.neobjasnený ostáva aj sedem rokov starý prípad v Západoslovenskom múzeu v Trnave, zrejme najväčší svojho druhu na svete. Nikto zatiaľ nie je obvinený z krádeže 1 210 predmetov zo zbierkových fondov. Ich zoznam presahuje možnosti tohto článku, no dlhoročne a systematicky mizol vzácny čínsky porcelán, predmety z cínu, bronzu a mosadze, keramika, sklo, hodiny, liturgické predmety, šperky, mince, umelecké zámky, pečatidlá, obrazy, plastiky, z nich tucet vysokých vyše metra, orientálne texty či zbrane. Až v roku 2009 sa podarilo českej polícii vďaka pracovníčke múzea zaistiť v ponuke aukčnej spoločnosti Zezula v Brne prvé skromné veci z lupu: jeden dobový pohár a majolikovú šálku s podšálkou. Pokrok vo vyšetrovaní však nenastal. Majiteľ Jakub Zezula si nevedel spomenúť, od koho ich kúpil...
.umenie kradnúť umenie
Terajšia námestníčka generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea Gabriela Podušelová uverejnila v roku 2005 v odbornom časopise Múzeum alarmujúce zistenia o krádežiach zbierkových predmetov v slovenských múzeách v rokoch 1990 až 2004. Viedol ju k tomu ich rastúci počet, ako aj snaha Národnej ústredne Interpolu spolupracovať pri odhaľovaní tejto závažnej trestnej činnosti a prvýkrát o nej získať komplexné údaje.
Podušelová oslovila všetky múzeá a galérie: z celkového počtu 76 získaných odpovedí 31 inštitúcií uviedlo, že u nich ku krádeži v priebehu pätnástich rokov nedošlo. V ostatných teda logicky áno, celkovo išlo o 974 zbierkových predmetov. Do tejto štatistiky nie je započítaná Trnava ani dovtedy najväčšia lúpež po roku 1990 na Slovensku, keď v januári 1999 z Poštového múzea odcudzili 10 408 poštových známok, 731 sútlačí, 2 136 hárčekov a 104 známkových zošitov zo 185 krajín sveta. V štrnástich múzeách násilne vnikli do objektov, v niektorých dokonca opakovane. Opäť logický (a šokujúci) záver, v ostatných teda prišlo ku krádežiam bez násilného vniknutia do objektov, čo bol inak aj prípad Trnavy, k tomu sa však ešte dostaneme. Ako je to vôbec možné? Jednoduchá odpoveď. Múzeá a galérie boli zle zabezpečené.
„Tento stav, takmer ideálny, v súčasnosti nie je ani v jednom múzeu na Slovensku,“ konštatuje Podušelová, keď opisuje, čo všetko by optimálne mali mať. Od funkčných a kvalitných mechanických zábran cez komplexnú elektronickú zabezpečovaciu signalizáciu (EZS) s prepojením na centrálny pult polície, funkčný systém priemyselnej televízie snímajúci pohyb osôb v priestore až po strážnu službu. To je však zatiaľ iba sci-fi. Okrem toho, aj trnavský prípad ukazuje, že nič z toho nepomôže, ak zlyhá ľudský faktor. Presnejšie, ak je do krádeží s najväčšou pravdepodobnosťou zapojený niekto z vedenia inštitúcie, pretože inak si ich nemožno vysvetliť.
