.západ po rozpade sovietskeho impéria dominoval väčšine sveta. Myslíte si, že to odteraz bude vzhľadom na krízu inak? Inými slovami, môže kríza ohroziť alebo zmeniť pozíciu Západu?
Za posledných desať rokov sa stalo niekoľko vecí, ktoré treba vziať do úvahy. Prebieha totiž globalizácia. A tá nie je len o Západe, ale aj o Ázii a Latinskej Amerike. Pred desiatimi rokmi bolo mnoho rozvíjajúcich sa trhov zadlžených a Západ na tom bol dobre. Dnes je to dosť odlišné. Ázia má 4,6 bilióna dolárov finančných rezerv, z čoho Čína sama osebe má 2,6. Európa i Amerika majú dlh. A to je prvá vec, ktorá bude veľmi ovplyvňovať budúcnosť. Tou druhou je demografia. Väčšina ázijských krajín bude mať demografickú dividendu. Na Západe, a predovšetkým v Európe, populácia, naopak, starne. To bude mať vplyv na to, kedy budú ľudia odchádzať do dôchodku a podobne. No a do toho prišla kríza. Preto hovorím, že toto nebude storočie západnej hemisféry. Pôjde o storočie balansovanej globalizácie, v ktorom Ázia bude hrať veľmi dôležitú úlohu - práve vzhľadom na demografiu a dlh. A tiež vďaka jej konkurencieschopnosti, ktorá rastie, čo vám bude jasné pri pohľade na mnohé ázijské krajiny.
.niektoré hlasy tvrdia, že zažívame krízu kapitalizmu – minimálne v tom slova zmysle, ako ho vnímame na Západe, teda v spojení s liberálnou demokraciou. A že sú preto nutné zásadné zmeny.
Ja sa domnievam, že to nie je kríza kapitalizmu, ale kríza vedenia. Nie všetky krajiny Západu totiž do toho spadli rovnakým spôsobom. Napríklad Kanada, ktorá svoju bankovú reguláciu nikdy príliš nezmäkčila, tou krízou prešla veľmi dobre. Ale aj tak považujem za dobré, že sme sa dostali z G8 na G20, pretože karty, čo sa týka ekonomického a politického vplyvu na chod sveta, sú už rozdané trošku inak. A nové trhy by mali mať svoje slovo. Pričom, ak má G20 v tejto chvíli niečo riešiť, tak je to otázka, ako nastoliť istú rovnováhu v obchodnej výmene. Nemôže to totiž fungovať tak, že na jednej strane sveta sa vyrábajú veľké prebytky a na tej druhej sa čoraz viac zadlžujú. Treba ignorovať ideologické pohľady a pozerať sa racionálne. A ďalšia vec, ktorá by sa, podľa mňa, mala odteraz robiť inak, je to, aké modely ekonómovia využívajú na svoje predikcie. Ľudia sú emocionálne bytosti. Pritom len veľmi málo ekonómov venuje pozornosť tomu, ako sa správajú. Je potrebné oveľa viac skúmať psychológiu a emócie ľudí, ktoré kríza alebo ekonomický cyklus určite ovplyvňujú.
.spomenuli ste správanie ľudí, o ktorom sa práve v kontexte krízy veľa hovorí: je táto kríza krízou morálky, alebo etických hodnôt v podnikateľských kruhoch, ako tvrdia niektoré hlasy, napríklad s poukazom na to, čo sa dialo predovšetkým v amerických bankách?
Jeden z duchovných otcov kapitalizmu Adam Smith v knihe Bohatstvo národov, napísanej pred 230 rokmi, vyhlásil, že zisk a starostlivosť môžu existovať v rovnováhe. A mne sa zdá, že my ako ľudská spoločnosť – najmä západná hemisféra – sme sa v posledných tridsiatich rokoch veľmi zamerali na ten zisk a oveľa menej na tú starostlivosť; starostlivosť o ostatných, o spoločnosť, ale napríklad aj o prírodu. A tú rovnováhu je potrebné vrátiť. Ono to súvisí napríklad aj s tým, ako dnes vyučujeme svojich budúcich vodcov. Väčšina MBA programov učí mnoho o zisku. Ale veci, ako sú starostlivosť, dlhodobosť alebo ako podnikať zodpovedne, chýbajú. A to sa musí zmeniť. Pretože, ak má kapitalistický systém fungovať – a ja si myslím, že zatiaľ je to najlepší systém, aký ľudia vymysleli – tak musí byť skutočne zachovaná rovnováha medzi ziskom a starostlivosťou.
