V dlhodobej perspektíve sa hrá o precedens. Teda o to, či spôsob vládnutia, ktorý charakterizuje osem mesiacov Orbána, bude v spoločenstve, ktoré si hovorí EÚ, aj v budúcnosti tolerovaný, ak sa objavia potenciálni epigóni. Alebo sa vyvinie dosť efektívny tlak na jeho zastavenie. Predobraz krachu sankcií proti Rakúsku pritom s príbehom nemá nič spoločné. Suddeutsche Zeitung, ktorý napísal, že „Haider bol oproti terajšiemu Maďarsku opereta“, má totiž tentoraz, žiaľ, pravdu.
Isteže, je pravda, že socialisti, liberáli, zelení (atď.) radi organizujú vo svojej bruselsko-štrasburskej pevnosti ideologické lynče a poľné tribunály na heretikov „pravej európskej viery“. Kto ešte nezabudol na prípad Buttiglione či prejav Václava Klausa pred dvoma rokmi, môže preto podľahnúť pokušeniu vnímať Orbána ako ďalšie ohnivko v reťazi perzekučných kampaní ľavice. A keďže Orbán je stále prominentný člen EDU a Fidesz veľmi početný člen kresťansko-konzervatívnej frakcie v EP, štylizácia maďarskej aféry do polohy „honby na čarodejnice“ bude zrejme pozíciou i časti poslancov EPP.
Tentoraz to však stojí na vode. Niežeby v situácii, keď svet obiehajú „mexické vlny“ okolo mediálneho zákona, ktorý však takmer nikto kompletne nečítal, sa nedali nájsť prvky mainstreamovej stádovitosti. To sa zračí aj v slovenskom (napríklad Fico!!) pohoršení, že Radičová a spol. rýchlo neodsúdili Maďarsko, hoci mimo „motorov“ Nemecka a Francúzska sa z úrovne vlád mlčí... Napokon, norma, v ktorej sa skrýva veľký potenciál nepriamej cenzúry, a ako komplex nemá celkom isto obdobu v EÚ, sa technicko-formálne môže ešte ukázať ako obhájiteľná. (Skôr nie, ale nedá sa vylúčiť.)
Ale ten, kto má tendenciu – napríklad na Slovensku – vidieť Orbána ako konzervatívneho Dávida, ktorý sa vzoprel sociálno-liberálnemu Goliášovi, by sa mal sám seba pýtať, čo by asi hovoril, keby Fico súkromný pilier dôchodkov „iba“ nezmrzačil, čo sa stalo, ale ho rovno zoštátnil. Zrejme niet priateľa slobody, ktorý by nepovedal, že v SR právny štát a ústavnosť skončili. Presne tak by iný názor nebol možný, keby nejaká vláda v Bratislave prijala zákon, že za okolností, ktoré sama vyhlási za „mimoriadne“, môže prevziať do správy (de facto vyvlastniť) súkromný podnik. Aj to sa už stalo v Budapešti, a päť či šesť ďalších krokov, ktoré Orbán urobil (rozpustenie rozpočtovej rady, oklieštenie ÚS, retroaktívne zdanenie), nenechávajú pochybnosť, že tento mediálny zákon je len fragmentom programu, ktorým je rozchod s režimom, čo Maďarsko začalo budovať pred 20 rokmi. Orbán predsa doma na každom mítingu hovorí, že demokratická transformácia (tá, ktorú na Slovensku oslavujeme 17. novembra) sa nepodarila a treba ju od základov zmeniť. Desiatky detailov, ktoré zvonka ani nevidieť – napríklad anexia VP médií, ktoré už pripomínajú časy za Kádára – sú jasným svedectvom, že Orbán nepreháňa, ak v súvislosti s „režimom národnej spolupráce“, ktorý buduje, sám hovorí o „revolúcii“.
Preskúmať, či nová maďarská „revolúcia“ je v súlade s pravidlami klubu, ktorý si hovorí spoločenstvo hodnôt, je preto celkom legitímne. Pričom o Bruseli a dejoch v ňom si naďalej môžeme myslieť, čo len chceme.
Isteže, je pravda, že socialisti, liberáli, zelení (atď.) radi organizujú vo svojej bruselsko-štrasburskej pevnosti ideologické lynče a poľné tribunály na heretikov „pravej európskej viery“. Kto ešte nezabudol na prípad Buttiglione či prejav Václava Klausa pred dvoma rokmi, môže preto podľahnúť pokušeniu vnímať Orbána ako ďalšie ohnivko v reťazi perzekučných kampaní ľavice. A keďže Orbán je stále prominentný člen EDU a Fidesz veľmi početný člen kresťansko-konzervatívnej frakcie v EP, štylizácia maďarskej aféry do polohy „honby na čarodejnice“ bude zrejme pozíciou i časti poslancov EPP.
Tentoraz to však stojí na vode. Niežeby v situácii, keď svet obiehajú „mexické vlny“ okolo mediálneho zákona, ktorý však takmer nikto kompletne nečítal, sa nedali nájsť prvky mainstreamovej stádovitosti. To sa zračí aj v slovenskom (napríklad Fico!!) pohoršení, že Radičová a spol. rýchlo neodsúdili Maďarsko, hoci mimo „motorov“ Nemecka a Francúzska sa z úrovne vlád mlčí... Napokon, norma, v ktorej sa skrýva veľký potenciál nepriamej cenzúry, a ako komplex nemá celkom isto obdobu v EÚ, sa technicko-formálne môže ešte ukázať ako obhájiteľná. (Skôr nie, ale nedá sa vylúčiť.)
Ale ten, kto má tendenciu – napríklad na Slovensku – vidieť Orbána ako konzervatívneho Dávida, ktorý sa vzoprel sociálno-liberálnemu Goliášovi, by sa mal sám seba pýtať, čo by asi hovoril, keby Fico súkromný pilier dôchodkov „iba“ nezmrzačil, čo sa stalo, ale ho rovno zoštátnil. Zrejme niet priateľa slobody, ktorý by nepovedal, že v SR právny štát a ústavnosť skončili. Presne tak by iný názor nebol možný, keby nejaká vláda v Bratislave prijala zákon, že za okolností, ktoré sama vyhlási za „mimoriadne“, môže prevziať do správy (de facto vyvlastniť) súkromný podnik. Aj to sa už stalo v Budapešti, a päť či šesť ďalších krokov, ktoré Orbán urobil (rozpustenie rozpočtovej rady, oklieštenie ÚS, retroaktívne zdanenie), nenechávajú pochybnosť, že tento mediálny zákon je len fragmentom programu, ktorým je rozchod s režimom, čo Maďarsko začalo budovať pred 20 rokmi. Orbán predsa doma na každom mítingu hovorí, že demokratická transformácia (tá, ktorú na Slovensku oslavujeme 17. novembra) sa nepodarila a treba ju od základov zmeniť. Desiatky detailov, ktoré zvonka ani nevidieť – napríklad anexia VP médií, ktoré už pripomínajú časy za Kádára – sú jasným svedectvom, že Orbán nepreháňa, ak v súvislosti s „režimom národnej spolupráce“, ktorý buduje, sám hovorí o „revolúcii“.
Preskúmať, či nová maďarská „revolúcia“ je v súlade s pravidlami klubu, ktorý si hovorí spoločenstvo hodnôt, je preto celkom legitímne. Pričom o Bruseli a dejoch v ňom si naďalej môžeme myslieť, čo len chceme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.