.indície a fakty
„Počas krádeží v múzeu bol elektronický zabezpečovací systém jedným z najlepších v slovenských múzeách. Nebol prekonaný, presnejšie, nebolo zistené jeho úmyselné narušovanie,“ uvádza pre .týždeň súčasná riaditeľka Západoslovenského múzea v Trnave Daniela Čambálová a dodáva dôležitú vec: „Podľa informácií od pracovníkov múzea, ktorí situáciu zažili, ihneď po nahlásení krádeže pozorovali indície, ktoré naznačovali opak objasňovania.“
Ešte raz: systém bol teda prekonaný niekým, kto bol oprávnený s ním operovať. Svoje „indície“ pracovníci múzea mesiac po objavení krádeží (28. 4. 2004) sformulovali do anonymného listu, ktorý zaslali zriaďovateľovi, Trnavskému samosprávnemu kraju a ten ho o dva mesiace z funkcie odvolal. Opísali v ňom praktiky, ako ku krádežiam prichádzalo, pričom stopy vedú k vtedajšiemu riaditeľovi PaeDr. Tiborovi Díte. Ten bol do roku 1999 riaditeľom Krajského múzea polície v Bratislave, s dobrými kontaktmi na polícii a prokuratúre, kým ho z funkcie neodvolal vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner. K zbierkam mali mimo pracovného času vďaka signalizačnému systému prístup iba dvaja ľudia – správca zbierok a domovník (nočný strážnik) s povesťou slušného človeka, ktorý sa však za neobjasnených okolností obesil mesiac po trestnom oznámení a deň predtým, ako mal byť vypočutý. Zanechal štyri deti, o ktoré sa po rozvode sám staral. A list na rozlúčku.
.kde sú tie hodiny?
Podľa zdrojov .týždňa, ktoré si neželajú byť menované, vyšetrovatelia zaistili počítač riaditeľa Díteho, pričom zistili, že disk je profesionálne vyčistený. Jedinou odčítanou informáciou, ktorú z neho získali v Kriminalistickom a expertíznom ústave, bolo to, že jeho užívateľ nadpriemerne často pracoval s internetom. To, samozrejme, nie je dôkaz. Zdroje .týždňa pritom uvádzajú, že všetky nepriame dôkazy mohli stačiť na vznesenie obvinenia, ku ktorému však nikdy nedošlo.
Ľuboš Homola z oddelenia komunikácie a prevencie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave pre .týždeň k prípadu uviedol, že vyšetrovateľ v celej veci vypočul 22 osôb, ktoré v prípade vystupujú ako svedkovia poškodení. Štyri osoby na podrobili testu PDD (zariadenie ľudovo označované ako detektor lži) – všetky s negatívnym výsledkom. „Polícii sa nepodarilo zistiť bližšie informácie o výskyte ukradnutých predmetov. Nevieme ani určiť, či sa nachádzajú na území Slovenska alebo sú v zahraničí,“ uvádza Homola a dodáva: „V júli 2009 vyšetrovateľ v zmysle zákona prerušil trestné stíhanie. Nepodarilo sa totiž zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.“
Ostáva dodať, že bezprecedentné rozkrádanie v Trnave sa dialo v rokoch 1999 až 2004, pričom na políciu bolo nahlásené až po piatich rokoch. Paradoxne, upozornila na to až upratovačka, ktorá si všimla, že na jednej chodbe chýbajú veľké pozlátené dobové hodiny z 19. storočia, pri ktorých sa zvykli fotografovať novomanželia. Okolo prípadu dodnes vládne ticho a strach. Pochopiteľne, oslovili sme aj bývalého riaditeľa Díteho, ktorý od júla 2006 podniká ako fyzická osoba pod obchodným menom AData, ako predmet podnikania sa uvádza obchod so starožitnosťami, prevádzkovanie múzeí a galérií, reklamná činnosť a iné. „Nechcem sa na tú tému vyjadriť, rozrušuje ma to,“ odpovedal Díte so záhadným dodatkom, že vie toho o muzeálnej praxi na Slovensku dosť. Škoda, 23. mája 2009 ešte rozhovor denníku SME poskytol. Myslí si, že predmety z krádeží sú dodnes ukryté v Trnave. Čo je dôležité, uvádza, že všetky kľúče od depozitára, z ktorého zmizli, boli vždy zamknuté v trezore na riaditeľstve alebo u správcu depozitára. Napadnuté boli dva depozitáre, v ktorých boli staré zámky vymenené za nové. Páchateľ musel teda poznať kód a vypnúť signalizáciu, pričom odhlásiť alarm vedeli iba dve osoby – správca depozitárov a domovník. To naozaj Díte o ničom netušil?
„Ak by som v tom bol namočený, sedím teraz niekde v Leopoldove,“ povedal Díte pred dvoma rokmi pre SME s tým, že kritizoval aj prácu polície, ktorá nezaistila okamžite niektoré dôkazy. „Chyba bolo podľa mňa aj v tom, že nezobrali niektorým zamestnancom odtlačky prstov, napríklad ani mne,“ dodal.
