Antiochia – kedysi mesto so silnou kresťanskou komunitou, prvé biskupské sídlo apoštola Petra. Práve tu vyznávačov Krista prvýkrát nazvali kresťanmi. Dnes je to turecké mesto s tisíckou gréckych pravoslávnych kresťanov a sedemdesiatkou katolíkov.
Kresťania sú v Turecku, podľa ústavy sekulárnej krajiny, zanedbateľnou menšinou. Kým však dominantní moslimovia sekularizmus bez problémov obchádzajú, kresťania sú za vyznávanie svojej viery postihovaní nielen zo strany štátu, ale aj zo strany islamských fundamentalistov, ktorí majú na svedomí pravidelné útoky. Zastrelený taliansky kňaz Andrea Santoro, postrelený slovinský rehoľník Martin Kmetec, dobodaný francúzsky kňaz Pierre Brunissen či napadnutý kapucín Henri Leylek – to je len niekoľko minuloročných prípadov.
.zabití pre Bibliu
Obete nie sú len medzi katolíkmi. V apríli tohto roku boli v meste Malatya brutálne zavraždení traja členovia presbyteriánskej cirkvi, ktorí vo vydavateľstve Zirve vydávali Bibliu a kresťanskú literatúru. Z tohto mesta pochádza aj vrah arménskeho novinára Hranta Dinka, a tiež Ali Agca, vykonávateľ atentátu na pápeža Jána Pavla II.
Telo tureckého konvertitu Ugura Yuksela bolo na mnohých miestach dorezané a podľa lekárskej správy podrobené asi trojhodinovému mučeniu. Jeho kolegovia – Turek Aydin Necati, riaditeľ vydavateľstva, a Nemec Geske Tilmann – boli zastrelení. Za útokom stála kurdskoislamská teroristická organizácia, vykonávateľom bol len 22-ročný Emre Günaydin. Ide o klasický scenár, ktorý sa opakoval aj pri Santorovi, Brunissenovi či Dinkovi: fundamentalistické skupiny zadajú „zákazku“ a tú vykoná mladistvý či psychicky labilný jedinec.
Na prípade zavraždených protestantov je najzarážajúcejšie to, že incidentu sa dalo predísť. Vyhrážky boli adresované už predchádzajúcemu riaditeľovi vydavateľstva a nebezpečenstvo si uvedomoval aj Nemec Tilmann, ktorý sa dávnejšie zmienil o tom, že ak by k niečomu došlo, nech je pochovaný na mieste, kde žil a pracoval, v Malatyi.
.záchranca Erdogan
V nedávnych parlamentných voľbách si tureckí kresťania nemali veľmi z čoho vyberať. Ani jedna zo strán, ktoré mali reálnu šancu prekročiť 10-percentné kvórum a dostať sa do parlamentu, nebola zárukou zlepšenia ich situácie. Tých niekoľko kresťanských kandidátov bolo roztratených po volebných listinách všetkých strán. Sýrsky kresťan Gebro Tokgöz bol päťkou na kandidátke Republikánskej ľudovej strany (CHP), ktorá vo voľbách skončila na druhom mieste. Arménsky kresťan Efrin Bag zase kandidoval na štyridsiatom mieste marginálnej Demokratickej strany. Protestant Ekrem Çelik sa rozhodol kandidovať ako nezávislý. Väčšina kresťanov však vo voľbách nakoniec pravdepodobne podporila islamskú Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) úradujúceho premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Pre toto paradoxné rozhodnutie sa kresťanská náboženská menšina rozhodla rovnako ako kurdská etnická menšina a ďalších 47 % voličov.
„Pre našu náboženskú menšinu je to určite pozitívne rozhodnutie,“ komentoval víťazstvo AKP hovorca tureckej biskupskej konferencie Georges Marovitch a dodal: „Sú to moslimovia, ale moderní, rešpektujú iné náboženstvá.“
Volebný výsledok potešil aj Vatikán. „Pre Európu a pre kresťanské cirkvi je to dobrý výsledok, ale momentálne je ešte dôležitejšie to, aby EÚ obnovila rokovania o vstupe Turecka,“ povedal v rozhovore pre taliansky denník Corriere della sera kardinál Sergio Sebastiani, predseda Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice, ktorý bol desať rokov nunciom (vatikánskym veľvyslancom) v Turecku. Zaujímavou zmenou je, že po štátnom sekretárovi Tarcisiovi Bertonem je Sebastiani už druhým vysokopostaveným vatikánskym predstaviteľom, ktorý otvorene podporil vstup Turecka do EÚ, hoci Vatikán sa k nemu doteraz vyjadroval skepticky.
