Skrížil som im cestu

Bola to reakcia na to, že som bol zbavený právomoci. S ministrom sme sa začiatkom augusta dohodli, že budem na ministerstve pracovať ako poradca jednak pre liekovú politiku, ale aj pre odvodovú reformu a financovanie zdravotníctva. Pripravili sme viacero zmien v liekovej politike, ktoré minister najskôr schválil. Potom však zmenil názor.

Mala sa sprísniť cenotvorba liekov a radikálne otvoriť proces regulácie. Chceli sme tiež zmeniť distribúciu a marketing liekov. Išlo najmä o elimináciu praktík farmaceutických firiem, ktoré často zvyšujú dopyt po svojich liekoch napríklad tým, že nejakým spôsobom motivujú lekárov, aby ich predpisovali. Minister tie zmeny na prelome septembra a októbra zastavil. Potom sa ešte chvíľu tváril, že ich skúsime nejako urobiť, aj keď možno pomalšie a miernejšie. Začiatkom decembra mi však oznámil, že budem odvolaný z kategorizačnej komisie a nebudem mať v liekovej politike žiadne právomoci. Takisto mi oznámil, že nebudem mať žiadnu rolu v oblasti zdravotného poistenia.

Nie. Len mi oznámil, že môžeme ďalej spolupracovať, ale už len čisto na odvodovej reforme. Tie ostatné veci vraj preberú iní ľudia.

Tak, že ten typ politík, ktoré sme navrhli napríklad v liekoch spolu s Angelikou Szalayovou, skrížili cestu veľmi vplyvným záujmom v zdra votníctve.

Obchodným záujmom. 

Farmaceutického priemyslu a poisťovní.

Áno.

Ukázalo sa, že časti farmaceutického trhu nevyhovuje zameranie na otvorenosť v regulačnom procese a celému farmaceutickému trhu nevyhovuje sprísnenie cenotvorby.

Áno.

V súčasnosti sú ceny liekov na Slovensku stanovované ako priemer šiestich najnižších cien v EÚ. Navrhli sme, aby ich ceny nemohli byť vyššie ako druhá najnižšia cena v EÚ. To by znamenalo zlacnenie niektorých liekov a zároveň aj upchalo jednu z dier v regulácii. V súčasnosti totiž tie lieky, ktoré sa nepredávajú aspoň v šiestich iných krajinách ako je Sloven sko, reálne nemajú regulovanú cenu.

Asi 60 až 70 miliónov eur ročne.

Ani jej to neprekážalo.

Penta je zásadne proti zjednoteniu daní a odvodov a veľmi sa im nepáči myšlienka presunu zdravotných odvodov do všeobecného zdaňovania.

Jednak im to sčasti obmedzuje jednu relatívne malú časť biznisu, a to je manažment a vymáhanie pohľadávok týkajúcich sa zdravotného poistenia. Ale najmä negatívne ovplyvňuje ich mocenskú pozíciu pri financovaní zdravotnej starostlivosti. Kým v súčasnosti sami vyberajú odvody, ktoré sú stanovené zákonom a ich neplatenie je trestným činom, potom by boli pasívnym prijímateľom peňazí z rozpočtu. To by mohlo byť založené na pravidlách, ale už by to neboli do takej veľkej miery „ich“ peniaze.

Tá mocenská mapa sa, samozrejme, mení. Na základe dohôd oligarchov či výsledkov volieb. To, čo ste povedali, je extrémne zjednodušené a asi to ani nie je celkom pravda. Ale je pravda, že v zdravotníctve je ťažšie robiť zmeny ako inde, pretože každá z nich narazí na extrémne silné politické a obchodné záujmy.

Tak by som to určite nepovedal. Povedal by som, že ten vplyv biznisu, ktorý na ministerstve zdravotníctva bolo cítiť vždy, nie je ani za ministra Uhliarika nijako obmedzený. Jednoducho je to biznis ako obvykle.

Ak existujú rozdiely v prospech ministra Uhliarika, tak sú skôr spôsobené tým, v akej vláde sedí.

Je možné, že minister bol z toho do istej miery nervózny. Uznávam, nie je to celkom štandardná situácia, pretože vyvoláva otázky, na ktorej strane by som stál, keby medzi nimi prišlo ku konfliktu. Nemyslím si však, že to bol dôvod, prečo som bol pozbavený právomocí.

Vyzerá to tak, že z veľkej časti sa uskutočnia, a to aj vďaka môjmu „kamikadze vystúpeniu“.

Poviem to inak: existujú významní politici napríklad na Úrade vlády aj na ministerstve financií, ktorí sú odhodlaní tie zmeny podporovať.

 

Ak sa niečo presadí, tak to bude aj vďaka tomu, že na tej reforme záleží aj iným ľudom, ako sú tí, ktorí v súčasnosti vedú ministerstvo zdravotníctva.

