Irán: Ďalší problém z pekla



V roku 2011 by dôraz na komplexné ekonomické sankcie už nemusel byť nevhodnou myšlienkou, ale ideou, ktorá dozrela.

 Sankcie držia smutný historický rekord v stroskotávaní svojich cieľov. V skutočnosti sú častejšie zdrojom overovania platnosti zákona nechcených dôsledkov. a ešte raz prehodnotiť celkovú pozíciu Pred ďalším vyjednávaním s Iránom, ktorý odmieta byť partnerom pri akejkoľvek dohode, by bolo užitočné skôr poodstúpiť – aby bolo jasné,  čo diplomatickou cestou možno dosiahnuť, a čo nie. 


Na rokovaní s Iránom nie je nič jednoduché. Je to jeden z najstarších štátov na širšom Strednom východe, s hlbokými kultúrnymi koreňmi. Napriek pochmúrnemu verejnému obrazu jeho vodcov má Irán zmysel pre humanizmus, ako môže dosvedčiť každý Kurd, ktorý utiekol pred chemickými útokmi Saddáma Husajna za iránske hranice. Hrdá krajina, akou je Irán, sa nedá ľahko ohýbať ani lámať. 


Irán tiež nie je ochotný „hrať s ostatnými". Väčšina Američanov si ho pamätá ako krajinu, v ktorej uniesli amerických diplomatov zakrátko po islamskej revolúcii v roku 1979 a držali ich bez zrejmého účelu 444 dní. Odvtedy nebol do Teheránu umiestnený žiadny americký diplomat. Americké postoje voči Iránu sú touto epizódou pravdepodobne poznačené oveľa viac, ako si ľudia uvedomujú.

 Irán je vnútorne rozdelený. Jeho muláhovia sa ustavične hašteria, čo sa javí ako odraz širších pomerov v krajine. Iránske civilné orgány zrejme majú obmedzenú kontrolu nad armádou a obávanými bezpečnostnými službami, ktoré, ako sa zdá, sa nezodpovedajú nikomu, iba samy sebe. 


Iránska islamská revolúcia sa navyše dostala do vnútorného rozporu: nemôže dosiahnuť  svoje ciele bez akceptovania westernizácie a modernizácie. Mladá iránska populácia – produkt masívneho porevolučného baby-boomu – je čoraz viac frustrovaná a deprimovaná, nie div, že mladí Iránci majú menej detí než kedykoľvek predtým. Ako ukázali povolebné protesty v júni 2009, iránska mestská mládež chce zúfalo ukončiť izoláciu krajiny, lenže zistila, že jediná cesta von z izolácie je študovať či pracovať v zahraničí – a nikdy sa nevrátiť.

 

Irán nežije ani v dobrom susedstve. Turecko môže byť dobrým susedom, ale inak je Irán ohraničený nevľúdnymi štátmi na východe aj severe. A zatiaľ čo jeho západný sused Irak je jeho kolegom z pohľadu svojej šiítskej väčšiny, irackí šiíti sú Arabi, ktorí sa netaja svojou nechuťou k Peržanom a uplatňujú si svoj nárok na šiítsku prominenciu. Väčšine sveta to môže  unikať, ale medzi mestom Nadžaf v Iraku a Qom v Iráne prebieha neutíchajúca rivalita, ktoré mesto je viac sväté. 

Irán nemá medzi štátmi sunnitských Arabov prakticky žiadnych priateľov. Ako sa svet nedávno dozvedel zo správ americkej diplomacie, ktoré zverejnili Wikileaks, sunnitskí arabskí lídri nie sú o nič viac tolerantní k hrozbe iránskej jadrovej bomby ako USA alebo ich spojenci. Reakcia sunnitov na Irán môže odrážať vžité podozrenia voči šiítom. Irán má len takých priateľov, ako sú napríklad Číňania, ktorí sa viacej zaujímajú o jeho prírodné zdroje než o jeho ľudí. 



Kým sankcie môžu prehĺbiť ťažkosti Iránu, je nepravdepodobné, že by prelomili diplomaticky bezvýchodiskovú situáciu, týkajúcu sa jeho jadrových zbraní. Lenže vzhľadom na to, že iránska vláda čoraz zarputilejšie reaguje na diplomatické  iniciatívy, je nepravdepodobné, že by vznikol nejaký záujem na utlmovaní sankcií. 

Pravdepodobná je skôr opačná reakcia – úsilie o ešte intenzívnejšie sprísnenie sankcií.

 Tak, ako USA prijalo prístup „najprv bombarduj, potom diskukutuj" voči Srbom počas rozuzlenia vojny v Bosne, musí byť Amerika ochotná prijať prístup „najprv sankcie, a potom diskusie", a tým vytvoriť väčší priestor na prípadnú diplomatickú stratégiu. 



Po prvé, najprv by USA mali zvážiť nadviazanie diplomatických vzťahov s Iránom a uvedenie diplomatov do krajiny. To by nebol jednoduchý proces, a mohol by sa stretnúť so značným iránskym odporom. Iránci udržiavajú diplomatické vzťahy s ostatnými účastníkmi rozhovorov o ich jadrovom programe, prikláňajúcimi sa k sankciám zo skupiny P-5 +1  (Čína, Francúzsko, Nemecko, Rusko, Veľká Británia a USA). Obnovenie iránsko-amerických diplomatických stykov by skrátilo komunikačný kanál a uzavrelo 444-dňovú kapitolu z roku 1979 až 1981.

 Po druhé, aj keby sa ukotvil pevnejší bilaterálny mechanizmus, nemalo by to viesť k oslabeniu prístupu P-5. Schopnosť tejto skupiny spolupracovať je rozhodujúca pri riešení tejto aj budúcich kríz.

 Po tretie, USA by mali pokračovať vo svojom úsilí podporiť činnosť susedov Iránu. Kým skĺznutie Turecka do boja v roku 2010 bolo neželané, jeho záujem na upokojení situácie, týkajúci sa bezprostredných susedov, je pochopiteľný. Aj keď je to problematické, sunnitské arabské štáty by sa tiež mohli vážnejšie zaoberať myšlienkou na riešenie situácie, a mohli by sa snažiť zladiť svoje súkromné a verejné pozície.

 

Irán, koniec koncov, nepracuje na islamskej bombe. Je to príprava iránskej bomby, alebo ešte horšie, bomby šiítskej, a arabskí lídri musia prejaviť rezolútnu snahu zastaviť ju. Súkromné vyjadrenie hlbokého znepokojenia nekompenzuje verejnú nonšalanciu (alebo zmenu témy na Izrael), a len ťažko bude základom úspešnej politiky voči krajine, ktorej nukleárne ambície by mohli mať katastrofálny dopad na región.

 A nakoniec, Číňania a Rusi, ktorých najmä Spojené štáty primali k robustnejšej politike, sa aj tak ešte stále zdráhajú konať. Oni sami potrebujú vyjadriť prostredníctvom svojich bilaterálnych rokovaní s Iránom pocit naliehavosti – a možno vyjadriť aj trocha zlosti – pre iránsku neochotu seriózne rokovať.

 Sankcie by mali byť nástrojom diplomacie, a nie inou cestou v kruhu. Dokonca aj keď sa usilujeme o sprísnenie sankcií voči Iránu v roku 2011, musíme posilniť naše úsilie o vytvorenie silného politického a diplomatického prístupu.