„Medea Mendésová, rodená Sinopliová, zostala poslednou skutočnou Grékyňou z rodiny, ktorá sa kedysi dávno usadila na tauridských brehoch, takých blízkych Helade.“
Nielen názov románu, ešte aj jeho prvá veta naznačuje, že Ľudmila Ulická v ňom ide prerozprávať a do nedávnej minulosti zasadiť antický mýtus o bojovnej, vášnivo milujúcej a nemilosrdne pomstychtivej gréckej čarodejnici, ktorá preto, aby potrestala svojho bývalého milenca, obetuje svoje deti. No nie je to tak. Jedna z najvýraznejších súčasných ruských spisovateliek (v slovenskom preklade vyšli zatiaľ jej novely Sonička a Smutný pohreb) si v príbehu Medei Georgijevny Mendésovej z antickej hrdinky požičala len meno a národnosť. Schopnosť trpezlivej lásky a nepatetického sebaobetovania sú už len a len jej vlastné.
Medea prežíva celý svoj život na Kryme. Tento krásny čiernomorský polostrov je v Ulickej rozprávaní viac než len miestom deja. Je druhým hlavným hrdinom príbehu. Cez Medein život spoznávame jeho farby, vône, jeho hory, usadlosti, jeho more. A ľudí (Tatárov, Židov, Rusov, Grékov, Ukrajincov, Gruzíncov), ktorí tvorili jeho pohnutú históriu. O veľkom majstrovstve Ľudmily Ulickej svedčí jej schopnosť vyvolať aj v človeku, ktorý nikdy na Kryme nebol, pocit intímnej blízkosti ináč neznámeho prostredia.
Hlavnou postavou románu je sama Medea. Vzdelaná žena, ktorej „usadlosť“ je priesečníkom osudov prapodivných členov jej rozvetvenej a viacnásobnými milostnými zväzkami popreplietanej rodiny, všetko s láskavou trpezlivosťou sleduje a každému v jeho či jej strastiach pomáha. Okolo Medei pritom letia kruté dejiny. Jej pokoj však nenarúšajú: „Od ranej mladosti si zvykla, že politické zmeny treba brať ako zmeny počasia – treba sa pripraviť na všetko: v zime mrznúť, v lete sa potiť...“ Ten mráz či horúčava sú pritom niekedy neznesiteľné: jedného brata jej zabili bieli, druhého červení, chudobným roľníkom berú boľševici poslednú úrodu a len tak, na výstrahu, niekoľkých popravia... Medea to všetko prežíva najprv sama, neskôr s milovaným manželom. Opis posledného roku jeho života a zrelá láska, ktorú voči sebe títo dvaja starí ľudia prežívajú, je jedným z vrcholov knihy. Jej manžel Samuil vtedy pochopil zdroj Medeinej sily a nezávislosti: „Pochopil, že jediným človekom, skutočne žijúcim podľa nejakého svojho zákona, bola jeho žena Medea. Tichá vzdorovitosť, s ktorou vychovávala deti, pracovala, modlila sa, dodržiavala pôsty, to nebola črta jej mimoriadnej povahy, lež dobrovoľný záväzok, plnenie dávneho zákona, ktorý už všetci a všade zrušili.“
Ľudmila Ulická rozpráva príbeh svojej Medei s pokojom a vyrovnanosťou – vlastnosťami charakterizujúcimi jej krásnu hrdinku. Medein príbeh sa rozbieha prostredníctvom jej príbuzných na všetky strany: z Krymu sa vraciame do Moskvy a Sankt Peterburgu, cestujeme do Taškentu, počúvame príbehy z Tbilisi a Vilniusu. Je to príbeh plný tragiky, vášnivých milostných afér, sklamania, samoty – no nikdy nie beznádeje a ľahostajnosti. Je to veľký príbeh o slobodnom človeku uprostred neslobody, o pokore a vernosti, ktorú ani tie najkrutejšie dejiny nedokážu rozdrviť.
Medea Georgijevna je na rozdiel od svojej mýtickej predchodkyne skutočne slobodná.
Antická Medea svoje deti obetovala, krymská Medea ich nachádza v ľuďoch, ktorí potrebujú lásku a pomoc. „Je nesmierne príjemné patriť do Medeinej rodiny,“ píše Ľudmila Ulická v poslednom odseku svojho vynikajúceho románu. Nesmierne príjemné.