.možno to brať ako jednu z lekcií stále prebiehajúcej krízy? A ak áno, bude sa svet podľa tejto lekcie odteraz správať?
Ja som nekonečný optimista. A keď sa bavím s predstaviteľmi ostatných firiem, či už v našom odbore, alebo mimo, tak to cítia podobne. Optimista som aj vzhľadom na mladú generáciu. Tá totiž, aj vďaka sociálnym sieťam, premýšľa oveľa dlhodobejšie. Pritom technológiám rozumie oveľa lepšie ako tá súčasná. Z čoho vyplýva, že sa dostane do riadiacich pozícií oveľa skôr ako moja generácia. V čom už taký optimista nie som, je skutočnosť, že firmy sú verejne obchodovateľné subjekty a ako také sa každý kvartál spovedajú svojim investorom. Ak chceme zmeniť veci, o ktorých tu hovoríme, treba do tejto diskusie zahrnúť práve investorov. A to je ešte ďaleko. Ďalší zádrh potom skrýva niečo, čo vo všeobecnosti spadá pod koncept inkluzívnej globalizácie. Globalizácia funguje celkom dobre pre Áziu, ale nefunguje už pre Afriku. A podľa mňa musí byť ten model taký, že doň bude Afrika zahrnutá.
.nájde svet biznisu spoločnú reč, napríklad aj v oblasti etiky a morálky, alebo si Západ pôjde vlastným smerom a Čína i ďalšie rozvíjajúce sa krajiny zase tým svojím?
Myslím, že to bude fungovať v akejsi symbióze; tak západný model, ako aj ten model, povedzme, ázijský. Podľa mňa budú mať napríklad pomerne priaznivý vplyv niektoré východné filozofie. Mnoho manažérov aj v západnej hemisfére začína meditovať. Bez akéhokoľvek náboženského nádychu. Jednoducho preto, že je to technika, ktorá im umožní zvládať stres. Mnohí ľudia z Ázie študujú na Západe a mnoho západných firiem podniká v Ázii. Aj preto k určitému prepojeniu dôjde. Čo sa morálky týka, som presvedčený, že sa v tomto storočí úspešný podnik nezaobíde bez toho, čo nazývame spoločenská zodpovednosť firiem, alebo CSR. Najúspešnejšie podniky budú tie, ktoré sa pousilujú byť najlepšie na planéte, ale aj pre planétu. Súvisí to s tým, čo som hovoril o mladej generácii. Ak som napríklad pred desiatimi rokmi niekoho prijímal do Microsoftu, tak keď som sa opýtal, či má nejaké otázky, boli zväčša o odmenách, bonusoch a podobne. Dnes je to oveľa viac o tom, ako sa tá firma správa. Keď je napríklad aktívna dlhý čas v Afrike, tak sa pýtajú, či jej pomôže zapojiť sa do inkluzívnej globalizácie. A aj preto jednoducho hovorím, že ak chce firma v tomto storočí uspieť, CSR musí byť integrálnou súčasťou jej stratégie.
.v súvislosti s CSR sa diskutuje o tom, do akej miery je to bremeno pre západné spoločnosti. Práve od nich sa totiž čaká, že sa budú správať zodpovedne. Firmy z Číny a ďalších rýchlo sa rozvíjajúcich krajín, minimálne na domácom trhu, podobný tlak necítia. Myslíte si, že sa to bude meniť, alebo to tak zostane – a bude to znamenať pre Západ a jeho firmy nevýhodu?
