Útla knižka debutujúceho nórskeho autora Halfdana W. Freihowa je krásnym a dojemným svedectvom o silnej, úprimnej láske otca k synovi Gabrielovi, bystrému sedem ročnému chlapcovi s autizmom. S hrdosťou, typickou pre všetkých rodičov, v nej spomína na Gabrielove menšie i väčšie úspechy – pyšne ukazuje, že i jeho syn napriek svojmu handicapu vystúpil so speváckym číslom na školskej besiedke, naučil sa čítať i písať a zvládol bicyklovanie bez postranných koliesok. Freihow vdýchol pasážam, ktoré popisujú chvíle strávené s Gabrielom priezračnú, neopakovateľnú atmosféru – spoločný výlet loďkou je naplnený hlbokým pokojom; v dobrodružnej výprave za pirátskymi pokladmi, ukrytými v neďalekej jaskyni, sa zasa zrkadlí hravá bezstarostnosť.
Autor však život s autistickým synom neromantizuje, nezamlčuje problémy, ktorými chlapcova diagnóza zasahuje do každodennosti ich rodiny. Synove záchvaty hnevu či jeho nevhodné prejavy na verejnosti nelíči s odsúdením, pokúša sa pochopiť ich príčiny a akceptovať ich ako trpkú, no trvalú súčasť života s Gabrielom. Autentickosť rozprávania spočíva v tom, že autor priznáva i svoje vlastné zlyhania v roli otca, obnažuje okamihy plné bolesti a frustrácie, keď jeho city k synovi premohla vyčerpanosť z náročnej starostlivosti o chlapca. Freihow krásne zachytil svoj hlboký smútok, prameniaci zo skutočnosti, že Gabriel zrejme nebude nikdy úplne rozumieť svetu a svet nikdy celkom nepochopí jeho. Verne vykreslil trýznivý strach z neistej budúcnosti chlapca, ktorý sa pravdepodobne nedokáže zaradiť do bežných sociálnych štruktúr, vytvoriť si vlastnú rodinu a okruh priateľov. Ťažisko Freihowovej knihy i jeho vzťahu k synovi spočíva v bytostnej túžbe chlapcovi porozumieť a pomôcť mu vykročiť z jeho bezpečného, no izolovaného autistického univerza do náročného a nepredvídateľného, ale i zaujímavého sociálneho sveta.
Autor preukázal výnimočný pozorovací talent, dokázal vystihnúť kľúčové rysy autizmu a presne ich popísať. Syn však v jeho rozprávaní nevystupuje ako subjekt s klinickými prejavmi diagnózy, ktoré treba odstrániť alebo aspoň eliminovať. Unikátnosť Freihowovho prístupu spočíva v tom, že popisuje chlapcov autizmus nielen ako bremeno, ktoré mu sťažuje bežný život, ale aj ako dar, vďaka ktorému vidí realitu jedinečným spôsobom. Autor sa pokúša preniknúť do synovho svojského spôsobu myslenia a cítenia, usiluje sa vnímať svet Gabrielovou optikou. A znamenite sa mu to darí. Vystihol chlapcovu túžbu po jednoznačnosti, predvídateľnosti a jasných pravidlách, jeho bezpodmienečnú potrebu nájsť logické zdôvodnenie všetkých javov. Pekne znázornil Gabrielovu obrovskú sociálnu naivitu a z nej vyplývajúcu zraniteľnosť, jeho problém porozumieť vágnym signálom, ktoré tvoria základ sociálnej reality, i jeho neochotu nechať sa unášať nepredvídateľným prúdom spoločenského života. Farbistým opisom chlapcovho vnútorného sveta, zmietaného intenzívnymi poryvmi emócií odhaľuje mylnosť predsudkov, ktoré ľuďom s touto diagnózou pripisujú plochý citový život. Vykreslením jeho záujmu o ostatných zasa dokazuje, že i autisti vedia prejaviť empatiu, hoci nečakaným a zvláštnym spôsobom.
Nemenej zaujímavo vyznejú pasáže, kde sa Freihow pokúša priblížiť synovi tie aspekty reality, ktoré svojim striktne logickým a racionálnym myslením nedokáže pochopiť, ktoré však zohrávajú v ľudskom živote zásadnú rolu. Autor sa vyhýba otrepaným frázam, jeho postrehy o láske, smútku, jazyku či náboženskej viere sú nevšedné a silné. Neplytvá slovami, vie vystihnúť podstatu daného javu i na malom priestore.
