Tisícky cestujúcich, ktorí čakali hodiny aj dni, sa občas pobili. A ja som sa bál, či pôjde prímestský vlak, či príde autobus, či odletíme. Ten náš trochu „iný“ Silvester, Silvester v Ríme, vyzeral ohrozený.
.s vetrovkou cez ruku
No potom sme predsa len leteli a jeden z najkrajších okamihov toho prelomu nového a starého roku sa objavil hneď pri pristátí. Keď lietadlo začalo klesať na rímske letisko Leonarda da Vinciho, vedel som, že aj keby nebolo všetko tak, ako to vyzeralo v lákavej katalógovej ponuke, už len pre tento pohľad tá cesta stála za to.
Za oknom pristávajúceho lietadla sa modrala morská hladina, na blankytnom nebi žiarilo zlaté slnko, ktoré som vo svojej domovine za posledný mesiac ledva zazrel. A namiesto šedej, čiernej a bielej, jediných farieb, ktoré už dlhé týždne vidieť v zasneženej mrazivej strednej Európe, nás vítali sýtozelené trávniky, palmy a sem-tam aj nejaký ten kvet. Pri vystupovaní po schodíkoch som si lyžiarsku vetrovku nechal prehodenú cez ruku a užíval som si tú blaženosť: po mesiaci som bol len tak, v košeli, a pri tých plus dvadsiatich stupňoch na slnku mi v nej bolo celkom príjemne.
.benedikt sa nepredáva
Už doma som miernil nadšenie z toho, že budeme bývať v luxusnom štvorhviezdičkovom hoteli Sheraton, a dobre som urobil. Recepcia, bar a reštaurácia nestačili silvestrovskému návalu turistov, takže si tam človek pripadal ako na nádraží. Hotelový nábytok a hotel vôbec bol mierne obnosený – ale zase nič hrozné. Len taký mierny posun o jednu hviezdičku dole.
A niečo podobné platilo celkovo o Ríme. Bolo v ňom všetko, čo človek od návštevy Večného mesta čaká, len akési ošumelejšie. Pozoruhodná architektonická zmes antiky a renesančno-barokovej metropoly, do ktorej sa Rím po tisícročnom prežívaní znovu prebudil. Nádherná atmosféra labyrintu uličiek starého mesta, ale aj rozmach doby, keď sa po zjednotení Talianska, v ére Mussoliniho a čiastočne aj po druhej svetovej vojne, stal opäť jedným z hlavných miest Európy. A tiež, samozrejme, talianska pizza, značkové obchody, talianska káva, skvelé víno a úchvatné minerálky.
A na prvom mieste, ako inak, antika. To, čo zostalo zo starovekého Ríma, je iba maličký zvyšok, a to ešte trosiek, no predsa tú veľkoleposť mesta, ktoré v roku sto po Kristovi malo milión šesťstotisíc obyvateľov (toľko ich dosiahlo znovu až okolo roku 1950), cítite.
Ale sú tu aj zachovalejšie pamiatky. Koloseum, Forum Romanum, víťazné oblúky, jazdecká socha tak trochu aj „slovenského“ cisára Marka Aurelia, neuveriteľný Panteón a rozprávkový Anjelský hrad. Okolo všetkého sa hrčia davy turistov, takže to, či niečo uvidíte zblízka, závisí od šťastne vybratého času návštevy, prípadne od vašej chuti/nechuti vyčkávať v rade.
Ešte dlhšie rady sa na Silvestra stáli vo Vatikáne, ktorý vlastne celý tvorí jedno väčšie námestie a pri ňom zopár ulíc plus veľký park. Pozrieť sa do Chrámu svätého Petra, vidieť Sixtínsku kaplnku či poklady vatikánskych zbierok, to chce svätú trpezlivosť – alebo vopred realizovanú rezerváciu cez internet.
