Daniel Pastirčák je (okrem všeličoho iného) kazateľom Cirkvi bratskej v Bratislave. Fotogenický chlapík stojí za kazateľnicou a hovorí. Vykladá biblické texty v presnej myšlienkovej (i príbehovej) kauzalite, akoby poslucháčom pred tváre vykladal pokerové karty, v závere bohoslužby často odkrýva, že už zas mal na ruke aspoň full house. Na tých partiách kazateľa s ovečkami je však niečo nezvyčajné. Na konci hry môžu mať aj poslucháči v rukách páry a trojité postupky, dokonca v tých istých farbách ako kazateľ, ba môžu všetci do jedného vyložiť na svoj duchovný stôl aj royal flash. Záleží od toho, čo si dokážu z partie vziať. Získať môžu všetci. Pravdepodobne práve pre tú presnú a bohatú príčinnosť vo výstavbe sa Danielove v kostole rozprávané príbehy a výklady prirodzene cítia a vnímajú aj v podobe (tlačiarenského) čierneho na (knižnom papierovom) bielom.
„Naša skúsenosť so svetom je dvojznačná. Na jednej strane skúsenosť absurdity, na druhej strane zážitok zmyslu života. Život nám na jednom mieste odkrýva svoju zmysluplnosť, na inom mieste ju zasa popiera. Svet nie je iba čierny. Svet je čierny i biely. Nie iba surová slepá brutalita, ale zázrak blízkosti a solidarity. Nielen egoizmus, ale i nesebecké činy lásky. Nielen bezmocnosť, ale i tajomný fenomén slobody. Nielen utrpenie, ale i extáza radosti. Nielen kliatby smrti, ale i požehnanie života. (...) Náš život je permanentným konfliktom svetla a tmy. (...) Náboženskí skeptici vymysleli vtipný sofizmus: Ak je Boh všemohúci, nech stvorí kameň, ktorý neudvihne. Knihy Biblie nám v istom zmysle, od prvej po poslednú stranu, rozprávajú príbeh o Bohu, ktorý stvoril kameň, čo neudvihne. Stvoril človeka so slobodnou vôľou. (...) Aby vo svete mohli vznikať hodnoty, ktoré mu dávajú zmysel, musel v ňom byť umožnený priestor slobody. Bez slobody a rizika, ktoré sloboda so sebou prináša, by Boh nemohol stvoriť bytosti schopné lásky. (...) Keby Boh bol iba všemohúci, bol by voči slobodnému človeku bezmocný. Absolútna, zdrvujúca sila môže človeka zlomiť, ponížiť, urobiť z neho automat alebo úskočného, ustráchaného pokrytca, nemôže ho však premeniť k dobru, získať ho pre lásku. Jediná sila, ktorá môže premeniť slobodného človeka, je absolútna moc nepodmienenej lásky. A taká moc sa zvonku javí ako bezmocnosť.“
Danielove Kázne neprikazujú, nezakazujú, nedokazujú. (Nanajvýš ak odkazujú, odkazujú na mnohé pramene a pokúšajú sa odkázať nám niečo dôležité, niečo veľmi konkrétne, hoci mnoho ráz vetami len ťažko uchopiteľné.) Danielovým textom väčšmi svedčí meno homílie. Pochádza z gréčtiny a pôvodne (bez sprievodných konotácií ako výklad časti biblického textu či bohoslužba) znamenalo: byť s niekým v spoločenstve, viesť tichý rozhovor. Danielove homílie sú výzvami na rozhovory, najmä dišputy človeka s človekovým vnútrom. Hovoria o výšinách, teda o Bohu, láske, pravde, spravodlivosti, dobrých činoch, milosrdenstve, ale aj o údoliach nepekných, zviazaných s ľudskými skutkami, s čudnými rebríčkami hodnôt, plytkosťou, nepoznaním vlastnej duše. Neprikazujú, ale umožňujú; nezakazujú, ale otvárajú; nedokazujú, lebo pripúšťajú pochybnosti. A o to viac nám môžu vliezť pod kožu.
Daniel Pastirčák: Zdravé telo v kóme. Calder, 2010.
„Naša skúsenosť so svetom je dvojznačná. Na jednej strane skúsenosť absurdity, na druhej strane zážitok zmyslu života. Život nám na jednom mieste odkrýva svoju zmysluplnosť, na inom mieste ju zasa popiera. Svet nie je iba čierny. Svet je čierny i biely. Nie iba surová slepá brutalita, ale zázrak blízkosti a solidarity. Nielen egoizmus, ale i nesebecké činy lásky. Nielen bezmocnosť, ale i tajomný fenomén slobody. Nielen utrpenie, ale i extáza radosti. Nielen kliatby smrti, ale i požehnanie života. (...) Náš život je permanentným konfliktom svetla a tmy. (...) Náboženskí skeptici vymysleli vtipný sofizmus: Ak je Boh všemohúci, nech stvorí kameň, ktorý neudvihne. Knihy Biblie nám v istom zmysle, od prvej po poslednú stranu, rozprávajú príbeh o Bohu, ktorý stvoril kameň, čo neudvihne. Stvoril človeka so slobodnou vôľou. (...) Aby vo svete mohli vznikať hodnoty, ktoré mu dávajú zmysel, musel v ňom byť umožnený priestor slobody. Bez slobody a rizika, ktoré sloboda so sebou prináša, by Boh nemohol stvoriť bytosti schopné lásky. (...) Keby Boh bol iba všemohúci, bol by voči slobodnému človeku bezmocný. Absolútna, zdrvujúca sila môže človeka zlomiť, ponížiť, urobiť z neho automat alebo úskočného, ustráchaného pokrytca, nemôže ho však premeniť k dobru, získať ho pre lásku. Jediná sila, ktorá môže premeniť slobodného človeka, je absolútna moc nepodmienenej lásky. A taká moc sa zvonku javí ako bezmocnosť.“
Danielove Kázne neprikazujú, nezakazujú, nedokazujú. (Nanajvýš ak odkazujú, odkazujú na mnohé pramene a pokúšajú sa odkázať nám niečo dôležité, niečo veľmi konkrétne, hoci mnoho ráz vetami len ťažko uchopiteľné.) Danielovým textom väčšmi svedčí meno homílie. Pochádza z gréčtiny a pôvodne (bez sprievodných konotácií ako výklad časti biblického textu či bohoslužba) znamenalo: byť s niekým v spoločenstve, viesť tichý rozhovor. Danielove homílie sú výzvami na rozhovory, najmä dišputy človeka s človekovým vnútrom. Hovoria o výšinách, teda o Bohu, láske, pravde, spravodlivosti, dobrých činoch, milosrdenstve, ale aj o údoliach nepekných, zviazaných s ľudskými skutkami, s čudnými rebríčkami hodnôt, plytkosťou, nepoznaním vlastnej duše. Neprikazujú, ale umožňujú; nezakazujú, ale otvárajú; nedokazujú, lebo pripúšťajú pochybnosti. A o to viac nám môžu vliezť pod kožu.
Daniel Pastirčák: Zdravé telo v kóme. Calder, 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.