.krádež zbraní
Čarokrásna malokarpatská zvlnená krajina, aleja a krížová cesta, na ktorej majú „vďaka“ vandalom niektoré sochy odrazené hlavy a končatiny. V sezóne patrí Hrad Červený Kameň medzi najnavštevovanejšie, s bohatou expozíciou a dravými vtákmi na nádvorí. V zime je tu pusto, no o to krajšie.
Toto prostredie si zamilovali aj Daniel Hlavina a Ľubor Fľaškár. Aj keď, pravda, nie z čisto estetických príčin. Priemyselné kamery múzea zaznamenali, že sa na krádež dlhodobo pripravovali. Chodievali do libresa na nádvorí a pozorovali dianie. V noci z 12. na 13. augusta 2004 sa prvý z nich skryl v priestoroch múzea, kde už predtým vyradil bezpečnostný elektronický systém. Kolegovi na lane z okna postupne spustil 38 historických zbraní: 17 pištolí, 21 pušiek a dve šable.
„Ráno mi hlásila kolegyňa vlámačku do expozície militárií. Páchatelia mali vedľa Západnej bašty uviazané horolezecké lano, boli demontované vitríny, prelepené bezpečnostné senzory,“ spomína riaditeľ Múzea Červený Kameň Jaroslav Hájiček. Do roka polícia páchateľov zaistila, keď v aute prevážali menšiu časť lupu. V tom čase už boli zbrane v zlom stave, vinou nešetrného zaobchádzania. Dovtedy stihli páchatelia 23 zbraní predať do Česka, Nemecka a Rakúska. Priamo cez starožitníctva, ale aj cez internet, kde je možnosť dohľadania výrazne znížená. Nemeckí vyšetrovatelia časť (dvanásť) ukradnutých vecí zaistili a vlani v septembri išiel kurátor Daniel Hupko do Mníchova ich prevziať.
Zaujímavá je iná súvislosť. Brat bývalého riaditeľa Západoslovenského múzea v Trnave Juraj Díte pracuje na Červenom Kameni ako kurátor zbierky zbraní. A samotný Tibor Díte bol múzeom (alebo políciou?) oslovený, aby vypracoval ako znalec militárií posudok na výšku spôsobenej škody. Nie je síce v tomto odbore na ministerstve spravodlivosti zapísaným znalcom, Trestný poriadok však umožňuje polícii pribrať znalca aj na takzvaný sľub – jeho posudok má potom na súde rovnakú váhu ako od zapísaného znalca a účtuje sa zaň aj rovnaká odmena. Je to dokonca aj ekonomicky výhodnejšie, nemusí platiť znaleckú poistku. Medzičasom boli páchatelia odsúdení a prokurátor napadol fakt, že súd vzal za základ výšky spôsobenej škody znalecký posudok Vladimíra Kočana, podporený posudkom Štefana Holčíka. Obaja škodu vyčíslili najmenej na 3 058 900 korún, pričom Tibor Díte bol „štedrejší“ – dospel k škode najmenej 4 100 000 korún. Výška škody má pritom rozhodujúci dopad na výšku trestu v prebiehajúcom občianskoprávnom konaní na určenie výšky nákladov na reštaurovanie zbraní. Najvyšší súd však odvolanie prokurátora zamietol a námietku o „väčšej serióznosti“ posudku Tibora Díteho neuznal.
.podcenenie
Pre náš príbeh je dôležité ešte čosi iné. Tým, že v trnavskom prípade doteraz nebolo vznesené obvinenie (s ohľadom na dlhý čas, ktorý od krádeží uplynul sa musíme obávať, že zrejme už ani nebude) pôsobí Tibor Díte naďalej ako etablovaný znalec, úzko spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní. Drží nad ním niekto ochrannú ruku?