Domnievam sa, že sa to už mení. Som napríklad predsedom organizácie Academy Business in Society, ktorá združuje veľké podniky a univerzity. Kedysi bola založená v Európe, dnes je to celosvetová organizácia. A čoraz viac členov máme z Ázie a z Latinskej Ameriky. Posledné sympózium, ktoré sme robili, bolo v ruskom Petrohrade. Takže aj firmy z týchto krajín sa začínajú zaoberať svojou společenskou zodpovednosťou. Berte to tak, že ak chcete vybudovať úspešnú firmu, tak aj keď ste napríklad malá spoločnosť z Česka a dodávate pre Škodu, vďaka prepojeniu globálnej ekonomiky si konkurujete s ďalšími malými firmami z celého sveta. A CSR v tom konkurenčnom boji môže hrať svoju rolu. Preto to neberiem ako záťaž pre podniky. Podľa mňa je to skutočne súčasť stratégie, bez ktorej nebude možné existovať.
.na záver sa vráťme k téme krízy. Čínsky znak pre krízu znamená tak nebezpečenstvá, ako aj príležitosť. Vnímate krízu aj takým spôsobom – či už z pohľadu Microsoftu, alebo svetovej ekonomiky?
Rozhodne. Aj vzhľadom na to, o čom som hovoril – dlh, demografia, konkurencieschopnosť. Kríza je ohromná príležitosť na urobenie potrebných reforiem. V Európe ide o dôchodkové reformy, reformy sociálnych systémov alebo reformu vzdelávacieho systému, ktorý musí oveľa viac podporovať kreativitu a inováciu, pretože Európa sa musí živiť predajom myšlienok. Na tieto reformy je najvyšší čas. Teraz ide o to, či politici v Európe budú mať odvahu tie reformy začať uskutočňovať. Pretože občas je veľký rozdiel medzi tým, čo vieme, že by sa malo robiť, a tým, čo robíme. Európska únia má napríklad stratégiu 2020. Tá je celkom slušná. Ale musí sa implementovať. A preto hovorím, že kríza je príležitosť na zmeny. Aj preto, že občania a voliči sú teraz voči zmenám otvorenejší. Ak sa podarí reformy dobre vysvetliť, bude šanca na ich uskutočnenie. To časové okno, ktoré máme, je však obmedzené.
GlobeReporter.org
Za posledných desať rokov sa stalo niekoľko vecí, ktoré treba vziať do úvahy. Prebieha totiž globalizácia. A tá nie je len o Západe, ale aj o Ázii a Latinskej Amerike. Pred desiatimi rokmi bolo mnoho rozvíjajúcich sa trhov zadlžených a Západ na tom bol dobre. Dnes je to dosť odlišné. Ázia má 4,6 bilióna dolárov finančných rezerv, z čoho Čína sama osebe má 2,6. Európa i Amerika majú dlh. A to je prvá vec, ktorá bude veľmi ovplyvňovať budúcnosť. Tou druhou je demografia. Väčšina ázijských krajín bude mať demografickú dividendu. Na Západe, a predovšetkým v Európe, populácia, naopak, starne. To bude mať vplyv na to, kedy budú ľudia odchádzať do dôchodku a podobne. No a do toho prišla kríza. Preto hovorím, že toto nebude storočie západnej hemisféry. Pôjde o storočie balansovanej globalizácie, v ktorom Ázia bude hrať veľmi dôležitú úlohu - práve vzhľadom na demografiu a dlh. A tiež vďaka jej konkurencieschopnosti, ktorá rastie, čo vám bude jasné pri pohľade na mnohé ázijské krajiny.
.niektoré hlasy tvrdia, že zažívame krízu kapitalizmu – minimálne v tom slova zmysle, ako ho vnímame na Západe, teda v spojení s liberálnou demokraciou. A že sú preto nutné zásadné zmeny.