Podľa množstva suvenírov to vo Vatikáne vyzerá, ako keby Ján Pavol II. nezomrel a Benedikt XVI. sa ešte pápežom nestal. „Čo vám budem hovoriť, Ján Pavol II. je prosto dobrý predajný artikel,“ vraví majiteľ jedného obchodíka. „Suveníry s Benediktom sa občas predajú – ale len vtedy, keď sem prídu nejakí Nemci.“
.sám na schodoch nad Rímom
Našťastie je to mesto na pamiatky také bohaté, že keď sa vám podarí nájsť niečo, čo sprievodcovia neuvádzajú na prvých miestach v kolónke Čo musíte vidieť a zažiť v Ríme, užijete si to v pokoji, tichu a takmer osamote. Keď ste takmer jediní v Panteóne, alebo sa niekoľko minút pred polnocou na Nový rok dívate skoro sami zo schodov pri Kapitole na Rím, v ktorom k nebu žiari mohutná kupola Svätého Petra, je to úžasný pocit. Najväčší turistický luxus, aký si môžete dopriať.
Nájdu sa aj sklamania. Napríklad rieka Tiber, ktorá je v Ríme vďaka vysokým protipovodňovým stenám na nábreží skôr takou kanalizačnou stokou než riekou, čo by mestu pridávala na kráse, ako to robí v Bratislave Dunaj či v Prahe Vltava.
Aj pizza či špagety v niektorých podnikoch zaostanú za tým, čo poznáme z talianskych reštaurácií od nás. Ale občas za rovnaké peniaze nájdete výnimočný podnik, pri ktorom si na mape urobíte krížik – že sa pri najbližšej návšteve Ríma vrátite.
Kladnou kapitolou rímskych reštaurácií a kaviarní sú však čašníci. „Poďte sa aspoň pozrieť. Máme naozaj peknú reštauráciu,“ lákal nás čašník pizzerie pri Panteóne. „Lepšie jedlo a ceny nikde nenájdete.“ A hovoril to a díval sa pri tom tak, že po dvoch hodinách chodenia mestom dámska časť skupiny vyhlásila: „Ideme späť za tým milým čašníkom. Ani jej neprekážalo, že nás kvôli tomu čaká trojkilometrová cesta.
.topánky sú základ
A rozhodne si do Ríma vezmite dobré topánky. Po tomto meste sa totiž nachodíte ako po máloktorej inej európskej metropole. Staré mesto je rozsiahle a obe linky tunajšieho metra sa mu oblúkom vyhýbajú. „Dobrá doprava“ v Ríme neexistuje. Autá stále stoja v nejakej zápche (väčšina starého mesta je navyše pre ne neprístupná), autobusy chodia zriedka a nemajú ani cestovné poriadky, metro je nielen špinavé, staré, ale aj plné vreckárov, taxíky sú veľmi predražené.
„Tak to bude, pane, za štyridsať eur,“ vyhlásil ešte pred cestou taxikár, od ktorého sme chceli odvoz od Kapitolu k hotelu. Snažil som sa aspoň mierne protestovať. „Pozrite, berte alebo nechajte tak. Turistov, ktorých môžem zviezť, je tu habadej,“ dodal. Potom celou cestou fajčil, telefonoval, chodil na červenú a volant držal zásadne jednou rukou. Vraveli sme si, že v tej premávke by človeku možno pomohol nejaký ten taliansky skútrik, to však chce dosť odvahy.
Človek tak napokon usúdi, že v porovnaní s Rímom sú Praha, ale aj Bratislava či Brno bohaté, upratané a dobre fungujúce mestá. „Za všetko môže to prekliate euro,“ vysvetľujú miestni, prečo Taliansko tak viditeľne upadá. „Odkedy je tu, všetko zdraželo, vzrástla nezamestnanosť a nestúpajú platy. Keby to záviselo od nás Talianov, tak už euro dávno nemáme. Len Nemci nám to nedovolia,“ posťažoval sa mi majiteľ jednej kaviarne v starom meste. Kávu však predával za päť eur a malé pivo za sedem.
Lenže ono vás tá atmosféra miernej rímskej zanedbanosti, istého neporiadku a laxnej pohody napokon dostane. Spolu s mystikou vyše dva a pol a možno aj trojtisícročného mesta sa už o niekoľko dní po návrate do stredoeurópskych končín stane niečím, za čím vám bude smutno. Až by ste sa tam hneď vrátili.
