.na prvý pohľad sa zdá, že všetko závisí od toho, s kým sa rozprávate. Maďarskí ľavičiari a liberáli ho považujú za autokrata, ktorý ohrozuje demokratický režim. Maďarskí konzervatívci to odmietajú a tvrdia, že Orbán iba robí poriadok a žiadne obmedzenie slobody nehrozí. Jeden z týchto dvoch maďarských svetov sídli v prvom obvode Budína, na kopci neďaleko citadely. Sídlo maďarskej tlačovej agentúry a liberálneho týždenníka Magyar Narancs je na neveľkom námestí, obkolesenom vilovými domčekmi a detským ihriskom s atmosférou Viedne. Prešedivený päťdesiatnik Endre Bojtár je šéfredaktor týždenníka, ktorého názov v preklade znamená Maďarský pomaranč. Jeho noviny sú k Orbánovi veľmi kritické, pikantné pritom je, že Narancs začínal ako médium kedysi blízke liberálnemu Fideszu. Dnes je však všetko inak a pre Magyar Narancs je bližší bývalý komunista a nedávny predseda vlády Ferenc Gyurcsány, kým „fanatický“ Fidesz stojí na opačnom spektre.
.vláda podľa zákona, ale…
„Orbán sa snaží obmedziť všetky inštitúcie, ktoré by ho ako premiéra obmedzovali. Zrušil komisiu na kontrolu rozpočtu, osekal právomoci ústavného súdu. Postupuje pritom legitímne, zákonným a ústavným spôsobom, je to však zlá vec,“ vysvetľuje Orbánovu politiku Endre Bojtár. Za najhoršie považuje, že Orbán absolútne ignoruje opozíciu a akúkoľvek diskusiu. „Menšina ho nezaujíma. Ignoruje opozíciu, nezaujíma ho ani samotná diskusia s verejnosťou, tretím sektorom a akékoľvek hľadanie konsenzu či snaha o akceptáciu zákonov, ktoré navrhuje,“ dodáva.
Mnohé z toho, čo sa momentálne v Maďarsku deje, naozaj pôsobí prekvapivo. Viaceré zákony vrátane kontroverznej 140-stranovej novely mediálneho zákona sú poslanecké iniciatívy. Orbánova vláda tak nemusí diskutovať o zákone na vláde, oslovovať rôzne inštitúcie a namiesto toho zákony expresne rýchlo schvaľuje. Prekvapivé tiež je, že hoci o pár týždňov plánuje predstaviť novú ústavu, tú súčasnú už desaťkrát novelizovala. Má na to pohodlnú dvojtretinovú väčšinu, poslušného prezidenta – a ak niekde hrozí problém, tak ho predbehne novelou zákona. Maďarský parlament sa tak podľa kritikov zmenil na „hlasovaciu mašinériu“, ktorá pracuje s jakobínskym nadšením a tempom. Ako však upozorňuje aj samotný Bojtár, striktne vzaté Orbán neporušuje žiadny zákon a nerobí nič protiústavné, krajinu však mení na nepoznanie.
.kdeže Fico...!