.juraj Kušnierik
Ľudmila Ulická, Medea a jej deti, preklad Katarína Strelková, Kalligram, 2007
Nielen názov románu, ešte aj jeho prvá veta naznačuje, že Ľudmila Ulická v ňom ide prerozprávať a do nedávnej minulosti zasadiť antický mýtus o bojovnej, vášnivo milujúcej a nemilosrdne pomstychtivej gréckej čarodejnici, ktorá preto, aby potrestala svojho bývalého milenca, obetuje svoje deti. No nie je to tak. Jedna z najvýraznejších súčasných ruských spisovateliek (v slovenskom preklade vyšli zatiaľ jej novely Sonička a Smutný pohreb) si v príbehu Medei Georgijevny Mendésovej z antickej hrdinky požičala len meno a národnosť. Schopnosť trpezlivej lásky a nepatetického sebaobetovania sú už len a len jej vlastné.
Medea prežíva celý svoj život na Kryme. Tento krásny čiernomorský polostrov je v Ulickej rozprávaní viac než len miestom deja. Je druhým hlavným hrdinom príbehu. Cez Medein život spoznávame jeho farby, vône, jeho hory, usadlosti, jeho more. A ľudí (Tatárov, Židov, Rusov, Grékov, Ukrajincov, Gruzíncov), ktorí tvorili jeho pohnutú históriu. O veľkom majstrovstve Ľudmily Ulickej svedčí jej schopnosť vyvolať aj v človeku, ktorý nikdy na Kryme nebol, pocit intímnej blízkosti ináč neznámeho prostredia.
Hlavnou postavou románu je sama Medea. Vzdelaná žena, ktorej „usadlosť“ je priesečníkom osudov prapodivných členov jej rozvetvenej a viacnásobnými milostnými zväzkami popreplietanej rodiny, všetko s láskavou trpezlivosťou sleduje a každému v jeho či jej strastiach pomáha. Okolo Medei pritom letia kruté dejiny. Jej pokoj však nenarúšajú: „Od ranej mladosti si zvykla, že politické zmeny treba brať ako zmeny počasia – treba sa pripraviť na všetko: v zime mrznúť, v lete sa potiť...“ Ten mráz či horúčava sú pritom niekedy neznesiteľné: jedného brata jej zabili bieli, druhého červení, chudobným roľníkom berú boľševici poslednú úrodu a len tak, na výstrahu, niekoľkých popravia... Medea to všetko prežíva najprv sama, neskôr s milovaným manželom. Opis posledného roku jeho života a zrelá láska, ktorú voči sebe títo dvaja starí ľudia prežívajú, je jedným z vrcholov knihy. Jej manžel Samuil vtedy pochopil zdroj Medeinej sily a nezávislosti: „Pochopil, že jediným človekom, skutočne žijúcim podľa nejakého svojho zákona, bola jeho žena Medea. Tichá vzdorovitosť, s ktorou vychovávala deti, pracovala, modlila sa, dodržiavala pôsty, to nebola črta jej mimoriadnej povahy, lež dobrovoľný záväzok, plnenie dávneho zákona, ktorý už všetci a všade zrušili.“
Ľudmila Ulická rozpráva príbeh svojej Medei s pokojom a vyrovnanosťou – vlastnosťami charakterizujúcimi jej krásnu hrdinku. Medein príbeh sa rozbieha prostredníctvom jej príbuzných na všetky strany: z Krymu sa vraciame do Moskvy a Sankt Peterburgu, cestujeme do Taškentu, počúvame príbehy z Tbilisi a Vilniusu. Je to príbeh plný tragiky, vášnivých milostných afér, sklamania, samoty – no nikdy nie beznádeje a ľahostajnosti. Je to veľký príbeh o slobodnom človeku uprostred neslobody, o pokore a vernosti, ktorú ani tie najkrutejšie dejiny nedokážu rozdrviť.
Medea Georgijevna je na rozdiel od svojej mýtickej predchodkyne skutočne slobodná.
Antická Medea svoje deti obetovala, krymská Medea ich nachádza v ľuďoch, ktorí potrebujú lásku a pomoc. „Je nesmierne príjemné patriť do Medeinej rodiny,“ píše Ľudmila Ulická v poslednom odseku svojho vynikajúceho románu. Nesmierne príjemné.
.juraj Kušnierik
Ľudmila Ulická, Medea a jej deti, preklad Katarína Strelková, Kalligram, 2007
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.