Ak existujú tri okruhy, a to sprísnenie regulácie, väčšia otvorenosť a transparentnosť a pozitívne zmeny v distribučnom reťazci, tak som si takmer istý, že sprísnenie cenovej regulácie nastane. Je tiež pravdepodobné, že sa urobia aj nejaké zmeny smerom k väčšej transparentnosti, aj keď tam bude dosť záležať na detailoch. Na druhej strane som skôr skeptický, či nastanú pozitívne zmeny, týkajúce sa motivácie lekárov či distribučného reťazca.

Veľmi málo reflektuje potreby a záujmy jeho konečných užívateľov, teda poistencov a pacientov. Je skôr priestorom, v ktorom rôzne silné skupiny vyťahujú ekonomickú rentu, teda nejakú formu zisku, ktorý by na konkurenčnom trhu neexistoval. A teda neslúžia svojmu primárnemu účelu byť tu pre občanov. Druhým problémom je nízka efektivita. Podľa nedávnej štúdie OECD, ak by sme dokázali vstupy v zdravotníctve skombinovať takým spôsobom, ako najefektívnejší systém v OECD, vedeli by sme aj pri rovnakých zdrojoch mať o štyri roky dlhšiu očakávanú dĺžku života, alebo by sme pri rovnakej očakávanej dĺžke života dokázali dávať na zdravotníctvo o tretinu menej.

To je otázka spoločenských preferencií, ale vieme dosiahnuť lepšie výsledky pri rovnakých nákladoch, alebo rovnaké výsledky pri nižších nákladoch.

Ak si odmyslíme anekdoty o nákupe rožkov do nemocníc za päť korún, čo sú klasické príklady klientelizmu, tak najväčšie ekonomické straty vznikajú v poistnom sektore. Tie sú spôsobené najmä vysokou koncentráciou tohto trhu, ktorý je rozdelený medzi dvojtretinový štátny moloch a štvrtinovú Dôveru. Máme teda poistný systém, ktorý kombinuje zlé stránky monopolného aj konkuren čného. Je drahý, umožňuje vyťahovať rentu a zároveň nereaguje na potreby ľudí.

(Ticho.) Pavol Paška významne vplýval na rozhodnutia, ktoré sa diali v rezorte zdravotníctva. Ďalej to nebudem komentovať.

Nie. Bol to najmä neúčinný krok. Dôvera našla spôsob, ako zisk vyťahovať napriek tomuto zákonu a zároveň ten krok vytvoril významné právne riziká pre Slovensko. Bolo to teda neúčinné a ris kantné .

Manipuláciou s vlastným imaním, jednoducho, rôznymi účtovnými trikmi. Naposledy predajom jednej poisťovne druhej.

Na rozdiel od nevýraznej sivej masy ostatných ministrov mal nepochybne jasnú víziu. Bojím sa však, že nakoniec zvíťazil Rudolf Zajac podnikateľ nad Rudolfom Zajacom vizionárom. Tak isto do istej miery nezvládol politický manažment reformy. Bola prijatá neskoro, keď už mala vláda problém s parlamentnou väčšinou, čo sa na jej výsledku nepochybne podpísalo.

Myslím, že je úplne jasné, ako to myslím.

Nie. Mal by to byť tak trochu outsider, aj keď nemusí stáť úplne mimo tohto prostredia. Zároveň by to mala byť politicky ťažká váha. Teda niekto, kto je ekvivalentom napríklad Lucie Žitňanskej v rezorte spravodlivosti. Takého človeka tu však nevidím.

Práca vo verejnej správe prináša viaceré dilemy. Jednou z nich je aj práca pre vládu, s ktorej niektorými krokmi nesúhlasíte. Tie moje dilemy sa časom zhoršovali. Pracovať na ministerstve financií v roku 2008 bolo omnoho jednoduchšie ako v roku 2010. Ja som si to v tom čase vyhodnotil tak, že aj s politickou podporou Jána Počiatka sme mohli presadiť niektoré pozitívne kroky. Napríklad referencovanie cien liekov.

Aj v druhej Dzurindovej vláde sedeli ľudia ako Pavol Rusko či Pavol Prokopovič.

Hovorím, že to bola dilema.

Počas kauzy TIPOS. Pretože od toho, čo sa dialo na ministerstve životného prostredia, som bol izolovaný a údajnú kauzu okolo stanovenia centrálnej parity pri prechode na euro som považoval za mediálne nafúknutú. Poznal som procesy pri stanovovaní kurzu a podľa mňa tá kauza nemala reálny základ.

Áno.

Po vianočnom večierku ministerstva financií v roku 2008 sme skončili pred domom, kde vtedy býval. Pri cigarete som sa ho vtedy pýtal, či bol na tom osobne nejako finančne zainteresovaný. Tvrdil, že nie.

Tvrdil mi to v takejto osobnej situácii.

Počas prvých dvoch rokov udržal verejné financie na rozumnej trajektórii.

Keď sa pozriete, čo sa v tom istom čase dialo v susednej Českej republike, kde mali pravicovú vládu, ktorá konsolidovala menej, tak to nebolo zase až také úplne samozrejmé. Podľa mňa Ján Počiatek v poslednom roku vládnutia rezignoval na verejnú politiku. V prvom období mal však veľkú osobnú zásluhu na tom, že verejné financie boli konsolidované. Dokázal totiž odolať rôznym tlakom.

