Namiesto rovnosti nastúpila prísne hierarchická spoločnosť, založená na nadvláde funkcionárov komunistickej strany, ktorá síce umožnila sociálny vzostup desiatkam miliónov robotníkov a roľníkov, ale zabránila im stať sa občanmi. Nie náhodou medzi prvými nepriateľmi boľševikov boli železničiarske odbory. Roľníci sa počas stalinskej kolektivizácie dostali fakticky do postavenia nevoľníkov. Ideál solidarity nahradil nacionálny egoizmus, ktorý sa pokúšal o ovládnutie svetovej ľavice v záujme naplnenia mocenských ambícií jedného štátu.
Rozklad komunistického systému sa stal jedným z argumentov proti európskemu sociálnemu štátu. V skutočnosti to však bol práve európsky sociálny štát, ktorý donútil komunistické vlády v strednej a východnej Európe zlepšiť sociálne postavenie pracujúcich vrstiev. Robotnícke povstania v Poľsku, v Maďarsku, v NDR, v Československu, ale aj protesty v Rusku a na Ukrajine napokon zbavili komunistickú víziu socializmu legitimity ako reprezentantky záujmov sociálne slabších vrstiev.
Napriek tomu pre časť ľavice Rusko opätovne predstavuje ak nie civilizačnú, tak prinajmenšom politickú alternatívu dominancii USA a anglosaského kapitalizmu. Ani povrchný pozorovateľ diania v súčasnom Rusku však nemôže ignorovať priepastné sociálne rozdiely, ktoré tam panujú. Oligarchická privatizácia 90. rokov spôsobila deštrukciu štátnych inštitúcií a neuveriteľné ožobráčenie obyvateľstva. Sociálne rozdiely udrú do očí pri porovnaní úrovne cien, pri ktorých sa aj občanom EÚ zatočí hlava, a napríklad priemernej výšky dôchodkov. Najprv oligarchický režim a potom autoritatívny kurz Vladimíra Putina vylúčili milióny občanov Ruska z procesov politického rozhodovania, keď z demokratických inštitúcií urobili frašku.
Pritom je to v súčasnosti opäť autoritatívny štát, ktorý urobil to, čo neurobila fasádová demokracia Jeľcinovej éry a čo sa v každej vyspelej demokratickej krajine považuje za samozrejmosť. Investuje do verejného školstva a starostlivosti o zdravý rozvoj mládeže, do obnovy verejnej infraštruktúry, do sociálnej ochrany dôchodcov. Hoci pritom vtesnáva spoločnosť do tradicionalistických autoritatívnych rámcov, hovorí aspoň o elementárnych sociálnych štandardoch. Dnešné Rusko potvrdzuje myšlienku Milana Šimečku z roku 1990, ktorý varoval pred obnovou autoritatívnych ideí v prípade, ak „ľudstvo dovolí, aby sa niekde na svete vytvorili ‚ruské podmienky‘ z
Z tohto hľadiska súčasný režim v Rusku nepredstavuje výzvu iba pre demokratickú ľavicu, ale aj pre budúcnosť demokracie. Predstavuje totiž možný predobraz, ktorým smerom sa môže uberať oligarchizujúci kapitalizmus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.