Tu sa dostávame k tomu najpodstatnejšiemu, k práci polície. Radi by sme verili, že nové vedenie chce pracovať aj v oblasti boja a prevencie kriminality v súvislosti s kultúrnymi pamiatkami účinnejšie. Je preto nepochopiteľné, že nové vedenie rezortu vnútra túto, už aj tak slabú zložku od nového roka ešte oslabilo – z troch policajtov ostal iba jeden, ostatní boli preradení. Slabou útechou je, že v tom nie sme sami. V rámci úsporných opatrení je aj v Česku činnosť vyšetrovateľov v oblasti pamiatok a starožitností utlmovaná: z jednotlivých krajov boli stiahnutí, ostali iba dvaja na Policajnom prezídiu. Podceňovanie tohto druhu kriminality sa však môže ešte veľmi vypomstiť.
.umenie kradnúť umenie
Terajšia námestníčka generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea Gabriela Podušelová uverejnila v roku 2005 v odbornom časopise Múzeum alarmujúce zistenia o krádežiach zbierkových predmetov v slovenských múzeách v rokoch 1990 až 2004. Viedol ju k tomu ich rastúci počet, ako aj snaha Národnej ústredne Interpolu spolupracovať pri odhaľovaní tejto závažnej trestnej činnosti a prvýkrát o nej získať komplexné údaje.
Podušelová oslovila všetky múzeá a galérie: z celkového počtu 76 získaných odpovedí 31 inštitúcií uviedlo, že u nich ku krádeži v priebehu pätnástich rokov nedošlo. V ostatných teda logicky áno, celkovo išlo o 974 zbierkových predmetov. Do tejto štatistiky nie je započítaná Trnava ani dovtedy najväčšia lúpež po roku 1990 na Slovensku, keď v januári 1999 z Poštového múzea odcudzili 10 408 poštových známok, 731 sútlačí, 2 136 hárčekov a 104 známkových zošitov zo 185 krajín sveta. V štrnástich múzeách násilne vnikli do objektov, v niektorých dokonca opakovane. Opäť logický (a šokujúci) záver, v ostatných teda prišlo ku krádežiam bez násilného vniknutia do objektov, čo bol inak aj prípad Trnavy, k tomu sa však ešte dostaneme. Ako je to vôbec možné? Jednoduchá odpoveď. Múzeá a galérie boli zle zabezpečené.
„Tento stav, takmer ideálny, v súčasnosti nie je ani v jednom múzeu na Slovensku,“ konštatuje Podušelová, keď opisuje, čo všetko by optimálne mali mať. Od funkčných a kvalitných mechanických zábran cez komplexnú elektronickú zabezpečovaciu signalizáciu (EZS) s prepojením na centrálny pult polície, funkčný systém priemyselnej televízie snímajúci pohyb osôb v priestore až po strážnu službu. To je však zatiaľ iba sci-fi. Okrem toho, aj trnavský prípad ukazuje, že nič z toho nepomôže, ak zlyhá ľudský faktor. Presnejšie, ak je do krádeží s najväčšou pravdepodobnosťou zapojený niekto z vedenia inštitúcie, pretože inak si ich nemožno vysvetliť.
.indície a fakty
„Počas krádeží v múzeu bol elektronický zabezpečovací systém jedným z najlepších v slovenských múzeách. Nebol prekonaný, presnejšie, nebolo zistené jeho úmyselné narušovanie,“ uvádza pre .týždeň súčasná riaditeľka Západoslovenského múzea v Trnave Daniela Čambálová a dodáva dôležitú vec: „Podľa informácií od pracovníkov múzea, ktorí situáciu zažili, ihneď po nahlásení krádeže pozorovali indície, ktoré naznačovali opak objasňovania.“
Ešte raz: systém bol teda prekonaný niekým, kto bol oprávnený s ním operovať. Svoje „indície“ pracovníci múzea mesiac po objavení krádeží (28. 4. 2004) sformulovali do anonymného listu, ktorý zaslali zriaďovateľovi, Trnavskému samosprávnemu kraju a ten ho o dva mesiace z funkcie odvolal. Opísali v ňom praktiky, ako ku krádežiam prichádzalo, pričom stopy vedú k vtedajšiemu riaditeľovi PaeDr. Tiborovi Díte. Ten bol do roku 1999 riaditeľom Krajského múzea polície v Bratislave, s dobrými kontaktmi na polícii a prokuratúre, kým ho z funkcie neodvolal vtedajší minister vnútra Ladislav Pittner. K zbierkam mali mimo pracovného času vďaka signalizačnému systému prístup iba dvaja ľudia – správca zbierok a domovník (nočný strážnik) s povesťou slušného človeka, ktorý sa však za neobjasnených okolností obesil mesiac po trestnom oznámení a deň predtým, ako mal byť vypočutý. Zanechal štyri deti, o ktoré sa po rozvode sám staral. A list na rozlúčku.