Súvisel s krízou, a teda s prirodzeným radikálnym zhoršením verejných financií. Asi mal pocit, že keď už to je mínus päťšesť percent, tak už to môže byť aj mínus sedem-osem percent. Načo sa snažiť o korekciu 0,5 percenta HDP, keď už je to aj tak celé zlé.

Áno. Minimálne bol oveľa menej motivovaný ísť do podobných súbojov.

Ja som bol „policy“ poradca, teda riešil som verejnú politiku, najmä zdravotníctvo. O tom, že hayekovci mali na ministerstve veľký kontrakt, som síce vedel, ale nevedel som žiadne podrobnosti. V tom je čaro zverejňovania zmlúv. Informácie, ktoré predtým nevedeli ani vysokí úradníci, ktorí pracovali na ministerstve, sú teraz k dispozícii verejnosti.

Úprimne, viac smradu som za ostatného pol roka cítil na ministerstve zdravotnícva. To však môže súvisieť aj s rozdielmi medzi týmito rezortmi. Nie je to hodnotenie ministrov.

Príjemný.

Je skôr manažér, ale vďaka svojej vysokej prirodzenej inteligencii zvládol na uspokojivej úrovni základy makroekonomickej a fiškálnej politiky. Jeho vedomosti z týchto oblastí rozhodne neboli žiadnym limitujúcim faktorom.

Ako ste to už raz v .týždni napísali, Ivan Mikloš je v slovenskej politike malou inštitúciou. V politike má úplne inú váhu. Je veľmi ťažké to porovnávať. Ivan Mikloš sa dá možno porovnávať s Robertom Ficom, ale nie s Jánom Počiatkom.

Nedokážem na to kvalifikovane odpovedať. Možno si uvedomil, že ekonomika zlomila krk Vladimírovi Mečiarovi a nechcel vyslovene politickú nomináciu na ministerstve financií. Jednoducho mal pred tou agendou rešpekt.

Myslím, že veľa ľudí na Slovensku pokladá politiku za pokračovanie podnikania inými prostriedkami.

(Ticho.)

Tretia Mečiarova vláda bola ďaleko za takýmto limitom.

To by záležalo od zloženia takejto vlády. Ak by to bola vláda s podobným zložením, ako tá minulá, tak skôr nie.

Ekonomickú univerzitu som si vtedy vybral len ako symbol celého slovenského ekonomického vzdelávania. Odvtedy nastal len minimálny pokrok a slovenskú ekonómiu veľmi negatívne ovplyvnil aj masový odchod najtalentovanejších maturantov – záujemcov o ekonómiu do Česka a do vzdialenejšieho zahraničia. To limituje aj možnosti dobrých učiteľov a dobrých škôl pracovať s najväčšími talentmi.

Sú tu prirodzené obmedzenia a nikdy asi nebudeme mať špičkovú výskumnú ekonomickú ustanovizeň. No myslím si, že sa vieme dostať aspoň na stredoeurópsky štandard. Neexistuje dôvod, aby sme sa tam nedostali. Ešte stále nefungujeme na hraniciach svojich možností.

Pretože neexistovali mainstreamoví ekonómovia. Okrem Eugena Jurzycu amožno ešte niekoľkých ďalších mien tu boli len takéto typy ľudí a tým pádom mali aj veľký priestor v médiách.

Získať štandardné ekonomické vzdelanie je relatívne dlhá a náročná činnosť. Trvá to päť až desať rokov a musíte pri tom zvládnuť aj nejaké nástroje. Stať sa podkutým v literárnej libertariánskej ekonómii je podstatne jednoduchšie amôžete to urobiť aj neskôr vo svojom živote. Navyše tu existovali aj peniaze a inštitúcie na podporu tohto typu ekonomického myslenia. Aj preto tu možno desiatka ľudí s týmto uvažovaním dokázala dis kurz ovládnuť.

.vy tvrdíte, že to nebolo dobré pre ekonomickú diskusiu. Ale nebolo to užitočné pre krajinu?
Tento typ uvažovania získal politický vplyv, čo pomohlo uskutočneniu dôležitých reforiem. Nemyslím si to. Navyše si nemyslím, že by sa zmeny v spoločnosti mali diať na základe falošných argumentov a ignorovaním toho, čo si myslia obyčajní ľudia. Súčasná situácia, keď je ten ekonomický diskurz štandardnejší, mi vyhovuje viac.

Som naľavo od stredu. Mainstreamový ľavicový liberál s miernym antikapitalistickým nádychom.

Po urputnom vnútornom boji a bez entuziazmu to bola SDKÚ.

Váhal som medzi SDKÚ a nevolením.

Jurzycovi, ktorý je tiež nominantom tejto strany. Kto je váš politický ochranca?

Nikto, ale mám medzi ľuďmi okolo politiky priateľov. Najbližšie mám asi k ľavému krídlu SDKÚ.

Napríklad Miroslav Beblavý, alebo poradca a hovorca premiérky Rado Baťo. Richard Sulík nás nazýva aj krúžkom mladých socialistov. (Smiech.)