Ja sa domnievam, že to nie je kríza kapitalizmu, ale kríza vedenia. Nie všetky krajiny Západu totiž do toho spadli rovnakým spôsobom. Napríklad Kanada, ktorá svoju bankovú reguláciu nikdy príliš nezmäkčila, tou krízou prešla veľmi dobre. Ale aj tak považujem za dobré, že sme sa dostali z G8 na G20, pretože karty, čo sa týka ekonomického a politického vplyvu na chod sveta, sú už rozdané trošku inak. A nové trhy by mali mať svoje slovo. Pričom, ak má G20 v tejto chvíli niečo riešiť, tak je to otázka, ako nastoliť istú rovnováhu v obchodnej výmene. Nemôže to totiž fungovať tak, že na jednej strane sveta sa vyrábajú veľké prebytky a na tej druhej sa čoraz viac zadlžujú. Treba ignorovať ideologické pohľady a pozerať sa racionálne. A ďalšia vec, ktorá by sa, podľa mňa, mala odteraz robiť inak, je to, aké modely ekonómovia využívajú na svoje predikcie. Ľudia sú emocionálne bytosti. Pritom len veľmi málo ekonómov venuje pozornosť tomu, ako sa správajú. Je potrebné oveľa viac skúmať psychológiu a emócie ľudí, ktoré kríza alebo ekonomický cyklus určite ovplyvňujú.
.spomenuli ste správanie ľudí, o ktorom sa práve v kontexte krízy veľa hovorí: je táto kríza krízou morálky, alebo etických hodnôt v podnikateľských kruhoch, ako tvrdia niektoré hlasy, napríklad s poukazom na to, čo sa dialo predovšetkým v amerických bankách?
Jeden z duchovných otcov kapitalizmu Adam Smith v knihe Bohatstvo národov, napísanej pred 230 rokmi, vyhlásil, že zisk a starostlivosť môžu existovať v rovnováhe. A mne sa zdá, že my ako ľudská spoločnosť – najmä západná hemisféra – sme sa v posledných tridsiatich rokoch veľmi zamerali na ten zisk a oveľa menej na tú starostlivosť; starostlivosť o ostatných, o spoločnosť, ale napríklad aj o prírodu. A tú rovnováhu je potrebné vrátiť. Ono to súvisí napríklad aj s tým, ako dnes vyučujeme svojich budúcich vodcov. Väčšina MBA programov učí mnoho o zisku. Ale veci, ako sú starostlivosť, dlhodobosť alebo ako podnikať zodpovedne, chýbajú. A to sa musí zmeniť. Pretože, ak má kapitalistický systém fungovať – a ja si myslím, že zatiaľ je to najlepší systém, aký ľudia vymysleli – tak musí byť skutočne zachovaná rovnováha medzi ziskom a starostlivosťou.
.možno to brať ako jednu z lekcií stále prebiehajúcej krízy? A ak áno, bude sa svet podľa tejto lekcie odteraz správať?
Ja som nekonečný optimista. A keď sa bavím s predstaviteľmi ostatných firiem, či už v našom odbore, alebo mimo, tak to cítia podobne. Optimista som aj vzhľadom na mladú generáciu. Tá totiž, aj vďaka sociálnym sieťam, premýšľa oveľa dlhodobejšie. Pritom technológiám rozumie oveľa lepšie ako tá súčasná. Z čoho vyplýva, že sa dostane do riadiacich pozícií oveľa skôr ako moja generácia. V čom už taký optimista nie som, je skutočnosť, že firmy sú verejne obchodovateľné subjekty a ako také sa každý kvartál spovedajú svojim investorom. Ak chceme zmeniť veci, o ktorých tu hovoríme, treba do tejto diskusie zahrnúť práve investorov. A to je ešte ďaleko. Ďalší zádrh potom skrýva niečo, čo vo všeobecnosti spadá pod koncept inkluzívnej globalizácie. Globalizácia funguje celkom dobre pre Áziu, ale nefunguje už pre Afriku. A podľa mňa musí byť ten model taký, že doň bude Afrika zahrnutá.
.nájde svet biznisu spoločnú reč, napríklad aj v oblasti etiky a morálky, alebo si Západ pôjde vlastným smerom a Čína i ďalšie rozvíjajúce sa krajiny zase tým svojím?
