Samostatnosť je najväčšia nádej

.kedy ste naposledy boli v Južnom Sudáne?
V júni 2010.

.aká tam panovala atmosféra? Tešili sa ľudia na referendum, alebo sa ho obávali?
Všetci ľudia – od obyčajných ľudí až po úradníkov na Ministerstve školstva, s ktorými sme sa stretli – sa na referendum pripravovali a tešili. Je to pre nich možnosť vyjadriť svoju vôľu po slobode a nezávislosti. Po rokoch vojny, keď územie bombardovali lietadlá z Chartúmu, po desaťročiach arabsko-moslimskej dominancie, je pre drvivú väčšinu ľudí v južnom Sudáne voľba jasná: chcú mať vlastný štát, nechcú byť viac druhoradými občanmi vo vlastnej krajine. Samozrejme, mali obavy, či im sever v prípade úspešného referenda dovolí vytvoriť nový štát. Báli sa, že Chartúm bude robiť obštrukcie a iniciovať nepokoje.  

.aj spoločnosť v južnom Sudáne je kmeňovo rozdelená. Je možné, že napätie medzi kmeňmi eskaluje, ak bude dosiahnutý spoločný cieľ, samostatnosť?
Je to reálna obava. Momentálne ľudí na juhu spája túžba po nezávislosti, ale ak sa aj podarí vytvoriť nový štát, bude to náročné. Krajina má obrovské potreby prakticky vo všetkých oblastiach, je to jeden z najmenej rozvinutých regiónov na svete. Nebude ľahké administrovať krajinu, kde chýba inteligencia, infraštruktúra a skúsenosť so spravovaním vecí verejných. Katolícky biskup v Rumbeku, Caesar Mazzolari, pri našom stretnutí v júni povedal, že podľa neho ľudia v južnom Sudáne napriek rôznorodosti nájdu spoločnú reč a riešenia pre svoju krajinu. Verí tomu, že Sudánci dozreli na vlastné rozhodnutia o budúcnosti svojej krajiny.

.hrozia v severnej časti Sudánu nepokoje? Nenapadne po referende tamojšia väčšina Juhosudáncov, ktorí žijú na severe?
Nemyslím, že Juhosudánci budú masovo napádaní, ale určite to nebudú mať ľahké. Prezident Bashir údajne vyhlásil, že ak sa uskutoční odtrhnutie juhu, nastolia v severnom Sudáne šaríju – islamské právo a že vo vládnych postoch, v politických stranách a podobne nebude priestor pre ľudí z juhu. Mnohí ľudia, ktorí majú pôvod na juhu, sa asi rozhodnú vrátiť naspäť. Tí, ktorí ostanú, budú pravdepodobne konfrontovaní s diskrimináciou.

.skúste porovnať kultúru a vyspelosť na severe a na juhu. Ako ovplyvnilo život na juhu kresťanstvo?
Na juhu bol v histórii dlhodobo potláčaný rozvoj, sever sa s pomocou arabských krajín mohol slobodne rozvíjať. Sudán je bohatý na nerasty, najmä na ropu. Za rokov vojny zisky z ropy šli (okrem ziskov ťažobných spoločností) výlučne na sever, Chartúm z nich financoval svoj rozvoj aj vojnu proti juhu. Vojna mala na juh obrovské dôsledky, zastavila v podstate akýkoľvek jeho rozvoj. Na mnohé roky bolo zabrzdené vzdelávanie. Prostredníctvom pôsobenia kresťanských cirkví sa tu udržalo aspoň minimum škôl a vzdelania, poskytovanie zdravotníckej starostlivosti aj vtedy, keď biskupi a misionári boli na čiernej listine nepriateľov štátu a boli oficiálne vyhnaní. Kresťanstvo je tu menšinové a nemá ambíciu obracať ľudí na „svoju vieru“. Podobne ako v iných častiach Afriky, súčasť „misie“ cirkvi je práca na celostnom rozvoji človeka, na vytvorení dôstojných podmienok na život. Nezaznamenal som problémy medzi kresťanstvom a tradičnými náboženstvami.  

.čo je podľa vás najväčší problém Južného Sudánu? V čom je jeho najväčšia nádej?
Najväčší problém je chudoba a zaostalosť kombinovaná s malým počtom ľudí kvalifikovaných na verejné funkcie – donedávna väčšina vládnych úradníkov boli bývalí vojaci. Najväčšia nádej pre Južný Sudán je dosiahnutie samostatnosti a šanca na trvalý mier. Ak sa tejto nádeji podriadi konanie lídrov aj bežných ľudí a ak sa podarí otvoriť dvere pre Sudáncov z diaspóry a rozumne skombinovať vlastné rozhodovanie o budúcom rozvoji krajiny s otvorenosťou pre zahraničnú pomoc, Južný Sudán sa v nasledujúcich rokoch zmení na nepoznanie.