.na tej fotografii obaja spolu strihajú veľkými pákovými nožnicami drôty na hraničnom zátarase medzi Nemeckom a Československom. Jiří Dienstbier bol v mojich očiach mužom, ktorý vrátil po novembri 1989 česť funkcii československého ministra zahraničných vecí. Bol prvý svojho formátu po dlhom čase na čele oslobodenej diplomacie a tiež posledný. A formát československých ministrov zahraničia, ku ktorému sa Jiřímu Dienstbierovi podarilo priblížiť, nebol márny – zaradil sa k mužom ako Jan Masaryk či Milan Hodža.
.šarm a noblesa
V rokoch 1990 až 1992, keď bol ministrom, sme sa stretávali veľmi často formálne aj neformálne – bol som vtedy predsedom Zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, teda jeho parlamentným partnerom. Zo skúsenosti viem, že ho politickí partneri v zahraničí akceptovali takmer s rovnakým rešpektom ako prezidenta Václava Havla. Tí dvaja akosi patrili spolu a Jiří Dienstbier navyše oplýval nemalým osobným šarmom a noblesou. Aj po rokoch vo väzení, práce kuriča či nočného strážnika, bol medzi skúsenými západnými diplomatmi doma – bez námahy, prirodzene a uvoľnene. Vďaka jeho šarmu, ale aj jeho vzdelaniu sa s ním skvelo diskutovalo aj vtedy, keď ste s ním v niečom naozaj zásadne nesúhlasili. Napríklad v jeden zimný večer, keď ticho snežilo za oknami Černínskeho paláca, za ktorými sme s ním stáli spolu s Milanom Šútovcom a Karlom Schwarzenbergom. Bola reč o lustráciách a knieža Schawarzenberg nás bavil svojou kravatou, na ktorej bola vyšitá taká malá bosorka na metle – vravel, že je to jeho „lustrační kravata“.
.z pamäti neodíde
Po rozdelení Československa sme sa videli ešte niekoľkokrát a potom dlhé roky nie. Vedel som o jeho práci pre OSN v bývalej Juhoslávii, a tiež o jeho odpore k zásahu NATO proti Srbsku. Myslel som si vtedy niečo úplne opačné, ale vedel som naisto, že jeho postoj nie je ovplyvnený ničím iným ako vlastným svedomím. Bolo pre neho typické, že sa vtedy pokojne postavil proti väčšinovému názoru. Vedel som tiež, že sa v roku 2000 neúspešne uchádzal o post v českom senáte, hoci bol osobne veľmi populárny a úplne úprimne som tomu, že neuspel, nerozumel. Prial som mu úspech napriek tomu, že som skôr konzervatívec a on bol vždy dušou ľavičiar. Ale nemal som mu to kedy povedať, nevídali sme sa.
V októbri 2010 sme sa konečne po toľkých rokoch stretli v Bruseli na akcii zvanej COFACC, čo je stretnutie predsedov zahraničných výborov parlamentov krajín Európskej únie. V roku 2008 sa nakoniec stal senátorom a predsedom senátneho zahraničného výboru. Viditeľne sa potešil, že vidí už takmer zabudnutú známu tvár a ja som sa potešil dvojnásobne. Nejako sa vymenili politické generácie a, úprimne povedané, tá so skúsenosťou prichádzajúcej slobody už skoro úplne zmizla zo scény. Jiří Dienstbier vyzeral omnoho krehkejšie ako ten, ktorého som mal spred rokov v pamäti, a jeho ešte stále hustá štica bola oveľa belšia. Ani nevyzeral, že je fatálne chorý a stále sa s ním dobre diskutovalo. Ale nefajčil, čo u neho určite niečo znamenalo. Pamätal som si, že trval, povedané jeho slovami, na svojom „ľudskom práve fajčiť“ prakticky v kuse a všade. V tom nebol veľmi typický „europeista“. Nerozprávali sme sa o jeho zdraví, iba o zdraví Václava Havla a o českej politike. Ako obyčajne som si myslel čosi iné, ale nepovedal som to. Stačilo mi, že sa vidíme. Mali sme sa stretnúť opäť na jar v Budapešti a tešil som sa na neho. Nebude tam a ten, kto príde namiesto neho, už nebude Jiří Dienstbier. Ani nikto podobný. Nikto, kto strihal drôty na hranici.
