali skutočné náklady infláciou nafúknutých hospodárskych cyklov, potrebujeme sa dostať za agregátne veličiny. Len tak uvidíme základné mechanizmy zmeny.

Ak sme príliš zaujatí Keynesovými agregátmi, môže nás to zviesť z najlepších ciest, akými sa dá dostať z recesie, keď sa v nej už nachádzame. Vzniká totiž dojem, že všetko, čo potrebujeme, je viac investícií a viac pracovných miest. No keď pochopíme, že „základné mechanizmy zmeny“ súvisia s chybnou alokáciou kapitálu a pracovnej sily počas fázy rozmachu, prídeme aj nato, že v skutočnosti potrebujeme premiestnenie zdrojov, nie ich zvýšenie. Kapitál sa musí premiestniť z neproduktívnych projektov smerom k tým produktívnym. To isté platí aj pre pracovnú silu.

Výdavkové stimuly, finančné pomoci (bailouty) a rozšírenie dávok v nezamestnanosti iba zabraňujú základným mechanizmom zmeny, aby vykonali svoju prácu a aby sme sa vymotali z chýb posledného desaťročia. Liek na mylnú makroekonomickú koordináciu spočíva v uvoľnení procesov trhovej podnikavosti – za účelom premiestnenia zdrojov. No osemdesiat rokov po tom, ako Hayek prvýkrát vyslovil svoju poznámku, fascinácia ekonómov a politikov Keynesovými agregátmi pokračuje a základné mechanizmy zmeny zostávajú zastreté. Takým spôsobom sa zároveň naďalej blokujú procesy, vďaka ktorým by mohlo prísť udržateľné hospodárske zotavenie.