Dobrým príkladom je zoštátnenie druhého piliera dôchodkového poistenia. Maďari majú systém troch pilierov podobný ako my na Slovensku, a preto sa občas zdá, že Orbán robí Ficovu politiku. Dôležité sú však aj niektoré detaily. Približne štvrtinový podiel odvodov, ktoré si Maďari posielali na súkromné dôchodkové účty, totiž nebol regulovaný tak ako na Slovensku. Systém bol stratový a fondy s preplatenými manažérmi nezodpovedne riadené. Pritom časť odvodov, ktoré smerovali na súkromné účty, platili za zamestnancov ich zamestnávatelia, a teda často aj štát. Tento hybrid začali meniť už socialistické vlády pred Orbánom a ľuďom umožnili vrátiť sa do starého „socialistického“ modelu s jednou poisťovňou. Po nástupe Fideszu však vánok nahradil uragán. Orbán vyhlásil, že ten, kto chce zostať v druhom pilieri, o to musí do konca januára požiadať listom. Inak bude prevedený do povinného štátneho piliera. Ak však niekto zostane klientom súkromných fondov, môže zabudnúť na štátnu časť dôchodku. Bez ohľadu na to, koľko rokov do štátnej poisťovne prispieval. „Ľudia nestihli reagovať, nemali kedy, Orbán im ani nedal šancu. Zmeny prebehli extrémne rýchlo a nový systém je nastavený tak, že je nevýhodné zostať v druhom pilieri. Preto ani dôchodkové spoločnosti nemôžu veľmi klientov lákať na výhody. Napriek tomu si nedokážem predstaviť, že by takéto znárodnenie bolo v súlade s akoukoľvek ústavou demokratického štátu,“ vysvetľuje svoje pobúrenie šéfredaktor Magyar Narancs. Ústavné sťažnosti však nejaký čas trvajú, dôchodcovské spoločnosti v kampani síce ohlasujú, že budú proti tomuto likvidačnému opatreniu bojovať aj na medzinárodnej úrovni, nič to však nezmení. Aj keby Orbán prehral súd doma či v Luxemburgu, systém už bude zmenený a súkromné poistenie zlikvidované. Do minulého týždňa o zotrvanie v druhom pilieri požiadalo iba 15-tisíc Maďarov, a to je príliš málo na to, aby sa oplatilo platiť existenciu čo i len jednej pobočky. „Poviem vám to tak, ako to je. Fico je oproti Orbánovi iba učiteľ z materskej škôlky,“ odmieta naše prirovnávanie Endre Bojtár. Nie je to však žiadny Putin ani Kaczynski, ale kam zavedie jeho vláda Maďarsko, liberálny šéfredaktor netuší. „Pytaj Boga,“ povie po poľsky a roztiahne ruky.
.muž konfliktov
Bálint Ablonczy z týždenníka HetiVálasz (v preklade Odpoveď týždňa) vidí situáciu menej dramaticky ako Bojtár. Je to, nakoniec, celkom prirodzené, keďže jeho časopis stojí ideovo napravo od stredu a názorovo má blízko Fideszu. Nie na všetko však majú rovnaký pohľad. Príkladom je už spomínaný nový mediálny zákon, s ktorým aj oni majú problém.
Viktor Orbán je podľa Ablonczyho mužom, ktorý má rád politické konflikty. Nevyhýba sa im, dokonca ich vyhľadáva a sám vytvára. Schopnosť zviesť v politike užitočné spory na jednej strane odlišuje lídra od priemerného šedivého člena parlamentu a hýbe krajinou dopredu, na druhej strane to, samozrejme, môže v politike pôsobiť aj veľmi deštruktívne. K Orbánovi patrí jedno aj druhé. Po konflikte s komunistickou mocou sa Orbán na začiatku 90. rokov pri svojom prerode na konzervatívca dostal do konfliktu s mestskými liberálmi a vtedy silnou liberálnou Stranou slobodných demokratov. Ustál to a hoci to na začiatku tak vôbec nevyzeralo, vybudoval silný Fidesz a liberálov poslal mimo parlamentu. Dlhodobo vedie Orbán podľa Ablonczyho užitočný konflikt s postkomunistickými štruktúrami, ktoré politicky reprezentuje najmä socialistická strana. Ten sa do veľkej miery podpisuje aj na jeho politickom štýle. „V Maďarsku bol iný komunizmus ako v Československu. Bol miernejší a hranice medzi ním a nekomunistickým svetom boli zahmlenejšie. Preto je omnoho ťažšie tento komunizmus deštruovať. Ak máte betónovú stenu, tak síce vyžaduje veľa námahy ju preraziť, ale ak sa to podarí, tak spadne. Ak však máte niečo z medu, tak keď to chytíte, tak vám to pretečie medzi prstami a získa inú formu,“ vysvetľuje Ablonczy. To, že Orbán, ale aj celý Fidesz, si svoju silu vybudoval na konfliktoch, má však podľa neho aj svoje temné stránky. „Vyhľadávajú konflikt aj v situáciách, ktoré by sa dali riešiť aj konštruktívne. Aj preto tu dnes máme ten mediálny zákon. Kvôli ich tradícii vytvárania konfliktov a kvôli silnému mandátu z volieb, s ktorým ruka v ruke ide obrovské sebavedomie a pýcha,“ dodáva novinár.