V porovnaní s ďalšími dvoma stranami, ktoré sa dostali do parlamentu, je AKP naozaj prijateľnou alternatívou. Napojenie ultranacionalistickej Strany národného hnutia (MHP) na teroristickú organizáciu Siví vlci, ktorá sa prihlásila k vražde Andrea Santora aj Hranta Dinka, hovorí samo za seba. Socialisticko-nacionalistickú CHP, založenú ešte v roku 1923 Mustafom Kemalom, ktorá sa stavala do pozície sekulárnej protiváhy Erdoganových reformovaných islamistov, považujú niektorí pozorovatelia (napríklad turecký analytik Yavuz Baydarc) za väčšie nebezpečenstvo ako AKP.
.skrytá islamizácia
Päť rokov Erdoganovej vlády však vyvoláva silné pochybnosti, či je práve on tým, na koho by sa mali tureckí kresťania spoliehať. „Sú tu etnicko-náboženské menšiny, ktoré majú špeciálne práva. Arméni, Chaldejci, ortodoxní... Katolíci zatiaľ nie. Katolícka cirkev nie je právnym subjektom,“ posťažoval si ešte po voľbách v roku 2002 v rozhovore pre taliansky denník La Repubblica smyrnský biskup Giuseppe Bernardini. Za päť rokov vlády AKP sa nič nezmenilo. Práve naopak.
„Slobodne vyznávame našu vieru a vykonávame naše náboženské obrady. Nemáme však právo vlastniť a viesť naše náboženské inštitúcie, ako napríklad kostoly, kláštory, cintoríny a školy,“ povedal v roku 2004 pravoslávny patriarcha Bartolomej I. Koncom júna tohto roka mu turecký odvolací súd dokonca zakázal používať starobylý titul „ekumenický“. Dôvod? Narúša to tureckú zvrchovanosť. Pravoslávny seminár bol zatvorený ešte v roku 1971, takže cirkev nemá kde vychovávať svoj kňazský dorast. Nosiť rehoľný habit či prejavovať vieru na verejnosti je dodnes neprípustné. „Nehrozí tu trest smrti, ale keď nie si moslim, ocitáš sa na okraji spoločnosti,“ hovorí o prestupe z islamu na katolicizmus tridsaťročná konvertitka Benedikta. „Obrátila som sa a nikdy som to neľutovala, ale znamenalo to prerušiť vzťahy so všetkými príbuznými. Nikto z nich sa so mnou nerozpráva.“
Erdogan síce nemá takmer žiadny vplyv na rozhodnutia vydávané súdmi, ktoré sú oddávna – spolu s armádou – sekulárnou protináboženskou baštou, ale ani tam, kde by mohol, neurobil nič. Reportér talianskeho denníka Il Giornale Marcello Foa vo svojej reportáži z Turecka poukazuje na to, že práve päť rokov Erdoganovej vlády znamenalo päť rokov nenápadnej islamizáce krajiny. „Za posledných päť rokov sa začali objavovať skupiny ako Milli Gorus, Islamské hnutie národnej vízie, ktoré uplatňujú rovnaké techniky presviedčania ako Hamas, Hizballáh či Moslimské bratstvo,“ píše Foa.
Aktivisti Milli Gorus operujú najmä v chudobných častiach krajiny, kde obyvateľom poskytujú potravinovú, zdravotnú, ale aj finančnú pomoc. Po získaní dôvery nasleduje náboženské ovplyvňovanie. V mešitách sa robia náboženské kurzy pre deti, ktoré sa končia súťažami v troch kategóriách: čítanie Koránu, recitovanie modlitieb a znalosti z islamu. Najlepší získavajú značkové oblečenie, počítače, zlaté prívesky, hodinky... Tajomstvom zostáva, kto tieto aktivity financuje. Podľa Foa je pravdepodobné, že za nimi stoja wahábisti z arabských krajín, ktorí podporujú aj radikálne madrasy v Pakistane a Európe.
Predstavitelia tureckých kresťanských cirkví si uvedomujú, že v nepriateľskom prostredí nie je priestor na banálne spory. „Musíme sa dohodnúť, ináč môžeme zabaliť krám,“ hovorí kapucínsky rehoľník Domenico Bertogli, ktorý sa stará o sedemdesiatku antiochijských katolíkov spomínaných v úvode. „S pravoslávnymi slávime Veľkú noc spoločne, rozhodli sme sa rešpektovať ich dátum podľa juliánskeho kalendára,“ pokračuje páter Bertogli. Z orientálneho „ekumenizmu v praxi“ si môžu brať príklad aj západné cirkvi.
.imrich Gazda, Rím – Vatikán
Autor je doktorand žurnalistiky.
