Súdna žaloba viac ako 700 sudcov, aby im štát zaplatil miliardy korún, pretože zarábali menej ako kolegovia zo Špeciálneho súdu, nie je iba nemorálna, absurdná a nevkusná. Tá žaloba – a choré odporúčanie pléna Najvyššieho súdu Harabinovi, aby sa proti nej neodvolával – je verejným vyhlásením väčšiny slovenských sudcov, že peniaze sú ich jediným horizontom, že nerozumejú cti, právu ani slobode a nie sú ochotní im slúžiť. To, čo sa stalo, nie je maličkosť, ale stavovská kontrarevolúcia – väčšina slovenských sudcov sa zoči-voči vidine hanebného zisku priznala, že patrí pred rok 1989. Toto nie sú hrdí sudcovia, toto sú podvodní obchodníci s právom. Dalo sa to tušiť celých 20 rokov, dnes to sami povedali.
Čo s nimi?
Niet pochýb, že s veľkou väčšinou našich sudcov nemožno pri budovaní slobodného štátu počítať. Ak vystreli kradmú ruku pre pár miliónov, ako od nich možno očakávať, že budú pevní pri kauzách o miliardy? Títo majú rozhodovať o Lexovi, únose, Hedvige či kauze Cervanová? Títo neslobodní, nízki ľudia?
Navyše, aj zvyšok sudcov, ktorí žalobu nepodali, je až na úplné výnimky veľmi slabý, nevzdelaný a zbabelý. Toto poznanie je kruté, ale je veľmi cenné pri hľadaní riešenia. Možností nie je veľa. Vlastne sú len dve – okamžitý rez alebo dlhodobá úmorná práca s nejasným koncom.
Okamžitý rez je veľmi ponižujúca možnosť. Znamenalo by to odvolať všetkých sudcov minimálne spred roka 1989, ako to urobilo Nemecko s komunistickými sudcami vo svojej východnej časti po zjednotení. Tým by Slovensko pred slobodným svetom priznalo, že nemá na spravodlivosť vo svojom štáte, a potrebuje pomoc. Slobodné krajiny by nám museli požičať stovky sudcov na prechodné obdobie, v ktorom si postupne vychováme novú generáciu vlastných mužov a žien hodných talára (ich vzdelávanie by však muselo tiež prebiehať mimo hraníc a noriem právnického Slovenska). V EÚ nemožné? Právne neuskutočniteľné? Nereálne? Určite o nič viac, než veriť na vnútornú premenu súčasných sudcov na slobodných, vzdelaných a užitočných ľudí, ktorí posunú Slovensko dopredu. Ak si vopred povieme, že toto sa principiálne nedá, stratíme možnú páku na skutočnú zmenu. Osobne som skôr za toto poníženie, než za mýtické postupné kroky. Nechať právo na Slovensku v rukách tejto odpornej kliky je návod na deštrukciu štátu.
Druhá možnosť je nemotorná a takmer beznádejná. Aj ona musí znamenať ostré verejné odsúdenie tých, čo si nemorálne žiadosti o milióny podali, so všetkými dôsledkami na ich postavenie, platy a rozpočty. Ale táto možnosť znamená najmä dlhoročnú sizyfovskú snahu o zmenu v prostredí súdov, ktoré každú zmenu zabíja, snahu osvietených jednotlivcov infiltrovať sa do temného prostredia právnických fakúlt a v mori pokrivených charakterov zasvietiť pred novými študentmi zopár kvalitnými prednáškami. A, žiaľ, aj dlhodobú studenú vojnu reformných politikov so súdnym stavom až dovtedy, kým to najhoršie z neho nevymrie, a to lepšie sa do neho nenarodí. To však nebude reforma, to bude v najlepšom prípade príliš pomalé ozdravovanie, ktorého cenou bude nespravodlivosť a zaostávanie Slovenska na ďalších 20 rokov.
Tretia odpoveď na harabinovskú kontrarevolúciu neexistuje.
Ale Slovensko nie je iba sudcovské peklo. Je to aj štát, v ktorom dostal jeden odhodlaný človek kompetenciu zmeniť inštitúciu, v mnohom podobnú súdom. Jaroslav Spišiak ohlásil revolúciu v polícii. Má zmeniť pánov na služobníkov, otravovanie na pomoc, a v dôsledku toho pohŕdanie políciou na rešpekt a úctu.