Autor je redaktor Lidových novín.
.s vetrovkou cez ruku
No potom sme predsa len leteli a jeden z najkrajších okamihov toho prelomu nového a starého roku sa objavil hneď pri pristátí. Keď lietadlo začalo klesať na rímske letisko Leonarda da Vinciho, vedel som, že aj keby nebolo všetko tak, ako to vyzeralo v lákavej katalógovej ponuke, už len pre tento pohľad tá cesta stála za to.
Za oknom pristávajúceho lietadla sa modrala morská hladina, na blankytnom nebi žiarilo zlaté slnko, ktoré som vo svojej domovine za posledný mesiac ledva zazrel. A namiesto šedej, čiernej a bielej, jediných farieb, ktoré už dlhé týždne vidieť v zasneženej mrazivej strednej Európe, nás vítali sýtozelené trávniky, palmy a sem-tam aj nejaký ten kvet. Pri vystupovaní po schodíkoch som si lyžiarsku vetrovku nechal prehodenú cez ruku a užíval som si tú blaženosť: po mesiaci som bol len tak, v košeli, a pri tých plus dvadsiatich stupňoch na slnku mi v nej bolo celkom príjemne.
.benedikt sa nepredáva
Už doma som miernil nadšenie z toho, že budeme bývať v luxusnom štvorhviezdičkovom hoteli Sheraton, a dobre som urobil. Recepcia, bar a reštaurácia nestačili silvestrovskému návalu turistov, takže si tam človek pripadal ako na nádraží. Hotelový nábytok a hotel vôbec bol mierne obnosený – ale zase nič hrozné. Len taký mierny posun o jednu hviezdičku dole.
A niečo podobné platilo celkovo o Ríme. Bolo v ňom všetko, čo človek od návštevy Večného mesta čaká, len akési ošumelejšie. Pozoruhodná architektonická zmes antiky a renesančno-barokovej metropoly, do ktorej sa Rím po tisícročnom prežívaní znovu prebudil. Nádherná atmosféra labyrintu uličiek starého mesta, ale aj rozmach doby, keď sa po zjednotení Talianska, v ére Mussoliniho a čiastočne aj po druhej svetovej vojne, stal opäť jedným z hlavných miest Európy. A tiež, samozrejme, talianska pizza, značkové obchody, talianska káva, skvelé víno a úchvatné minerálky.
A na prvom mieste, ako inak, antika. To, čo zostalo zo starovekého Ríma, je iba maličký zvyšok, a to ešte trosiek, no predsa tú veľkoleposť mesta, ktoré v roku sto po Kristovi malo milión šesťstotisíc obyvateľov (toľko ich dosiahlo znovu až okolo roku 1950), cítite.
Ale sú tu aj zachovalejšie pamiatky. Koloseum, Forum Romanum, víťazné oblúky, jazdecká socha tak trochu aj „slovenského“ cisára Marka Aurelia, neuveriteľný Panteón a rozprávkový Anjelský hrad. Okolo všetkého sa hrčia davy turistov, takže to, či niečo uvidíte zblízka, závisí od šťastne vybratého času návštevy, prípadne od vašej chuti/nechuti vyčkávať v rade.
Ešte dlhšie rady sa na Silvestra stáli vo Vatikáne, ktorý vlastne celý tvorí jedno väčšie námestie a pri ňom zopár ulíc plus veľký park. Pozrieť sa do Chrámu svätého Petra, vidieť Sixtínsku kaplnku či poklady vatikánskych zbierok, to chce svätú trpezlivosť – alebo vopred realizovanú rezerváciu cez internet.
