Koniec hry v Iraku a Afganistane



Irak, v americkej histórii druhá najdrahšia „vojna z voľby" (po Vietname), už nebude pohlcovať značné vojenské a ekonomické zdroje či priťahovať významnú domácu politickú pozornosť. Všetci americkí vojaci majú opustiť Irak do konca roka 2011.



Aj keď sa zdá pravdepodobné, že niekoľko tisícov vojakov tam zostane, počet bude menší a ich úloha sa obmedzí na poradenstvo a výcvik irackých ozbrojených síl a polície a vedenie misií proti teroristom. Osem rokov, 4 300 stratených amerických životov a viac ako bilión dolárov, a nakoniec to budú z väčšej časti aj tak Iračania, ktorí si určia lepšiu či horšiu budúcnosť svojej krajiny. 



Počiatočný štart pri riadení Iraku Iračanmi nie je vôbec povzbudivý. Treba spomenúť, že sa udialo mnoho relatívne spravodlivých volieb, politický život je aktívny a hospodárstvo rastie. Ale problém irackých vodcov pri formovaní vlády je po vlaňajších voľbách na jar zlou predzvesťou.
 
Politická kultúra kompromisu nezapustila korene, a krajina je aj naďalej rozdelená geograficky, etnicky, nábožensky a politicky. Neexistuje žiadny konsenzus o tom, ako sa podeliť o potenciálne bohatstvo z veľkých irackých zdrojov energie. Kurdský sever je do značnej miery autonómny, ale hranica, kde sa končí jeho vplyv a začína sa vplyv centrálnej vlády, je nestála. Iránsky vplyv je prenikavý na juhu a rozsiahly v centre.

 Okrem toho, že krajina ešte stále zakúša pravidelné bombové útoky, milióny Iračanov sa buď presídlili vnútri krajiny, alebo sa stali utečencami. Stručne povedané, podmienky v Iraku, hoci výrazne lepšie ako pred piatimi rokmi, sa s vysokou pravdepodobnosťou skôr zhoršia než zlepšia.
  


Afganistan sa pohybuje oveľa pomalším tempom, pokiaľ ide o zníženie počtu amerických vojsk. Obamova administratíva pravdepodobne odstráni menší počet amerických vojakov v júli. Tento dátum vybral prezident ako začiatok amerického vojenského odchodu. Ale bude to len začiatok dlhého, postupného znižovania americkej vojenskej prítomnosti, ktoré, zdá sa, bude trvať štyri roky – a možno aj dlhšie. 



Čím sa USA bude môcť preukázať po viac ako desiatich rokoch obetí a investícií do Afganistanu, je ťažké čo i len odhadovať. Celkovo bude úsilie USA, pokiaľ ide o americké peniaze a životy, asi menšie ako v Iraku, ale stále bude značné.

 A je ťažké byť optimistom, čo sa týka Afganistanu, vzhľadom na odolnosť Talibanu, slabosti a korupciu, ktorými trpí vláda, a skutočnosť, že Pakistan bude aj naďalej útočiskom pre Taliban a ďalšie ozbrojené skupiny, ktoré sa snažia získať základňu (alebo aj čosi viac) v Afganistane. Je prakticky nemožné predvídať, kedy sa začne Afganistan podobať normálnej krajine.

 

Rozhodnutie, že americkú angažovanosť v Iraku, a postupne aj v Afganistane, treba dôrazne znížiť, bude nakoniec mať významné dôsledky pre USA – a mnohé z nich vítané. Jeden z nich je finančný. Súčasná americká politika voči Iraku a Afganistanu stojí zhruba 150 miliárd dolárov ročne, čo je viac než 20 percent celkových výdavkov obrany USA. Odstrihnutie takej sumy uvoľní veľmi dôležité zdroje na iné potreby obrany a na zníženie deficitu, ktorý je pravdepodobne hlavnou výzvou národnej bezpečnosti Spojených štátov.



Zníženie počtu jednotiek v Iraku a Afganistane tiež umožní americkej armáde, aby sa začala zotavovať z týchto dvoch konfliktov. Ani vojaci, ani ich vybavenie si nemôžu udržať trvalú úroveň, ktorá od nich bola požadovaná. Prijímanie a udržanie vysokokvalifikovaných jednotlivcov v amerických ozbrojených silách sa zvýši spolu s tým, ako poklesne hladina úsilia v dvoch konfliktoch, a tak sa oživí množstvo odloženej vojenskej modernizácie.



Ešte podstatnejšie je, že zníženie angažovanosti USA v Iraku a Afganistane umožní znovuvyváženie americkej zahraničnej a obrannej politiky. 

Tieto dva konflikty pohlcovali neprimeraný podiel vojenských a ekonomických zdrojov krajiny, ale aj čas a pozornosť politikov a diplomatov.

V krátkodobom horizonte zníženie úsilia v Iraku a Afganistane umožní Spojeným štátom sústrediť sa na dva najbezprostrednejšie vonkajšie ohrozenia amerických záujmov: Irán a Severnú Kóreu. 

V dlhodobom horizonte USA potrebujú vytvárať domácu a medzinárodnú podporu pre regionálne a globálne dohovory, od šírenia jadrových materiálov a terorizmu po zachovanie otvorenej svetovej ekonomiky a spomalenie klimatických zmien. 

To bude vyžadovať zahraničnú politiku, ktorá sa zameriava na rozvíjajúce sa veľmoci dvadsiateho prvého storočia, z ktorých mnohé ležia v Ázii.

 USA do značnej miery premárnili príležitosť sformovať medzinárodný systém v prvom desaťročí nového storočia. 

Najmä v Afganistane by Spojené štáty mali odolať tlaku na podstatné predĺženie vojenskej prítomnosti.

 Nastala príležitosť preorientovať americkú zahraničnú politiku a sústrediť sa na to najdôležitejšie. Je v záujme USA aj celého sveta, aby si tú príležitosť nenechali ujsť.