.kde sú tie hodiny?
Podľa zdrojov .týždňa, ktoré si neželajú byť menované, vyšetrovatelia zaistili počítač riaditeľa Díteho, pričom zistili, že disk je profesionálne vyčistený. Jedinou odčítanou informáciou, ktorú z neho získali v Kriminalistickom a expertíznom ústave, bolo to, že jeho užívateľ nadpriemerne často pracoval s internetom. To, samozrejme, nie je dôkaz. Zdroje .týždňa pritom uvádzajú, že všetky nepriame dôkazy mohli stačiť na vznesenie obvinenia, ku ktorému však nikdy nedošlo.
Ľuboš Homola z oddelenia komunikácie a prevencie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave pre .týždeň k prípadu uviedol, že vyšetrovateľ v celej veci vypočul 22 osôb, ktoré v prípade vystupujú ako svedkovia poškodení. Štyri osoby na podrobili testu PDD (zariadenie ľudovo označované ako detektor lži) – všetky s negatívnym výsledkom. „Polícii sa nepodarilo zistiť bližšie informácie o výskyte ukradnutých predmetov. Nevieme ani určiť, či sa nachádzajú na území Slovenska alebo sú v zahraničí,“ uvádza Homola a dodáva: „V júli 2009 vyšetrovateľ v zmysle zákona prerušil trestné stíhanie. Nepodarilo sa totiž zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe.“
Ostáva dodať, že bezprecedentné rozkrádanie v Trnave sa dialo v rokoch 1999 až 2004, pričom na políciu bolo nahlásené až po piatich rokoch. Paradoxne, upozornila na to až upratovačka, ktorá si všimla, že na jednej chodbe chýbajú veľké pozlátené dobové hodiny z 19. storočia, pri ktorých sa zvykli fotografovať novomanželia. Okolo prípadu dodnes vládne ticho a strach. Pochopiteľne, oslovili sme aj bývalého riaditeľa Díteho, ktorý od júla 2006 podniká ako fyzická osoba pod obchodným menom AData, ako predmet podnikania sa uvádza obchod so starožitnosťami, prevádzkovanie múzeí a galérií, reklamná činnosť a iné. „Nechcem sa na tú tému vyjadriť, rozrušuje ma to,“ odpovedal Díte so záhadným dodatkom, že vie toho o muzeálnej praxi na Slovensku dosť. Škoda, 23. mája 2009 ešte rozhovor denníku SME poskytol. Myslí si, že predmety z krádeží sú dodnes ukryté v Trnave. Čo je dôležité, uvádza, že všetky kľúče od depozitára, z ktorého zmizli, boli vždy zamknuté v trezore na riaditeľstve alebo u správcu depozitára. Napadnuté boli dva depozitáre, v ktorých boli staré zámky vymenené za nové. Páchateľ musel teda poznať kód a vypnúť signalizáciu, pričom odhlásiť alarm vedeli iba dve osoby – správca depozitárov a domovník. To naozaj Díte o ničom netušil?
„Ak by som v tom bol namočený, sedím teraz niekde v Leopoldove,“ povedal Díte pred dvoma rokmi pre SME s tým, že kritizoval aj prácu polície, ktorá nezaistila okamžite niektoré dôkazy. „Chyba bolo podľa mňa aj v tom, že nezobrali niektorým zamestnancom odtlačky prstov, napríklad ani mne,“ dodal.
.krádež zbraní
Čarokrásna malokarpatská zvlnená krajina, aleja a krížová cesta, na ktorej majú „vďaka“ vandalom niektoré sochy odrazené hlavy a končatiny. V sezóne patrí Hrad Červený Kameň medzi najnavštevovanejšie, s bohatou expozíciou a dravými vtákmi na nádvorí. V zime je tu pusto, no o to krajšie.