Ablonczy svojmu premiérovi verí, keď hovorí, že motívom zmien mediálnej legislatívy nie je útok na slobodu slova, ale snaha viac regulovať výskyt erotiky a tvrdého bulváru v televíziách a na stránkach novín. Navrhované predpisy sú však podľa neho vo viacerých bodoch nejasné a je ich možné interpretovať viacerými spôsobmi. „My ako pravicový časopis sme proti tomuto zákonu práve preto, že si dokážeme predstaviť situáciu, keby takéto pravidlá vznikli počas vlády socialistov. Ako pravicový novinár by som to pociťoval ako hrozbu. Navyše, môžete mať akúkoľvek presvedčivú väčšinu v parlamente, nemôžete to urobiť tak, že v Mediálnej rade budú len zástupcovia vládnej strany. Otvára to možnosti zlomyseľného uplatňovania tohto zákona,“ hovorí Ablonczy.
Zoštátnenie peňazí v druhom dôchodkovom pilieri náš pravicový maďarský kolega, naopak, obhajuje. Ten bol podľa neho paródiou na slobodný trh, keďže dôchodkové spoločnosti na rozdiel od tretieho plne dobrovoľného piliera nepracovali s reálnymi peniazmi pracujúcich, ale s peniazmi, ktoré za nich odvádzali ich zamestnávatelia. Dôchodkové spoločnosti tak vlastne zo štátnej kasy odvádzali ročne miliardy forintov. O zoštátnení fondov vraj nemôže byť ani reči aj preto, že druhý pilier sa neruší, občania v ňom môžu ostať, len o to musia požiadať. Ak tak neurobia, automaticky prejdú do štátneho piliera.
Podľa Ablonczyho je síce Orbán nábožensky založený kalvín, ktorý pravidelne navštevuje bohoslužby, počas jeho vlády však žiadna konzervatívna revolúcia nehrozí. Orbán síce hovorí, že manželstvo je vzťahom muža a ženy, neexistujú však žiadne iniciatívy na zrušenie registrovaných partnerstiev, ktoré v Maďarsku fungujú. Rovnako ani na ústavný zákaz či obmedzenie interrupcií. „Taký je maďarský konzervativizmus. V našej spoločnosti je úplne vylúčené zakázať potraty. Sme veľmi agnostický štát. Nie sme ani Poľsko, ani Slovensko,“ tvrdí. Orbán podľa neho tiež nebude výrazne meniť politický systém v krajine. Nakoniec, prečo aj, keď ten súčasný mu vyniesol dvojtretinovú parlamentnú väčšinu.
Nad šálkou čaju nám Ablonczy ešte hovorí, že so záujmom zaregistroval úvodník nášho šéfredaktora Štefana Hríba, v ktorom sa pýtal, kto je vlastne ten pravý Viktor Orbán. Odpoveď podľa neho treba hľadať v dvadsiatich rokoch Orbánovho politického pôsobenia, ktoré sú zároveň rokmi transformácie Maďarska. To všetko sa po minuloročných víťazných voľbách len naplno prejavuje.
.konvertita a tiger
„Na tento moment som čakal 20 rokov,“ povedal minulý týždeň maďarský premiér pre americký denník Wall Street Journal a pôsobil sebaisto. Presne tak, ako keď v októbri 2009 pre náš týždenník vyhlásil, že „politika je v podstate intelektuálnou prácou,“ a dodal, že on „ju miluje“. Trochu nezvyklé slová, aj na naše pomery. Populistickí lídri zvyknú skôr hovoriť o ľude, nie o politike, ako to platonicky robí Orbán. Tento nesporne charizmatický muž, ktorý ešte nemal 50 rokov, sa však líši od ostatných politikov aj v inom. Najlepšie jeho osobitosť ilustruje fakt, že predsedom Fideszu je už vyše 20 rokov a za celý ten čas mal iba jediného (!) protikandidáta na funkciu predsedu. Ako je možné, že Orbán sa tak dlho drží v najvyššej funkcii a strana ho na slovo poslúcha? A ako vôbec mohol dosiahnuť postavenie, ktoré sa vymyká všetkým porovnaniam?
