Čína kráča vpred

Sám premiér Wen Ťia-pao vníma čínsky rast ako „nestabilný, nevyvážený, nekoordinovaný a v konečnom dôsledku neudržateľný“.

Pokrok Číny za posledné tri desaťročia je úspešným variantom východoázijského modelu rastu, ktorý vyrastá z podmienok zdedených po plánovanej socialistickej ekonomike. Tento rastový model však už takmer vyčerpal svoj potenciál. A preto dospela Čína na zásadnú križovatku: ak nepristúpi k bolestným štrukturálnym zmenám, môže náhle stratiť tempo svojho ekonomického rastu.

Rýchly čínsky rast bol totiž dosiahnutý za extrémne vysokú cenu, ktorú naozaj spoznajú až ďalšie generácie. Miera investícií v Číne teraz predstavuje vyše 50 percent – to je jasný odraz nízkej kapitálovej efektívnosti. Táto vysoká miera naznačuje dve znepokojivé skutočnosti. Po prvé, miestne vlády ovplyvňujú veľkú časť investičných rozhodnutí. Po druhé, investície do rozvoja nehnuteľností predstavujú takmer štvrtinu celku.

Niektoré miestne vlády doslova kopú jamy, a potom ich zahadzujú hlinou, len aby vytvárali HDP. Výsledkom je priveľa luxusných bytových komplexov, prekrásnych štátnych kancelárskych budov a týčiacich sa mrakodrapov. Hotely v provinčných čínskych mestách sú také úchvatné, že západné päťhviezdičkové ustanovizne na Západe popri nich vyzerajú úboho.

Čína sa stala jednou z najznečistenejších krajín sveta. Prach a smog dusia mestá. Všetky hlavné rieky sú kontaminované. Hoci došlo k pokroku, odlesňovanie a premena krajiny na púšť sú stále vážnym problémom. Suchá, záplavy a zosuvy pôdy sa stali bežnou realitou. Nemilosrdné vyčerpávanie rýchlo odkrajuje z čínskeho nerastného bohatstva.

Pomer obchodnej bilancie k HDP a pomer exportu k HDP je už teraz vysoký – prvá hodnota je vyše 60, druhá vyše 30 percent. Ekonomika sa teda pri udržiavaní rastu nemôže ďalej spoliehať na vonkajší dopyt. Nanešťastie, keďže veľký exportný sektor zamestnáva desiatky miliónov pracovníkov, táto závislosť prerástla do štrukturálnej, a to znamená, že znižovanie čínskej závislosti od zahraničného obchodu a obchodného prebytku už nie je len otázkou úprav makroekonomickej politiky.

Po desaťročiach rýchlej expanzie sa Čína stala výrobnou dielňou globálnej ekonomiky. Problém je v tom, že je skutočne iba výrobnou dielňou – Achillova päta čínskej ekonomiky je jasná: je ňou nedostatok inovácie a tvorby. Napríklad, ak hovoríme o objeme, Čína je dnes najväčším svetovým výrobcom automobilov – v roku 2010 ich vychrlila 17 miliónov. No podiel modelov, ktoré by vyvinuli sami čínski automobiloví výrobcovia, je zanedbateľný.

V ére rýchleho technického pokroku, kreativity a inovácie sa môže terén globálnej ekonomiky prudko zmeniť. Ak krajina nemá silné kapacity pre inováciu a kreativitu, hoci je obrom, môže mať nohy z hliny. A keď taký obor padne, mnohým ublíži.

A skutočne: hoci životná úroveň v Číne za posledných tridsať rokov dramaticky stúpla, vážne sa rozšírila aj priepasť medzi bohatými a chudobnými. Príjmy stúpajú najmä bohatým a štát neposkytuje slušné verejné statky. Kontrast medzi luxusným životným štýlom bohatých a pomalým zlepšovaním života chudobných spôsobuje sociálne napätie a obávam sa, že nás čaká vlna nespokojnosti.

Ak sa Čína včas nepopasuje so svojimi štrukturálnymi problémami, pravdepodobne si neudrží rast. Každá štrukturálna zmena je bolestivá. No čím dlhšie sa odkladá, tým väčšia bolesť hrozí. Čína má momentálne silnú fiskálnu pozíciu a vďaka nej aj príležitosť na zmeny. Lenže tá príležitosť rýchlo zmizne, pretože tí, ktorí profitujú z konkrétnych reforiem, už majú svoje záujmy, za ktoré teraz odhodlane bojujú.

Čínska verejnosť neznáša najmä tajné dohody medzi štátnymi predstaviteľmi a podnikateľmi, systém, ktorý uznávaný čínsky ekonóm Wu Jianglian opísal termínom „kapitalizmus mocných a bohatých“. A práve rozpustenie tohto nečistého spojenectva bude veľkou skúškou čínskych lídrov v roku 2011 aj v ďalších rokoch. Za súčasného inštitucionálneho usporiadania krajiny je v Číne nutnou podmienkou dobrej vlády meritokracia. Lenže meritokraciu vážne narušila politická kultúra pätolizačstva a cynizmu. Takže dialektika ekonomického rozvoja zase raz privádza na scénu aktuálnu potrebu politických reforiem.

V zahraničí vyvolal čínsky rast obdiv, závisť, podozrievanie, ba v niektorých kútoch sveta otvorené nepriateľstvo. Bez ohľadu na to, ako často čínski lídri odmietajú hegemónne ambície, obavy zo skutočných úmyslov Číny trvajú. To je pochopiteľné: vzostup nových mocností je pre zabehaný inštitucionálny poriadok zakaždým rušivý. Keď je takou novou mocnosťou krajina s 1,3 miliardy obyvateľov, ktorí navyše žijú v odlišnom politickom zriadení vedenom odlišnou ideológiou, nutne vyvoláva ešte väčšie znepokojenie.

Vďaka globalizácii je však našťastie čínsky rast v záujme všetkých – tak ako to platí o raste ostatných rozvíjajúcich sa ekonomík. V ďalších rokoch by Čína mala zohrať a aj zohrá aktívnejšiu úlohu v oblastiach, ako sú klimatické zmeny, globálne nerovnováhy a reforma medzinárodného menového systému. Samozrejme, že potrebný bude recipročný prístup ostatných krajín.