Kto dobyje európsku horu dlhov?

Všetky krajiny eurozóny okrem Luxemburska a Fínska ohlásili v roku 2009 fiskálne deficity nad tri percentá HDP, kým Grécko, Španielsko a Írsko si vyrobili vyše desaťpercentný deficit. Za jediný rok vzrástla všeobecná zadlženosť vlád eurozóny takmer o 10 percentuálnych bodov (zo 69,3 percenta HDP v roku 2008 na 78,7 percenta HDP v roku 2009).

Pokiaľ ide o Nemecko, deficit federálneho rozpočtu v roku 2010 vykazuje rekord – vysoko presahuje 50 miliárd eur. Dlh verejného sektora prekoná hranicu 1,7 bilióna eur, čo sa už blíži k hranici 80 percent HDP. Splátky úrokov, ktoré pohlcujú vyše 10 percent federálneho nemeckého rozpočtu, vzrastú rovnako ako čoraz hrozivejšie zadlženie – ba aj rýchlejšie, ak dôjde k navýšeniu úrokových sadzieb.

Tieto vysoké miery zadlženosti však možno len do istej miery vysvetliť finančnou krízou a z nej vyplývajúcou recesiou. Pravda je taká, že mnohé európske krajiny a krajiny G-20 už dávnejšie žili vysoko nad pomery – áno, aj Nemecko, hoci má stále povesť vzoru fiskálnej zodpovednosti.

Aj v dobrých časoch vlády dávno míňali viac peňazí, ako dostávali. Ba čo horšie, niektoré míňali viac, než mohli bez problémov splatiť, keď zvážime klesajúci potenciál dlhodobého rastu ich ekonomík (lebo ich populácia starne). Takáto márnotratnosť zavinila mieru zadlženia, ktorá sa stane neudržateľnou – ak s tým niečo rýchlo neurobíme.

Preto sa Nemecko v roku 2009 rozhodlo vložiť prísne fiskálne pravidlá do svojej ústavy. Takzvaná Schuldenbremse alebo „dlhová brzda“ ukladá federálnej vláde povinnosť do roku 2016 znížiť štrukturálny deficit pod 0,35 percenta HDP, a jednotlivé spolkové krajiny budú mať od roku 2020 zakázaný akýkoľvek štrukturálny deficit. Súčasná federálna vláda sa týmito pravidlami určite riadiť bude, čo naznačuje, že do roku 2016 zníži štrukturálny deficit približne o desať miliárd eur – čiže o 7 miliárd eur ročne.

Vyše polovica federálnych výdavkov Nemecka šla tento rok na sociálne dávky. Vláda teda nemá veľmi na výber, musí aspoň mierne znížiť sociálne výdavky. Lenže takáto fiskálna konsolidácia sa môže uskutočniť iba vtedy, ak ju väčšina vníma ako sociálne spravodlivú. Obeť musia priniesť tí občania, ktorí poberajú sociálne dávky i zamestnanecké výhody, ako aj štátni zamestnanci.

Preto budú musieť nemecké spoločnosti prispieť k fiskálnej konsolidácii: znížiť dotácie a prijať dodatočné zdanenie hlavných energetických firiem, aerolínií a finančných inštitúcií. Takisto štátni zamestnanci budú musieť oželieť sľubované navyšovanie platov a vláda uvažuje o ročných úsporách v sektore federálnych ozbrojených síl, ktoré by mohli dosiahnuť až tri miliardy eur – dosiahnuť ich chce štrukturálnymi reformami.

Záväzné fiskálne pravidlá Nemecka sú pozitívnym príkladom pre ostatné krajiny eurozóny. Lenže všetky vlády eurozóny musia dokázať, že sú odhodlané vykonať fiskálnu konsolidáciu, ak chcú obnoviť dôveru trhov – a vlastných občanov. Aktuálne prieskumy ukazujú, že keď štátny dlh dosiahne prah, vnímaný ako neudržateľný, ďalšie pôžičky nestimulujú ekonomický rast – naopak, brzdia ho.

Grécka dlhová kríza bola jasným varovaním, že európski politici nesmú dovoliť nekonečné hromadenie verejného dlhu. EÚ konala správne, keď v záujme stability eura poskytla Grécku krátkodobú pomoc a vytvorila Európsky finančný stabilizačný mechanizmus. No hoci tento mechanizmus je nutným krokom na obnovenie dôvery, grécka kríza odhalila štrukturálne slabiny rámca fiskálnej politiky Európskej menovej únie, ktoré sa nedajú (a ani by sa nemali) naprávať tak, že diery sa budú bežne plátať peniazmi iných krajín.

Ja pokladám tento mechanizmus skôr za rýchle záchranné opatrenie, ktoré môže fungovať, kým napravíme základné štrukturálne nedostatky Paktu stability a rastu, ktorého fiskálne pravidlá nemajú ani praktickú, ani formálnu účinnosť. Preto v eurozóne potrebujeme efektívnejší rámec na prevenciu a riešenie krízy, rámec, ktorý by posilnil preventívne a opravné prostriedky Paktu. Sankcie pre tie krajiny eurozóny, ktoré vážne porušujú pravidlá menovej únie, by mali nadobúdať účinnosť rýchlejšie, bez politického kľučkovania – a mali by byť tvrdšie.

Nemecko a Francúzsko už navrhli prísnejšie pravidlá pre pôžičky a výdavky, ktoré by sa spájali so striktnými a poloautomaticky uplatňovanými sankciami pre tie vlády, ktoré ich porušia. Krajiny, ktoré opakovane ignorujú odporúčania na zníženie nadmerných deficitov, ako aj tie krajiny, ktoré manipulujú s oficiálnou štatistikou, by mali za trest čeliť zmrazeniu svojich eurofondov a pozastaveniu svojich hlasovacích práv.

Menová únia nemala byť všeliekom pre krajiny eurozóny ani príležitosťou na obohacovanie finančných špekulantov. Nemala byť ani systémom prerozdeľovania smerom od bohatších krajín k chudobnejším: lacnejších pôžičiek pre vlády cez spoločné eurobondy či fiskálnych transferov. Menová únia nebude úspešná, ak budú niektoré krajiny naďalej vyrábať deficity a oslabovať svoju konkurencieschopnosť na úkor stability eura.

EMÚ mala pôvodne za cieľ podporovať štrukturálne reformy. Jej márnotratných členov mal nútiť Pakt stability a rastu aj ostatné členské krajiny, aby nežili nad pomery, čiže aby posilnili svoju konkurencieschopnosť. Namiesto toho bývalá sociálnodemokratická nemecká vláda tento pakt oslabila, pretože jej to politicky vyhovovalo, a menej konkurencieschopní členovia eurozóny zatiaľ umožnili rast miezd a bujnenie verejného sektora – a keď dostupné pôžičky podporili rast zadlženia a bubliny aktív, radšej privierali oči.

Udržateľný rast nemožno podporiť a dlhovej kríze v Európe (ani nikde inde) nemožno predchádzať hromadením ďalších dlhov. Európske krajiny potrebujú znížiť svoje deficity –samozrejme tak, aby neublížili rastu, ale urobiť to musia.

Možné to je. Veď Nemecko už teraz znižuje svoje zadlženie na udržateľnú úroveň a zároveň posilňuje dlhodobé perspektívy rastu. Jeho kurz prorastového znižovania deficitu a jeho návrhy na posilnenie európskeho fiskálneho rámca môžu slúžiť ako vzor pre ekonomickú politiku Európy.