Autor je poslancom NR SR.
.šarm a noblesa
V rokoch 1990 až 1992, keď bol ministrom, sme sa stretávali veľmi často formálne aj neformálne – bol som vtedy predsedom Zahraničného výboru Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, teda jeho parlamentným partnerom. Zo skúsenosti viem, že ho politickí partneri v zahraničí akceptovali takmer s rovnakým rešpektom ako prezidenta Václava Havla. Tí dvaja akosi patrili spolu a Jiří Dienstbier navyše oplýval nemalým osobným šarmom a noblesou. Aj po rokoch vo väzení, práce kuriča či nočného strážnika, bol medzi skúsenými západnými diplomatmi doma – bez námahy, prirodzene a uvoľnene. Vďaka jeho šarmu, ale aj jeho vzdelaniu sa s ním skvelo diskutovalo aj vtedy, keď ste s ním v niečom naozaj zásadne nesúhlasili. Napríklad v jeden zimný večer, keď ticho snežilo za oknami Černínskeho paláca, za ktorými sme s ním stáli spolu s Milanom Šútovcom a Karlom Schwarzenbergom. Bola reč o lustráciách a knieža Schawarzenberg nás bavil svojou kravatou, na ktorej bola vyšitá taká malá bosorka na metle – vravel, že je to jeho „lustrační kravata“.
.z pamäti neodíde
Po rozdelení Československa sme sa videli ešte niekoľkokrát a potom dlhé roky nie. Vedel som o jeho práci pre OSN v bývalej Juhoslávii, a tiež o jeho odpore k zásahu NATO proti Srbsku. Myslel som si vtedy niečo úplne opačné, ale vedel som naisto, že jeho postoj nie je ovplyvnený ničím iným ako vlastným svedomím. Bolo pre neho typické, že sa vtedy pokojne postavil proti väčšinovému názoru. Vedel som tiež, že sa v roku 2000 neúspešne uchádzal o post v českom senáte, hoci bol osobne veľmi populárny a úplne úprimne som tomu, že neuspel, nerozumel. Prial som mu úspech napriek tomu, že som skôr konzervatívec a on bol vždy dušou ľavičiar. Ale nemal som mu to kedy povedať, nevídali sme sa.
V októbri 2010 sme sa konečne po toľkých rokoch stretli v Bruseli na akcii zvanej COFACC, čo je stretnutie predsedov zahraničných výborov parlamentov krajín Európskej únie. V roku 2008 sa nakoniec stal senátorom a predsedom senátneho zahraničného výboru. Viditeľne sa potešil, že vidí už takmer zabudnutú známu tvár a ja som sa potešil dvojnásobne. Nejako sa vymenili politické generácie a, úprimne povedané, tá so skúsenosťou prichádzajúcej slobody už skoro úplne zmizla zo scény. Jiří Dienstbier vyzeral omnoho krehkejšie ako ten, ktorého som mal spred rokov v pamäti, a jeho ešte stále hustá štica bola oveľa belšia. Ani nevyzeral, že je fatálne chorý a stále sa s ním dobre diskutovalo. Ale nefajčil, čo u neho určite niečo znamenalo. Pamätal som si, že trval, povedané jeho slovami, na svojom „ľudskom práve fajčiť“ prakticky v kuse a všade. V tom nebol veľmi typický „europeista“. Nerozprávali sme sa o jeho zdraví, iba o zdraví Václava Havla a o českej politike. Ako obyčajne som si myslel čosi iné, ale nepovedal som to. Stačilo mi, že sa vidíme. Mali sme sa stretnúť opäť na jar v Budapešti a tešil som sa na neho. Nebude tam a ten, kto príde namiesto neho, už nebude Jiří Dienstbier. Ani nikto podobný. Nikto, kto strihal drôty na hranici.
Autor je poslancom NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.