Myslím, že to bude fungovať v akejsi symbióze; tak západný model, ako aj ten model, povedzme, ázijský. Podľa mňa budú mať napríklad pomerne priaznivý vplyv niektoré východné filozofie. Mnoho manažérov aj v západnej hemisfére začína meditovať. Bez akéhokoľvek náboženského nádychu. Jednoducho preto, že je to technika, ktorá im umožní zvládať stres. Mnohí ľudia z Ázie študujú na Západe a mnoho západných firiem podniká v Ázii. Aj preto k určitému prepojeniu dôjde. Čo sa morálky týka, som presvedčený, že sa v tomto storočí úspešný podnik nezaobíde bez toho, čo nazývame spoločenská zodpovednosť firiem, alebo CSR. Najúspešnejšie podniky budú tie, ktoré sa pousilujú byť najlepšie na planéte, ale aj pre planétu. Súvisí to s tým, čo som hovoril o mladej generácii. Ak som napríklad pred desiatimi rokmi niekoho prijímal do Microsoftu, tak keď som sa opýtal, či má nejaké otázky, boli zväčša o odmenách, bonusoch a podobne. Dnes je to oveľa viac o tom, ako sa tá firma správa. Keď je napríklad aktívna dlhý čas v Afrike, tak sa pýtajú, či jej pomôže zapojiť sa do inkluzívnej globalizácie. A aj preto jednoducho hovorím, že ak chce firma v tomto storočí uspieť, CSR musí byť integrálnou súčasťou jej stratégie.
.v súvislosti s CSR sa diskutuje o tom, do akej miery je to bremeno pre západné spoločnosti. Práve od nich sa totiž čaká, že sa budú správať zodpovedne. Firmy z Číny a ďalších rýchlo sa rozvíjajúcich krajín, minimálne na domácom trhu, podobný tlak necítia. Myslíte si, že sa to bude meniť, alebo to tak zostane – a bude to znamenať pre Západ a jeho firmy nevýhodu?
Domnievam sa, že sa to už mení. Som napríklad predsedom organizácie Academy Business in Society, ktorá združuje veľké podniky a univerzity. Kedysi bola založená v Európe, dnes je to celosvetová organizácia. A čoraz viac členov máme z Ázie a z Latinskej Ameriky. Posledné sympózium, ktoré sme robili, bolo v ruskom Petrohrade. Takže aj firmy z týchto krajín sa začínajú zaoberať svojou společenskou zodpovednosťou. Berte to tak, že ak chcete vybudovať úspešnú firmu, tak aj keď ste napríklad malá spoločnosť z Česka a dodávate pre Škodu, vďaka prepojeniu globálnej ekonomiky si konkurujete s ďalšími malými firmami z celého sveta. A CSR v tom konkurenčnom boji môže hrať svoju rolu. Preto to neberiem ako záťaž pre podniky. Podľa mňa je to skutočne súčasť stratégie, bez ktorej nebude možné existovať.
.na záver sa vráťme k téme krízy. Čínsky znak pre krízu znamená tak nebezpečenstvá, ako aj príležitosť. Vnímate krízu aj takým spôsobom – či už z pohľadu Microsoftu, alebo svetovej ekonomiky?
Rozhodne. Aj vzhľadom na to, o čom som hovoril – dlh, demografia, konkurencieschopnosť. Kríza je ohromná príležitosť na urobenie potrebných reforiem. V Európe ide o dôchodkové reformy, reformy sociálnych systémov alebo reformu vzdelávacieho systému, ktorý musí oveľa viac podporovať kreativitu a inováciu, pretože Európa sa musí živiť predajom myšlienok. Na tieto reformy je najvyšší čas. Teraz ide o to, či politici v Európe budú mať odvahu tie reformy začať uskutočňovať. Pretože občas je veľký rozdiel medzi tým, čo vieme, že by sa malo robiť, a tým, čo robíme. Európska únia má napríklad stratégiu 2020. Tá je celkom slušná. Ale musí sa implementovať. A preto hovorím, že kríza je príležitosť na zmeny. Aj preto, že občania a voliči sú teraz voči zmenám otvorenejší. Ak sa podarí reformy dobre vysvetliť, bude šanca na ich uskutočnenie. To časové okno, ktoré máme, je však obmedzené.
GlobeReporter.org
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.