Je až smutné, ako sa v prípade ekologicky angažovanej módy stali z vizionárskych demiurgov svetových módnych trendov tragikomickí plagiátorskí epigóni. Vera Wang, Donna Karan, Calvin Klein, ľudia a značky, zvyknuté vytvárať trendy, sa ocitli v pozícii cestujúcich, dívajúcich sa z perónu za odchádzajúcim vlakom. Bežia popri ňom a ak sa im vôbec podarí naskočiť, tak len do posledného vagóna.
Ekologicky uvedomelá móda? Organické farbivá, prírodné materiály, recyklovanie? Dávno prekonané veci.
Pred desiatimi rokmi predstavil vo filme Zoolander legendárny Mugatu, módny návrhár, ktorý dal svetu v osemdesiatych rokoch kravatu s klávesovým vzorom, kolekciu Derelicte (troska, spodina, odpad) inšpirovanú špinou ulice. „Móda“ houmelesákov, vandrákov, vagabundov, špinavcov a vydedencov sa stala predmetom kreatívnej recyklácie. Odevy z prázdnych plechoviek, kartónov, novín a neidentifikovateľnej špiny ponúkli zaručene ekologický návod na očistu urbánneho prostredia. Kde iní videli nepoužiteľný odpad, Mugatu, inšpirovaný tvorivým potenciálom luzy, ktorá sa tiež potrebuje do čohosi obliecť, uvidel odevy a srdcia uvedomelých ekológov zapišťali blahom. Mugatu ponúkol konkrétne, pragmatické riešenie a na zásadnú ekologickú otázku – kam s odpadom? – raz a navždy odpovedal – na seba.
Iste, išlo o haute couture, vysoké šitie, slúžiace viac na spredmetnenie vízie ako na konkrétne nosenie, ale myšlienka bola zasiata, ba čo viac, ona sama bola vlastne už len výtrusom dlhodobo praktikovanej módy, ktorú, žiaľ, jej ortodoxní vyznávači musia opustiť v okamihu, keď sa rozhodnú predávať Nota bene.
Mugatu v Zoolandrovi, pochopiteľne, nie je jediný, omnoho zásadnejšie sa k problému postavil režisér Robert Altman v roku 1994 vo filme Prêt-à-porter. Názov neklame, skutočne ide o nositeľnú, priam konfekčnú módu, navyše módu, ktorú môžeme pokladať za ekologickú maximu, neprekonaný a neprekonateľný ideál, ktorý v momente, keď opustí predvádzacie móla a rozšíri sa, stane sa konečnou, definitívnou odpoveďou na každý ekologický problém. Nič ekologickejšie jednoducho nie je.
Prêt-à-porter je kritický film, ktorý odhaľuje vykalkulovaný svet módy v celej jeho prázdnej a prvoplánovej nahote. Režisér angažovane moralizuje nad mechanizmami fungujúcimi v módnom priemysle, nad predstieranou kreativitou, nad vykorisťujúcou honbou za niečím vždy novým, originálnym, neopozeraným a najlepšie i kontroverzným. Neustála honba vpred, mýtus evolučného napredovania, permanentný progres, čosi ako trvalo udržateľný rozvoj, rovnako absurdné, len na užšie vymedzenom ihrisku.
Na predvádzacích mólach sa striedajú kolekcie jedna za druhou, kreatívne, nápadité, oduševnené, bla, bla, bla, každá iná, všetky rovnaké, film graduje, blíži sa k veľkému finále, ešte netušíme, ako veľmi bude ekologické. Rozsvietia sa svetlá, rozoznie hudba, publikum dívajúce sa na modelky onemie úžasom. Na okamih, potom prepukne vo frenetický jasot.
Sú holé.
Móda na celý život, univerzálny odev, každý model je nezameniteľný, možno bude trocha problém so zimnou a letnou kolekciou, ale to už je vec stravovania, nie ekológie.
Stačí odbúrať stud a namiesto obliekania sa neobliekať. Vzhľadom na to, čo sa nosí, čoraz lákavejšia predstava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.