V tomto texte vôbec nejde o obranu podnikateľov či dnešnej vlády a pohanu odborov či Smeru.
Po prvé – každý, odborári aj politici Smeru, má právo vyjadriť svoj názor, využiť petičné právo a zorganizovať a zúčastniť sa referenda. V tom nemožno odborom a Smeru nič vyčítať. Referendum je drahé, ale to je únosná daň slobody.
Po druhé – v každom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa vznikajú konflikty záujmov a občas aj veľmi nepríjemné. A nie vždy je práve zamestnanec ten, čo fixľuje, chce menej pracovať a ešte za to viac zarobiť. Niekedy je problémový zamestnávateľ, firma alebo banka, ktorí chcú zarobiť prirýchlo aj na úkor základných práv svojich zamestnancov či fungovania celej spoločnosti. Práve preto existujú pravidlá, zákony, normy – a aj rozumné zákonníky práce. Ani v tomto smere nemožno celej akcii veľa vyčítať.
Napriek tomu však tvrdím toto: celá petičná akcia, vrátane podpory Smeru, je nielen ekonomicky nerozumná, ale aj škodlivá voči celému Slovensku. Podľa mňa ide dokonca aj proti ústavným princípom tejto republiky.
V prvom rade – ako inak než hazardom s nami všetkými možno nazvať ľúbivú petíciu a referendum, ak ich hlavný oganizátor ústami prezidenta odborov Miroslava Gazdíka povie, že petičné otázky o skrátení pracovného času a nadčasov môžu vyvolávať pochybnosti ekonómov a že teda iba „uvidíme, čo to prinesie v praxi“. Ak teda v praxi uvidíme, že výsledky petície a referenda KOZ a Smeru priniesli ohromné škody pre ľudí, tak potom čo? Uvidíme, poplačeme, a ide sa ďalej populizovať? Prepáčte páni odborári, ale nie.
Poslanec Smeru Braňo Ondruš si zasa myslí, že po viacerých neúspešných pokusoch ide o referendum, ktoré by malo hlavu a pätu. No o skrátení pracovného času a nadčasov detsky úprimne dodáva: „Otázkou je, aké by to malo dosahy na zamestnanosť a fungovanie podnikov.“ Ale aká je to hlava a päta, ak odpoveďou na uvedenú otázku bude, že to malo dosahy katastrofálne? A to teda bude. Čo potom povie Smer? Zhíkne od prekvapenia a nájde si inú hračku proti vláde? Nie, nie, nie – referendum, ktoré Smer podporuje, je nezodpovedným hazardom so životnou úrovňou zamestnancov. Nie je to sociálne, ale antisociálne referendum.
Ale to nie je jediný problém celého petičného dobrodružstva odborárov a Smeru. Druhý, ešte väčší problém spočíva v samej podstate petičných otázok a následne referenda.
V našej Ústave je priamo povedané, že o niektorých otázkach je referendum vylúčené. Okrem iného sa to týka otázky daní. Na Slovensku nie je napríklad možné usporiadať referendum s otázkou, či by dane nemali byť nižšie než dnes alebo rovno nulové. A je na to dobrý dôvod – takto položená otázka hrozí masovou súhlasnou odpoveďou nezodpovednej časti voličov s následným rozvratom štátu a života všetkých voličov. S nulovými daňami by totiž prestala fungovať polícia, armáda, úrady, a život na Slovensku by sa rozpadol na chaos.
Ak je toto zrozumiteľný dôvod na nemožnosť referenda o daniach, o čo menej je zrozumiteľné, že referendum nemôže byť ani o pracovnom čase? Veď to je rovnako omamné pre našu lenivosť ako nulové dane pre našu chamtivosť. Ak by niekto v kampani presvedčil ľudí, že pracovať sa nesmie 35 hodín, ako to teraz chcú odbory, ale len 10 hodín, čo by sa po takomto úspešnom referende stalo? To isté, čo pri zrušení daní – rozvrat Slovenskej republiky. Petičná akcia odborov a Smeru a následné referendum sú preto nielen antisociálne, ale idú aj proti zmyslu Ústavy, a teda aj proti základom fungovania Slovenskej republiky.
Tí, čo za túto republiku hrmotne hlasovali, boli vždy najväčším ohrozením jej prosperity a pokoja. Aj teraz sú.