Zdá sa to nemožné. Môže jeden človek a nové pravidlá zmeniť mentalitu 20-tisíc policajtov? Neviem. Ale rozdiel v prístupe Harabina a Spišiaka je ako z klasického westernu – padouch svojich sluhov kazí, šerif svojich mužov vedie. A také westerny mám rád.
Čo s nimi?
Niet pochýb, že s veľkou väčšinou našich sudcov nemožno pri budovaní slobodného štátu počítať. Ak vystreli kradmú ruku pre pár miliónov, ako od nich možno očakávať, že budú pevní pri kauzách o miliardy? Títo majú rozhodovať o Lexovi, únose, Hedvige či kauze Cervanová? Títo neslobodní, nízki ľudia?
Navyše, aj zvyšok sudcov, ktorí žalobu nepodali, je až na úplné výnimky veľmi slabý, nevzdelaný a zbabelý. Toto poznanie je kruté, ale je veľmi cenné pri hľadaní riešenia. Možností nie je veľa. Vlastne sú len dve – okamžitý rez alebo dlhodobá úmorná práca s nejasným koncom.
Okamžitý rez je veľmi ponižujúca možnosť. Znamenalo by to odvolať všetkých sudcov minimálne spred roka 1989, ako to urobilo Nemecko s komunistickými sudcami vo svojej východnej časti po zjednotení. Tým by Slovensko pred slobodným svetom priznalo, že nemá na spravodlivosť vo svojom štáte, a potrebuje pomoc. Slobodné krajiny by nám museli požičať stovky sudcov na prechodné obdobie, v ktorom si postupne vychováme novú generáciu vlastných mužov a žien hodných talára (ich vzdelávanie by však muselo tiež prebiehať mimo hraníc a noriem právnického Slovenska). V EÚ nemožné? Právne neuskutočniteľné? Nereálne? Určite o nič viac, než veriť na vnútornú premenu súčasných sudcov na slobodných, vzdelaných a užitočných ľudí, ktorí posunú Slovensko dopredu. Ak si vopred povieme, že toto sa principiálne nedá, stratíme možnú páku na skutočnú zmenu. Osobne som skôr za toto poníženie, než za mýtické postupné kroky. Nechať právo na Slovensku v rukách tejto odpornej kliky je návod na deštrukciu štátu.
Druhá možnosť je nemotorná a takmer beznádejná. Aj ona musí znamenať ostré verejné odsúdenie tých, čo si nemorálne žiadosti o milióny podali, so všetkými dôsledkami na ich postavenie, platy a rozpočty. Ale táto možnosť znamená najmä dlhoročnú sizyfovskú snahu o zmenu v prostredí súdov, ktoré každú zmenu zabíja, snahu osvietených jednotlivcov infiltrovať sa do temného prostredia právnických fakúlt a v mori pokrivených charakterov zasvietiť pred novými študentmi zopár kvalitnými prednáškami. A, žiaľ, aj dlhodobú studenú vojnu reformných politikov so súdnym stavom až dovtedy, kým to najhoršie z neho nevymrie, a to lepšie sa do neho nenarodí. To však nebude reforma, to bude v najlepšom prípade príliš pomalé ozdravovanie, ktorého cenou bude nespravodlivosť a zaostávanie Slovenska na ďalších 20 rokov.
Tretia odpoveď na harabinovskú kontrarevolúciu neexistuje.
Ale Slovensko nie je iba sudcovské peklo. Je to aj štát, v ktorom dostal jeden odhodlaný človek kompetenciu zmeniť inštitúciu, v mnohom podobnú súdom. Jaroslav Spišiak ohlásil revolúciu v polícii. Má zmeniť pánov na služobníkov, otravovanie na pomoc, a v dôsledku toho pohŕdanie políciou na rešpekt a úctu.
Zdá sa to nemožné. Môže jeden človek a nové pravidlá zmeniť mentalitu 20-tisíc policajtov? Neviem. Ale rozdiel v prístupe Harabina a Spišiaka je ako z klasického westernu – padouch svojich sluhov kazí, šerif svojich mužov vedie. A také westerny mám rád.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.