Podľa množstva suvenírov to vo Vatikáne vyzerá, ako keby Ján Pavol II. nezomrel a Benedikt XVI. sa ešte pápežom nestal. „Čo vám budem hovoriť, Ján Pavol II. je prosto dobrý predajný artikel,“ vraví majiteľ jedného obchodíka. „Suveníry s Benediktom sa občas predajú – ale len vtedy, keď sem prídu nejakí Nemci.“
.sám na schodoch nad Rímom
Našťastie je to mesto na pamiatky také bohaté, že keď sa vám podarí nájsť niečo, čo sprievodcovia neuvádzajú na prvých miestach v kolónke Čo musíte vidieť a zažiť v Ríme, užijete si to v pokoji, tichu a takmer osamote. Keď ste takmer jediní v Panteóne, alebo sa niekoľko minút pred polnocou na Nový rok dívate skoro sami zo schodov pri Kapitole na Rím, v ktorom k nebu žiari mohutná kupola Svätého Petra, je to úžasný pocit. Najväčší turistický luxus, aký si môžete dopriať.
Nájdu sa aj sklamania. Napríklad rieka Tiber, ktorá je v Ríme vďaka vysokým protipovodňovým stenám na nábreží skôr takou kanalizačnou stokou než riekou, čo by mestu pridávala na kráse, ako to robí v Bratislave Dunaj či v Prahe Vltava.
Aj pizza či špagety v niektorých podnikoch zaostanú za tým, čo poznáme z talianskych reštaurácií od nás. Ale občas za rovnaké peniaze nájdete výnimočný podnik, pri ktorom si na mape urobíte krížik – že sa pri najbližšej návšteve Ríma vrátite.
Kladnou kapitolou rímskych reštaurácií a kaviarní sú však čašníci. „Poďte sa aspoň pozrieť. Máme naozaj peknú reštauráciu,“ lákal nás čašník pizzerie pri Panteóne. „Lepšie jedlo a ceny nikde nenájdete.“ A hovoril to a díval sa pri tom tak, že po dvoch hodinách chodenia mestom dámska časť skupiny vyhlásila: „Ideme späť za tým milým čašníkom. Ani jej neprekážalo, že nás kvôli tomu čaká trojkilometrová cesta.
.topánky sú základ
A rozhodne si do Ríma vezmite dobré topánky. Po tomto meste sa totiž nachodíte ako po máloktorej inej európskej metropole. Staré mesto je rozsiahle a obe linky tunajšieho metra sa mu oblúkom vyhýbajú. „Dobrá doprava“ v Ríme neexistuje. Autá stále stoja v nejakej zápche (väčšina starého mesta je navyše pre ne neprístupná), autobusy chodia zriedka a nemajú ani cestovné poriadky, metro je nielen špinavé, staré, ale aj plné vreckárov, taxíky sú veľmi predražené.
„Tak to bude, pane, za štyridsať eur,“ vyhlásil ešte pred cestou taxikár, od ktorého sme chceli odvoz od Kapitolu k hotelu. Snažil som sa aspoň mierne protestovať. „Pozrite, berte alebo nechajte tak. Turistov, ktorých môžem zviezť, je tu habadej,“ dodal. Potom celou cestou fajčil, telefonoval, chodil na červenú a volant držal zásadne jednou rukou. Vraveli sme si, že v tej premávke by človeku možno pomohol nejaký ten taliansky skútrik, to však chce dosť odvahy.
Človek tak napokon usúdi, že v porovnaní s Rímom sú Praha, ale aj Bratislava či Brno bohaté, upratané a dobre fungujúce mestá. „Za všetko môže to prekliate euro,“ vysvetľujú miestni, prečo Taliansko tak viditeľne upadá. „Odkedy je tu, všetko zdraželo, vzrástla nezamestnanosť a nestúpajú platy. Keby to záviselo od nás Talianov, tak už euro dávno nemáme. Len Nemci nám to nedovolia,“ posťažoval sa mi majiteľ jednej kaviarne v starom meste. Kávu však predával za päť eur a malé pivo za sedem.
Lenže ono vás tá atmosféra miernej rímskej zanedbanosti, istého neporiadku a laxnej pohody napokon dostane. Spolu s mystikou vyše dva a pol a možno aj trojtisícročného mesta sa už o niekoľko dní po návrate do stredoeurópskych končín stane niečím, za čím vám bude smutno. Až by ste sa tam hneď vrátili.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.