Kresťania sú v Turecku, podľa ústavy sekulárnej krajiny, zanedbateľnou menšinou. Kým však dominantní moslimovia sekularizmus bez problémov obchádzajú, kresťania sú za vyznávanie svojej viery postihovaní nielen zo strany štátu, ale aj zo strany islamských fundamentalistov, ktorí majú na svedomí pravidelné útoky. Zastrelený taliansky kňaz Andrea Santoro, postrelený slovinský rehoľník Martin Kmetec, dobodaný francúzsky kňaz Pierre Brunissen či napadnutý kapucín Henri Leylek – to je len niekoľko minuloročných prípadov.
.zabití pre Bibliu
Obete nie sú len medzi katolíkmi. V apríli tohto roku boli v meste Malatya brutálne zavraždení traja členovia presbyteriánskej cirkvi, ktorí vo vydavateľstve Zirve vydávali Bibliu a kresťanskú literatúru. Z tohto mesta pochádza aj vrah arménskeho novinára Hranta Dinka, a tiež Ali Agca, vykonávateľ atentátu na pápeža Jána Pavla II.
Telo tureckého konvertitu Ugura Yuksela bolo na mnohých miestach dorezané a podľa lekárskej správy podrobené asi trojhodinovému mučeniu. Jeho kolegovia – Turek Aydin Necati, riaditeľ vydavateľstva, a Nemec Geske Tilmann – boli zastrelení. Za útokom stála kurdskoislamská teroristická organizácia, vykonávateľom bol len 22-ročný Emre Günaydin. Ide o klasický scenár, ktorý sa opakoval aj pri Santorovi, Brunissenovi či Dinkovi: fundamentalistické skupiny zadajú „zákazku“ a tú vykoná mladistvý či psychicky labilný jedinec.
Na prípade zavraždených protestantov je najzarážajúcejšie to, že incidentu sa dalo predísť. Vyhrážky boli adresované už predchádzajúcemu riaditeľovi vydavateľstva a nebezpečenstvo si uvedomoval aj Nemec Tilmann, ktorý sa dávnejšie zmienil o tom, že ak by k niečomu došlo, nech je pochovaný na mieste, kde žil a pracoval, v Malatyi.
.záchranca Erdogan
V nedávnych parlamentných voľbách si tureckí kresťania nemali veľmi z čoho vyberať. Ani jedna zo strán, ktoré mali reálnu šancu prekročiť 10-percentné kvórum a dostať sa do parlamentu, nebola zárukou zlepšenia ich situácie. Tých niekoľko kresťanských kandidátov bolo roztratených po volebných listinách všetkých strán. Sýrsky kresťan Gebro Tokgöz bol päťkou na kandidátke Republikánskej ľudovej strany (CHP), ktorá vo voľbách skončila na druhom mieste. Arménsky kresťan Efrin Bag zase kandidoval na štyridsiatom mieste marginálnej Demokratickej strany. Protestant Ekrem Çelik sa rozhodol kandidovať ako nezávislý. Väčšina kresťanov však vo voľbách nakoniec pravdepodobne podporila islamskú Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP) úradujúceho premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Pre toto paradoxné rozhodnutie sa kresťanská náboženská menšina rozhodla rovnako ako kurdská etnická menšina a ďalších 47 % voličov.
„Pre našu náboženskú menšinu je to určite pozitívne rozhodnutie,“ komentoval víťazstvo AKP hovorca tureckej biskupskej konferencie Georges Marovitch a dodal: „Sú to moslimovia, ale moderní, rešpektujú iné náboženstvá.“
Volebný výsledok potešil aj Vatikán. „Pre Európu a pre kresťanské cirkvi je to dobrý výsledok, ale momentálne je ešte dôležitejšie to, aby EÚ obnovila rokovania o vstupe Turecka,“ povedal v rozhovore pre taliansky denník Corriere della sera kardinál Sergio Sebastiani, predseda Prefektúry pre ekonomické záležitosti Svätej stolice, ktorý bol desať rokov nunciom (vatikánskym veľvyslancom) v Turecku. Zaujímavou zmenou je, že po štátnom sekretárovi Tarcisiovi Bertonem je Sebastiani už druhým vysokopostaveným vatikánskym predstaviteľom, ktorý otvorene podporil vstup Turecka do EÚ, hoci Vatikán sa k nemu doteraz vyjadroval skepticky.
V porovnaní s ďalšími dvoma stranami, ktoré sa dostali do parlamentu, je AKP naozaj prijateľnou alternatívou. Napojenie ultranacionalistickej Strany národného hnutia (MHP) na teroristickú organizáciu Siví vlci, ktorá sa prihlásila k vražde Andrea Santora aj Hranta Dinka, hovorí samo za seba. Socialisticko-nacionalistickú CHP, založenú ešte v roku 1923 Mustafom Kemalom, ktorá sa stavala do pozície sekulárnej protiváhy Erdoganových reformovaných islamistov, považujú niektorí pozorovatelia (napríklad turecký analytik Yavuz Baydarc) za väčšie nebezpečenstvo ako AKP.
