Fiskálne frašky

V období, keď sa rúcala každá zložka súkromného dopytu, podpora v podobe vyšších štátnych výdavkov a nižších daní zastavila voľný pád svetovej ekonomiky a vytvorila základ pre jej ozdravenie.

Žiaľ, výdavky na stimuly a s nimi spojené vykúpenie finančného systému z problémov prispelo – spoločne s účinkom recesie na výnosy – k fiskálnym deficitom, ktoré vo väčšine vyspelých ekonomík predstavujú okolo 10 percent HDP. Podľa Medzinárodného menového fondu a ďalších zdrojov prekročí do roku 2015 pomer verejného dlhu k HDP v týchto ekonomikách 110 percent, pritom pred krízou to bolo 70 percent. Starnúca populácia vo väčšine vyspelých ekonomík v dlhodobom meradle veští ďalší nárast verejného dlhu, pod ktorý sa podpíšu neúplne financované dôchodkové systémy a vzrastajúce náklady na zdravotníctvo.

Preto je vo väčšine vyspelých ekonomík potrebné zredukovať deficit, aby ich na trati nečakala havária fiskálneho vlaku. Lenže nemálo výskumov (medzi nimi aj aktuálna štúdia MMF) naznačuje, že zvyšovanie daní a znižovanie štátnych výdavkov má negatívny krátkodobý účinok na celkový dopyt, čiže posilňuje trendy k deflácii a recesii – a podkopáva fiskálnu konsolidáciu.

V ideálnom svete, kde by sa politici mohli dôveryhodne venovať strednodobým až dlhodobým fiskálnym zmenám, by bolo optimálne a vhodné rozbehnúť už dnes plán na znižovanie výdavkov a zvyšovanie daní, rozfázovaný postupne na celé ďalšie desaťročie, keď sa bude ekonomika zotavovať. Aby v prípade, že by ekonomika potrebovala v krátkodobom horizonte ďalší cielený fiskálny stimul, finančné trhy nereagovali zdražením úverov.

Žiaľ, fiskálna politika, akú momentálne prijali viaceré vyspelé ekonomiky, sa prudko vzdialila od tejto cesty dôveryhodnej strednodobej konsolidácie kombinovanej s krátkodobými dodatočnými stimulmi.

Najhoršie to máme teraz v Spojených štátoch. Na jednej strane sa stimuly stali nadávkou, ešte aj v Obamovej administratíve a dávno predtým, ako víťazstvo republikánov v kongresových voľbách úplne vylúčilo ich ďalšie kolo. Na druhej strane bude strednodobá konsolidácia v súčasnej atmosfére straníckych súbojov nemožná, pretože republikáni blokujú každé zvýšenie daní a demokrati odmietajú reformu sociálnych výdavkov. A trhy s dlhopismi na politikov nijako netlačia.

Na periférii eurozóny je problém presne opačný: trhy s dlhopismi žiadajú, aby Grécko, Írsko, Portugalsko, Španielsko a Taliansko vykonali fiskálnu konsolidáciu naraz, inak sa cena ich dlhu vyšplhá do astronomických výšok, čo by ohrozilo prístup na trh a rozpútalo dlhovú krízu. Trhom je jedno, že fiskálna konsolidácia, ktorá sa vykoná naraz, zvýrazní recesiu, takže prakticky znemožní zníženie dlhov a deficitov ako podiel na HDP.

Aby sme sa vyhli pretrvávajúcej a ničivej recesii, fiskálne a štrukturálne reformy, ktoré vnucujú krajinám obchodníci s dlhopismi, by mali ísť ruka v ruke s inými politikami eurozóny, čo obnovia rast a predídu začarovanému kruhu zadlženia. Európska centrálna banka by mala uvoľniť menovú politiku, aby oslabila euro a umožnila periférii samofinancovanie rastu. 

A Nemecko by malo dočasne znížiť dane – nie ich zvyšovať, ako teraz plánuje –, aby zvýšilo disponibilný príjem a stimulovalo domáci dopyt po tovaroch a službách periférie.

Žiaľ, ani jeden z dvoch najväčších hráčov eurozóny neuplatňuje politiku, ktorá by bola v súlade s obnovou trvalého rastu na periférii eurozóny. Menová politika ECB je príliš reštriktívna a Nemecko sa naraz púšťa do projektu fiskálnej úspornosti. Periféria je tak odsúdená na ničivé deflačné a recesívne posuny, ktoré zvýšia riziko recesie, insolventnosti, napokon aj bankrotov a možno odchodu z eurozóny.

Nová vláda vo Veľkej Británii uviedla viacero dôvodov pre nutnosť čo najrýchlejšej fiskálnej konsolidácie. Ak by sa úsporné opatrenia neprijali čím skôr, trhy s dlhopismi by sa boli vystrašili; deficit je obrovský a verejný sektor prebujnený; navyše je ľahšie prijímať politicky nepopulárne opatrenia na začiatku volebného obdobia, keď je podpora ľudu ešte vysoká a za rohom nečíhajú ďalšie voľby.

Je pravda, že Británia sa zahrávala s fiskálnym ohňom a potrebovala sa vrátiť k úspornejšiemu hospodáreniu. Ale keby nastolila úspory postupne, a tak ich účinok odsunula, menej by ohrozila chudorľavú obnovu ekonomiky, hoci by zároveň vysielala dôveryhodnú správu o svojom odhodlaní na fiskálnu konsolidáciu. A teraz môže vláda zistiť, že jej chýba plán B, ak plán A – viac-menej naraz zavedené úsporné opatrenia – vyústi do dvojitej recesie.

Skrátka, optimálna cesta fiskálnej úspornosti by si vo väčšine krajín vyžadovala rozfázované, ale dôveryhodné konanie v prospech strednodobej konsolidácie, a zároveň podľa potreby a podmienok trhu krátkodobé dodatočné stimuly. Tým by sa vyhli hrozbe, že sa ocitnú na špirále deflácie a recesie. Nanešťastie, najvýznamnejšie vyspelé ekonomiky idú inou cestou – a tá ich v niektorých prípadoch zavedie v roku 2011 opačným smerom. Následkom toho rastú riziká dlhovej deflácie a následných chaotických štátnych a súkromných bankrotov.