Freihowova kniha podáva nádherné svedectvo o nezlomnej láske otca k synovi a zároveň prináša jedinečný portrét autistického chlapca. Krásu a hĺbku výpovede navyše umocňuje autorova bravúrna práca s jazykom.
Halfdan W. Freihow: Milý Gabrieli Kalich, 2010
Autor však život s autistickým synom neromantizuje, nezamlčuje problémy, ktorými chlapcova diagnóza zasahuje do každodennosti ich rodiny. Synove záchvaty hnevu či jeho nevhodné prejavy na verejnosti nelíči s odsúdením, pokúša sa pochopiť ich príčiny a akceptovať ich ako trpkú, no trvalú súčasť života s Gabrielom. Autentickosť rozprávania spočíva v tom, že autor priznáva i svoje vlastné zlyhania v roli otca, obnažuje okamihy plné bolesti a frustrácie, keď jeho city k synovi premohla vyčerpanosť z náročnej starostlivosti o chlapca. Freihow krásne zachytil svoj hlboký smútok, prameniaci zo skutočnosti, že Gabriel zrejme nebude nikdy úplne rozumieť svetu a svet nikdy celkom nepochopí jeho. Verne vykreslil trýznivý strach z neistej budúcnosti chlapca, ktorý sa pravdepodobne nedokáže zaradiť do bežných sociálnych štruktúr, vytvoriť si vlastnú rodinu a okruh priateľov. Ťažisko Freihowovej knihy i jeho vzťahu k synovi spočíva v bytostnej túžbe chlapcovi porozumieť a pomôcť mu vykročiť z jeho bezpečného, no izolovaného autistického univerza do náročného a nepredvídateľného, ale i zaujímavého sociálneho sveta.
Autor preukázal výnimočný pozorovací talent, dokázal vystihnúť kľúčové rysy autizmu a presne ich popísať. Syn však v jeho rozprávaní nevystupuje ako subjekt s klinickými prejavmi diagnózy, ktoré treba odstrániť alebo aspoň eliminovať. Unikátnosť Freihowovho prístupu spočíva v tom, že popisuje chlapcov autizmus nielen ako bremeno, ktoré mu sťažuje bežný život, ale aj ako dar, vďaka ktorému vidí realitu jedinečným spôsobom. Autor sa pokúša preniknúť do synovho svojského spôsobu myslenia a cítenia, usiluje sa vnímať svet Gabrielovou optikou. A znamenite sa mu to darí. Vystihol chlapcovu túžbu po jednoznačnosti, predvídateľnosti a jasných pravidlách, jeho bezpodmienečnú potrebu nájsť logické zdôvodnenie všetkých javov. Pekne znázornil Gabrielovu obrovskú sociálnu naivitu a z nej vyplývajúcu zraniteľnosť, jeho problém porozumieť vágnym signálom, ktoré tvoria základ sociálnej reality, i jeho neochotu nechať sa unášať nepredvídateľným prúdom spoločenského života. Farbistým opisom chlapcovho vnútorného sveta, zmietaného intenzívnymi poryvmi emócií odhaľuje mylnosť predsudkov, ktoré ľuďom s touto diagnózou pripisujú plochý citový život. Vykreslením jeho záujmu o ostatných zasa dokazuje, že i autisti vedia prejaviť empatiu, hoci nečakaným a zvláštnym spôsobom.
Nemenej zaujímavo vyznejú pasáže, kde sa Freihow pokúša priblížiť synovi tie aspekty reality, ktoré svojim striktne logickým a racionálnym myslením nedokáže pochopiť, ktoré však zohrávajú v ľudskom živote zásadnú rolu. Autor sa vyhýba otrepaným frázam, jeho postrehy o láske, smútku, jazyku či náboženskej viere sú nevšedné a silné. Neplytvá slovami, vie vystihnúť podstatu daného javu i na malom priestore.
Freihowova kniha podáva nádherné svedectvo o nezlomnej láske otca k synovi a zároveň prináša jedinečný portrét autistického chlapca. Krásu a hĺbku výpovede navyše umocňuje autorova bravúrna práca s jazykom.
Halfdan W. Freihow: Milý Gabrieli Kalich, 2010
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.