.skrytá islamizácia
Päť rokov Erdoganovej vlády však vyvoláva silné pochybnosti, či je práve on tým, na koho by sa mali tureckí kresťania spoliehať. „Sú tu etnicko-náboženské menšiny, ktoré majú špeciálne práva. Arméni, Chaldejci, ortodoxní... Katolíci zatiaľ nie. Katolícka cirkev nie je právnym subjektom,“ posťažoval si ešte po voľbách v roku 2002 v rozhovore pre taliansky denník La Repubblica smyrnský biskup Giuseppe Bernardini. Za päť rokov vlády AKP sa nič nezmenilo. Práve naopak.
„Slobodne vyznávame našu vieru a vykonávame naše náboženské obrady. Nemáme však právo vlastniť a viesť naše náboženské inštitúcie, ako napríklad kostoly, kláštory, cintoríny a školy,“ povedal v roku 2004 pravoslávny patriarcha Bartolomej I. Koncom júna tohto roka mu turecký odvolací súd dokonca zakázal používať starobylý titul „ekumenický“. Dôvod? Narúša to tureckú zvrchovanosť. Pravoslávny seminár bol zatvorený ešte v roku 1971, takže cirkev nemá kde vychovávať svoj kňazský dorast. Nosiť rehoľný habit či prejavovať vieru na verejnosti je dodnes neprípustné. „Nehrozí tu trest smrti, ale keď nie si moslim, ocitáš sa na okraji spoločnosti,“ hovorí o prestupe z islamu na katolicizmus tridsaťročná konvertitka Benedikta. „Obrátila som sa a nikdy som to neľutovala, ale znamenalo to prerušiť vzťahy so všetkými príbuznými. Nikto z nich sa so mnou nerozpráva.“
Erdogan síce nemá takmer žiadny vplyv na rozhodnutia vydávané súdmi, ktoré sú oddávna – spolu s armádou – sekulárnou protináboženskou baštou, ale ani tam, kde by mohol, neurobil nič. Reportér talianskeho denníka Il Giornale Marcello Foa vo svojej reportáži z Turecka poukazuje na to, že práve päť rokov Erdoganovej vlády znamenalo päť rokov nenápadnej islamizáce krajiny. „Za posledných päť rokov sa začali objavovať skupiny ako Milli Gorus, Islamské hnutie národnej vízie, ktoré uplatňujú rovnaké techniky presviedčania ako Hamas, Hizballáh či Moslimské bratstvo,“ píše Foa.
Aktivisti Milli Gorus operujú najmä v chudobných častiach krajiny, kde obyvateľom poskytujú potravinovú, zdravotnú, ale aj finančnú pomoc. Po získaní dôvery nasleduje náboženské ovplyvňovanie. V mešitách sa robia náboženské kurzy pre deti, ktoré sa končia súťažami v troch kategóriách: čítanie Koránu, recitovanie modlitieb a znalosti z islamu. Najlepší získavajú značkové oblečenie, počítače, zlaté prívesky, hodinky... Tajomstvom zostáva, kto tieto aktivity financuje. Podľa Foa je pravdepodobné, že za nimi stoja wahábisti z arabských krajín, ktorí podporujú aj radikálne madrasy v Pakistane a Európe.
Predstavitelia tureckých kresťanských cirkví si uvedomujú, že v nepriateľskom prostredí nie je priestor na banálne spory. „Musíme sa dohodnúť, ináč môžeme zabaliť krám,“ hovorí kapucínsky rehoľník Domenico Bertogli, ktorý sa stará o sedemdesiatku antiochijských katolíkov spomínaných v úvode. „S pravoslávnymi slávime Veľkú noc spoločne, rozhodli sme sa rešpektovať ich dátum podľa juliánskeho kalendára,“ pokračuje páter Bertogli. Z orientálneho „ekumenizmu v praxi“ si môžu brať príklad aj západné cirkvi.
.imrich Gazda, Rím – Vatikán
Autor je doktorand žurnalistiky.
| Turecko je na 99 % islamská krajina. Kým v roku 1927 bolo medzi 13 miliónmi Turkov 900 000 kresťanov, v roku 2001 to bolo už len 150 000 kresťanov (z toho 30 000 katolíkov) v 71-miliónovej populácii. Podľa oficiálnych informácií tureckej vlády za posledných päť rokov v tejto krajine zaznamenali len 368 konverzií z islamu na kresťanstvo. | |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.