Po prvé – každý, odborári aj politici Smeru, má právo vyjadriť svoj názor, využiť petičné právo a zorganizovať a zúčastniť sa referenda. V tom nemožno odborom a Smeru nič vyčítať. Referendum je drahé, ale to je únosná daň slobody.
Po druhé – v každom vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa vznikajú konflikty záujmov a občas aj veľmi nepríjemné. A nie vždy je práve zamestnanec ten, čo fixľuje, chce menej pracovať a ešte za to viac zarobiť. Niekedy je problémový zamestnávateľ, firma alebo banka, ktorí chcú zarobiť prirýchlo aj na úkor základných práv svojich zamestnancov či fungovania celej spoločnosti. Práve preto existujú pravidlá, zákony, normy – a aj rozumné zákonníky práce. Ani v tomto smere nemožno celej akcii veľa vyčítať.
Napriek tomu však tvrdím toto: celá petičná akcia, vrátane podpory Smeru, je nielen ekonomicky nerozumná, ale aj škodlivá voči celému Slovensku. Podľa mňa ide dokonca aj proti ústavným princípom tejto republiky.
V prvom rade – ako inak než hazardom s nami všetkými možno nazvať ľúbivú petíciu a referendum, ak ich hlavný oganizátor ústami prezidenta odborov Miroslava Gazdíka povie, že petičné otázky o skrátení pracovného času a nadčasov môžu vyvolávať pochybnosti ekonómov a že teda iba „uvidíme, čo to prinesie v praxi“. Ak teda v praxi uvidíme, že výsledky petície a referenda KOZ a Smeru priniesli ohromné škody pre ľudí, tak potom čo? Uvidíme, poplačeme, a ide sa ďalej populizovať? Prepáčte páni odborári, ale nie.
Poslanec Smeru Braňo Ondruš si zasa myslí, že po viacerých neúspešných pokusoch ide o referendum, ktoré by malo hlavu a pätu. No o skrátení pracovného času a nadčasov detsky úprimne dodáva: „Otázkou je, aké by to malo dosahy na zamestnanosť a fungovanie podnikov.“ Ale aká je to hlava a päta, ak odpoveďou na uvedenú otázku bude, že to malo dosahy katastrofálne? A to teda bude. Čo potom povie Smer? Zhíkne od prekvapenia a nájde si inú hračku proti vláde? Nie, nie, nie – referendum, ktoré Smer podporuje, je nezodpovedným hazardom so životnou úrovňou zamestnancov. Nie je to sociálne, ale antisociálne referendum.
Ale to nie je jediný problém celého petičného dobrodružstva odborárov a Smeru. Druhý, ešte väčší problém spočíva v samej podstate petičných otázok a následne referenda.
V našej Ústave je priamo povedané, že o niektorých otázkach je referendum vylúčené. Okrem iného sa to týka otázky daní. Na Slovensku nie je napríklad možné usporiadať referendum s otázkou, či by dane nemali byť nižšie než dnes alebo rovno nulové. A je na to dobrý dôvod – takto položená otázka hrozí masovou súhlasnou odpoveďou nezodpovednej časti voličov s následným rozvratom štátu a života všetkých voličov. S nulovými daňami by totiž prestala fungovať polícia, armáda, úrady, a život na Slovensku by sa rozpadol na chaos.
Ak je toto zrozumiteľný dôvod na nemožnosť referenda o daniach, o čo menej je zrozumiteľné, že referendum nemôže byť ani o pracovnom čase? Veď to je rovnako omamné pre našu lenivosť ako nulové dane pre našu chamtivosť. Ak by niekto v kampani presvedčil ľudí, že pracovať sa nesmie 35 hodín, ako to teraz chcú odbory, ale len 10 hodín, čo by sa po takomto úspešnom referende stalo? To isté, čo pri zrušení daní – rozvrat Slovenskej republiky. Petičná akcia odborov a Smeru a následné referendum sú preto nielen antisociálne, ale idú aj proti zmyslu Ústavy, a teda aj proti základom fungovania Slovenskej republiky.
Tí, čo za túto republiku hrmotne hlasovali, boli vždy najväčším ohrozením jej prosperity a pokoja. Aj teraz sú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.