No i tak som sa pokúšal namietať, ale hlas v mobile sa nedal odbiť, vraj počúval jeden z posledných rozhovorov v Slovenskom rozhlase, môj hlas bol nesmierne svieži, počúval aj seriál v rádiu Lumen a dokonca mi prezradil, že ma dokonca videl vášnivo diskutovať na matiné v divadle A-HA a že som znel skutočne ako dvadsaťročný mladík! Wau! Vám by to nelichotilo? Áno – sporadicky píšem komentáre, dokonca som si dovolil aj ministrovi kultúry radiť, čo s tou chátrajúcou Slovenskou televíziou, občas narúbem i pár polienok dreva susedovi na chate, dokonca hlas v mobile mi povedal, že ma nedávno videl behať po Líčšom údolí v Karlovke! Málo našich starkých má taký aktívny život, ako vy, povedal. Ako to robíte?
Optimista síce som, svieži tiež a dokonca z času na čas i plný energie. Mám iba osemdesiatku na krku a vy chcete, aby som písal o tých „deťoch“, o šesťdesiatnikoch, ktorí sa akosi nechcú zmieriť s tým, že by mali odpracovať ešte päť rokov, kým by si dôchodok vyslúžili? No vláda o tom uvažuje. Je to tak aj v iných krajinách, napríklad v Amerike. Považuje sa to za normálne. Viem to, žil som tam a pracoval viac ako tridsať rokov. Do dôchodku som išiel dokonca ako šesťdesiatdeväťročný! Nemal som s tým problém. Do práce som denne vstával o piatej ráno, v podstate vždy optimistický, svieži úmerne veku, aj keď s tou energiou to z času na čas haprovalo. A dodnes som aktívny. Azda preto, lebo mám rád život, mám rád ľudí, žijem zmysluplnou láskou s človekom, ktorého milujem, keď sa mi žiada pracujem, nestresujem sa, snažím sa byť za každých okolností optimistom. Dokonca si občas zabehám, či presnejšie, iba trochu „zrýchľujem“ svoje kroky bez ohľadu na to, či prší, sneží, alebo svieti slniečko. A teším sa z každého rána, keď sa zobudím a poviem si, Panebože, zobudil som sa, som stále živý, môžem sa opäť tešiť na nový deň, aj keď ten život okolo nás nie je vždy najpríjemnejší. Iba sa usmejem, kývnem rukou, lebo čo už, stačí aj ten pohľad do slnečného rána a neskôr aj nejaká tá práca, ktorá ma baví, čo stačí na to, aby človek nielen po šesťdesiatke, ale aj po osemdesiatke mal pocit, že je šťastný a hlavne aby sa cítil potrebný. A tak by som tým dnešným šesťdesiatnikom chcel povedať, že by som práve preto nedbal pracovať dodnes, nie len do šesťdesiatpäťky, o čom sa dnes vážne diskutuje. Pokroky v lekárskej vede nám pridali viac rokov, ako predchádzajúcim generáciám, začali sme sa viac starať o naše zdravie, mnohí sa zbavujeme fajčenia i alkoholu, čo nám predlžuje život, a teda aj energiu a chuť pracovať. A hlavne – pomôcť stagnujúcej ekonomike a zlepšovať životnú úroveň. Zdá sa mi, že väčšina staršej generácie je akoby nahlodaná akousi únavou a skepsou, utiahnutá v ulite osamelosti. Nepripusťme, aby sme sa cítili osamelí a najmä nepotrební!
Autor stál v 50. rokoch pri vzniku STV, neskôr emigroval do USA, pôsobil v Slobodnej Európe a Hlase Ameriky. Pred piatimi rokmi sa vrátil s manželkou na Slovensko.
Optimista síce som, svieži tiež a dokonca z času na čas i plný energie. Mám iba osemdesiatku na krku a vy chcete, aby som písal o tých „deťoch“, o šesťdesiatnikoch, ktorí sa akosi nechcú zmieriť s tým, že by mali odpracovať ešte päť rokov, kým by si dôchodok vyslúžili? No vláda o tom uvažuje. Je to tak aj v iných krajinách, napríklad v Amerike. Považuje sa to za normálne. Viem to, žil som tam a pracoval viac ako tridsať rokov. Do dôchodku som išiel dokonca ako šesťdesiatdeväťročný! Nemal som s tým problém. Do práce som denne vstával o piatej ráno, v podstate vždy optimistický, svieži úmerne veku, aj keď s tou energiou to z času na čas haprovalo. A dodnes som aktívny. Azda preto, lebo mám rád život, mám rád ľudí, žijem zmysluplnou láskou s človekom, ktorého milujem, keď sa mi žiada pracujem, nestresujem sa, snažím sa byť za každých okolností optimistom. Dokonca si občas zabehám, či presnejšie, iba trochu „zrýchľujem“ svoje kroky bez ohľadu na to, či prší, sneží, alebo svieti slniečko. A teším sa z každého rána, keď sa zobudím a poviem si, Panebože, zobudil som sa, som stále živý, môžem sa opäť tešiť na nový deň, aj keď ten život okolo nás nie je vždy najpríjemnejší. Iba sa usmejem, kývnem rukou, lebo čo už, stačí aj ten pohľad do slnečného rána a neskôr aj nejaká tá práca, ktorá ma baví, čo stačí na to, aby človek nielen po šesťdesiatke, ale aj po osemdesiatke mal pocit, že je šťastný a hlavne aby sa cítil potrebný. A tak by som tým dnešným šesťdesiatnikom chcel povedať, že by som práve preto nedbal pracovať dodnes, nie len do šesťdesiatpäťky, o čom sa dnes vážne diskutuje. Pokroky v lekárskej vede nám pridali viac rokov, ako predchádzajúcim generáciám, začali sme sa viac starať o naše zdravie, mnohí sa zbavujeme fajčenia i alkoholu, čo nám predlžuje život, a teda aj energiu a chuť pracovať. A hlavne – pomôcť stagnujúcej ekonomike a zlepšovať životnú úroveň. Zdá sa mi, že väčšina staršej generácie je akoby nahlodaná akousi únavou a skepsou, utiahnutá v ulite osamelosti. Nepripusťme, aby sme sa cítili osamelí a najmä nepotrební!
Autor stál v 50. rokoch pri vzniku STV, neskôr emigroval do USA, pôsobil v Slobodnej Európe a Hlase Ameriky. Pred piatimi rokmi sa vrátil s manželkou na Slovensko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.