Toto prostredie si zamilovali aj Daniel Hlavina a Ľubor Fľaškár. Aj keď, pravda, nie z čisto estetických príčin. Priemyselné kamery múzea zaznamenali, že sa na krádež dlhodobo pripravovali. Chodievali do libresa na nádvorí a pozorovali dianie. V noci z 12. na 13. augusta 2004 sa prvý z nich skryl v priestoroch múzea, kde už predtým vyradil bezpečnostný elektronický systém. Kolegovi na lane z okna postupne spustil 38 historických zbraní: 17 pištolí, 21 pušiek a dve šable.
„Ráno mi hlásila kolegyňa vlámačku do expozície militárií. Páchatelia mali vedľa Západnej bašty uviazané horolezecké lano, boli demontované vitríny, prelepené bezpečnostné senzory,“ spomína riaditeľ Múzea Červený Kameň Jaroslav Hájiček. Do roka polícia páchateľov zaistila, keď v aute prevážali menšiu časť lupu. V tom čase už boli zbrane v zlom stave, vinou nešetrného zaobchádzania. Dovtedy stihli páchatelia 23 zbraní predať do Česka, Nemecka a Rakúska. Priamo cez starožitníctva, ale aj cez internet, kde je možnosť dohľadania výrazne znížená. Nemeckí vyšetrovatelia časť (dvanásť) ukradnutých vecí zaistili a vlani v septembri išiel kurátor Daniel Hupko do Mníchova ich prevziať.
Zaujímavá je iná súvislosť. Brat bývalého riaditeľa Západoslovenského múzea v Trnave Juraj Díte pracuje na Červenom Kameni ako kurátor zbierky zbraní. A samotný Tibor Díte bol múzeom (alebo políciou?) oslovený, aby vypracoval ako znalec militárií posudok na výšku spôsobenej škody. Nie je síce v tomto odbore na ministerstve spravodlivosti zapísaným znalcom, Trestný poriadok však umožňuje polícii pribrať znalca aj na takzvaný sľub – jeho posudok má potom na súde rovnakú váhu ako od zapísaného znalca a účtuje sa zaň aj rovnaká odmena. Je to dokonca aj ekonomicky výhodnejšie, nemusí platiť znaleckú poistku. Medzičasom boli páchatelia odsúdení a prokurátor napadol fakt, že súd vzal za základ výšky spôsobenej škody znalecký posudok Vladimíra Kočana, podporený posudkom Štefana Holčíka. Obaja škodu vyčíslili najmenej na 3 058 900 korún, pričom Tibor Díte bol „štedrejší“ – dospel k škode najmenej 4 100 000 korún. Výška škody má pritom rozhodujúci dopad na výšku trestu v prebiehajúcom občianskoprávnom konaní na určenie výšky nákladov na reštaurovanie zbraní. Najvyšší súd však odvolanie prokurátora zamietol a námietku o „väčšej serióznosti“ posudku Tibora Díteho neuznal.
.podcenenie
Pre náš príbeh je dôležité ešte čosi iné. Tým, že v trnavskom prípade doteraz nebolo vznesené obvinenie (s ohľadom na dlhý čas, ktorý od krádeží uplynul sa musíme obávať, že zrejme už ani nebude) pôsobí Tibor Díte naďalej ako etablovaný znalec, úzko spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní. Drží nad ním niekto ochrannú ruku?
Tu sa dostávame k tomu najpodstatnejšiemu, k práci polície. Radi by sme verili, že nové vedenie chce pracovať aj v oblasti boja a prevencie kriminality v súvislosti s kultúrnymi pamiatkami účinnejšie. Je preto nepochopiteľné, že nové vedenie rezortu vnútra túto, už aj tak slabú zložku od nového roka ešte oslabilo – z troch policajtov ostal iba jeden, ostatní boli preradení. Slabou útechou je, že v tom nie sme sami. V rámci úsporných opatrení je aj v Česku činnosť vyšetrovateľov v oblasti pamiatok a starožitností utlmovaná: z jednotlivých krajov boli stiahnutí, ostali iba dvaja na Policajnom prezídiu. Podceňovanie tohto druhu kriminality sa však môže ešte veľmi vypomstiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.