Nedalo sa, hoci štvrtým rozmerom je i naďalej čas. Pani spoza sonografu mi vysvetlila, že 4D je len oklamané 3D, teda trojrozmerné zobrazenie decka v pohybe v reálnom čase. Rýchlo za sebou nasnímané trojrozmerné obrázky. 3D je zas oklamané 2D, pričom tam sa trojrozmerný obrázok generuje z dvojrozmerných. Tak nejako, presné znenie som neudržal, ale to je aj tak jedno, lebo na paralelu s kinematografiou už to stačí.
Každý, kto bol kedy v IMAXE na skutočnom 3D, vie, že to, čo sa premieta v normálnych kinách ako 3D, je oklamané 2D. Nie dokonalá ilúzia 3D priestoru, ale dva rozmery v ráme a hĺbka. Čajíček.
Ono je to vlastne jedno, lebo 2D či 3D, všetko sú to filmy, ktoré sú v prvom rade 1D. Jednorozmerné, ale to už netreba brať doslova, skôr obrazne, lebo toto už vypovedá o obsahu. Filmy na jedno pozretie. Mnohé z nich by sa asi dali pozrieť viackrát, ale chýba motivácia, pretože ono 3D ukazuje už na prvýkrát tak veľa, že sa zdá, že je ukázané všetko. Akoby sa oným ukázaným tretím rozmerom – hĺbkou, z tých filmov hĺbka vytratila. Nie je to paradox, naopak, má to v sebe akúsi zvrátenú logiku. Hĺbku vidno, netreba sa nikam noriť, nič objavovať. Sú fajn, ale už sa k nim ťažšie vytvára vzťah. Neznášať ich je zbytočné a milovať ich nie je prečo.
Dobre, vráťme sa k myšlienke 4D, vo filme by to znamenalo čo? Neviem to presne pomenovať, ale ukázal to akurát v kinách premierovaný Tron 3D, ktorý sa napriek dvadsaťročnému odstupu od pôvodného filmu, ktorého je zároveň parafrázou a pokračovaním, v čase nikam neposunul. Ten nový, teraz a tu, je taký istý, ako ten starý, vtedy a tam. Herakleitov zlomok o druhom nestúpení do tej istej rieky už neplatí. 2D filmy normálne starli, niektoré fungujú dodnes, iné nie. 3D filmy nestarnú, všetko zásadné sa udeje v čase dívania sa na ne, tam a vtedy, v tom okamihu v kine, žiadna spätná väzba nemá zmysel.
Vitajte v 4D kine, kinematografia sa konečne dočkala skutočných filmov na jedno použite! Pri ich užití sa ráta len ten čas v kine, počas ktorého trvajú.
Každý, kto bol kedy v IMAXE na skutočnom 3D, vie, že to, čo sa premieta v normálnych kinách ako 3D, je oklamané 2D. Nie dokonalá ilúzia 3D priestoru, ale dva rozmery v ráme a hĺbka. Čajíček.
Ono je to vlastne jedno, lebo 2D či 3D, všetko sú to filmy, ktoré sú v prvom rade 1D. Jednorozmerné, ale to už netreba brať doslova, skôr obrazne, lebo toto už vypovedá o obsahu. Filmy na jedno pozretie. Mnohé z nich by sa asi dali pozrieť viackrát, ale chýba motivácia, pretože ono 3D ukazuje už na prvýkrát tak veľa, že sa zdá, že je ukázané všetko. Akoby sa oným ukázaným tretím rozmerom – hĺbkou, z tých filmov hĺbka vytratila. Nie je to paradox, naopak, má to v sebe akúsi zvrátenú logiku. Hĺbku vidno, netreba sa nikam noriť, nič objavovať. Sú fajn, ale už sa k nim ťažšie vytvára vzťah. Neznášať ich je zbytočné a milovať ich nie je prečo.
Dobre, vráťme sa k myšlienke 4D, vo filme by to znamenalo čo? Neviem to presne pomenovať, ale ukázal to akurát v kinách premierovaný Tron 3D, ktorý sa napriek dvadsaťročnému odstupu od pôvodného filmu, ktorého je zároveň parafrázou a pokračovaním, v čase nikam neposunul. Ten nový, teraz a tu, je taký istý, ako ten starý, vtedy a tam. Herakleitov zlomok o druhom nestúpení do tej istej rieky už neplatí. 2D filmy normálne starli, niektoré fungujú dodnes, iné nie. 3D filmy nestarnú, všetko zásadné sa udeje v čase dívania sa na ne, tam a vtedy, v tom okamihu v kine, žiadna spätná väzba nemá zmysel.
Vitajte v 4D kine, kinematografia sa konečne dočkala skutočných filmov na jedno použite! Pri ich užití sa ráta len ten čas v kine, počas ktorého trvajú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.