Žijeme v jedinej krajine na svete, kde za nadobudnutie tohto dokumentu platíme v inej mene, ako je tá, v ktorej nám vyplácajú mzdu. Stojí to 55 konvertibilných pesos, čo znamená, že priemerný robotník si musí odložiť celú svoju mzdu počas troch mesiacov, aby si mohol kúpiť túto vyzdobenú knižočku s očíslovanými stranami.
Na začiatku 21. storočia už nie je nič neobyčajné stretnúť Kubánca s pasom. Ide pritom o niečo, čo ešte v 70. a 80. rokoch bolo veľmi zriedkavé, niečo, čo sa týkalo iba málo vyvolených. Stali sme sa nemobilným národom a tí, ktorí odišli, ušli, aby žili naveky odtrhnutí v exile. Prekročiť zábrany mora bolo dopriate iba verným. Masy „nespoľahlivých“ nemohli o opustení súostrovia ani snívať. Našťastie sa to začalo meniť. Možno vďaka záplave turistov, ktorí nás nakazili zvedavosťou o tom, čo sa deje vonku. Alebo pádom socialistického tábora, čo znamená, že štát už viac nemôže odmeňovať tých najlojálnejších „motivačnými výletmi“ do cudziny.
Keď sa moji krajania dnes stanú občanmi inej krajiny, zhlboka si vydýchnu a majú pocit úľavy, že majú doklad, vďaka ktorému cítia, že niekam patria. Pár stránok zošitých v obale so znakom iného štátu, a robí to obrovský rozdiel. Zatiaľ čo tá malá modrá knižočka, v ktorej sa píše "narodený na Kube", zostáva odložená niekde v šuplíku s nádejou, že jedného dňa bude zdrojom hrdosti, a nie hanby.
Keďže imigračný a cudzinecký úrad mi po mojej poslednej žiadosti o vycestovanie zadržal môj pas, rozmýšľam, či som sa nestala nezdokumentovanou?
Autorka vyštudovala filozofiu a žije v Havane na Kube. Založila blog s názvom Generácia Y, inšpirovaný menami, v ktorých je ypsilon. Ako sama tvrdí, ide o ľudí narodených v 70. a 80. rokoch na Kube, poznačených školou v prírode, ruskými kreslenými seriálmi, nelegálnymi útekmi z krajiny a frustráciou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.