Vysvetlenie leží v minulosti. Keď mal 25 rokov a v Maďarsku ešte vládli komunisti, vystúpil na slávnostnom pohrebe Imre Nagya. Kádar vtedy povolil obrovské ľudové zhromaždenie s podmienkou, že na opakovanom pohrebe nezaznie žiadny politický prejav. Všetci vrátane mladého Orbána súhlasili. Keď však zarastený študentský vodca dostal mikrofón, zaznel jeden z najväčších protikomunistických prejavov, aký si východná Európa pamätá. Orbán nezaváhal ani sekundu a zo dňa na deň sa stal politikom národného formátu.
Predtým, než sa v 35-tich stal najmladším slobodne zvoleným premiérom, urobil prekvapivé salto. Pred voľbami v roku 1994 popularita Fideszu presahovala 30 percent. Orbán bol považovaný za liberála a nádej novej generácie. Vo voľbách však napokon neočakávane triumfovali socialisti a Orbán sa len tesne dostal do parlamentu. V takmer 400-člennom parlamente získal iba 20 kresiel. V priebehu štyroch rokov však vďaka obrovskému nasadeniu zmenil najslabšiu stranu na najsilnejšiu a stal sa na štyri roky premiérom (1998 – 2002). Na nepoznanie sa zmenil aj v niečom inom. Z ateistického liberála sa stal veriacim protestantom a národným konzervatívcom. Zmena nastala v roku 1995. Na Slovensku vládol Vladimír Mečiar, v Maďarsku Gyula Horn. Orbán ostro zaútočil na takzvaný Bokrosov ekonomický balíček (úsporné opatrenia) a novú zmluvu so Slovenskom. V roku 1997 dokonca na adresu legitímnej budapeštianskej vlády povedal, že „nereprezentuje maďarský národ a je pod vplyvom cudzích mocností“. László Lengyel o ňom povedal, že „nedôveruje nikomu. Je ako tiger. K svojej obeti neľútostný a nemá vnútorné zábrany.“ Podobne ho charakterizoval aj jeho bývalý osobný priateľ József Debreczeni, ktorý o ňom napísal vyše 500-stranovú monografiu: „Viktor Orbán je človek, ktorý priam automaticky dokáže veriť tej pravde, ktorú z politického hľadiska pokladá za užitočnú.“ Všetko ostatné už iba logicky nasleduje. Keď sa pomaly stával konzervatívcom, Debreczenimu na adresu prvého postkomunistického a konzervatívneho premiéra Antalla povedal: „Je osobne zodpovedný za tento stav. Nie preto, že sme teraz v opozícii, ale preto, že sme sa sem dostali nahí a s holými zadkami. Nemáme noviny, nemáme rozhlas ani televízny kanál. Toto sa nedá ospravedlniť.“ Na Antallovi mu prekážalo aj to, že nekomunikoval s finančnými magnátmi: „Mal pred bankármi ukázať, kto sú naši ľudia. Potom tomu mal nechať voľný priebeh, aby trh podľa vlastnej logiky zariadil svoje. Ale on nemal patričný cit, nemal pre to žiadny zmysel,“ sťažoval sa pred rokmi. A pre zmenu sám veľa urobil. Fidesz postupne vytvoril kolónu médií na čele s denníkom Magyar Nemzet, dvoma televíziami a viacerými rozhlasovými stanicami. Stranu spolu so svojím alter ego a hlavným poradcom Lájosom Simicskom finančne zabezpečil, a každú konkurenciu v strane aj mimo nej zničil. Niektorí z oslovených mimo mikrofónu hovoria, že sa pritom učil z literatúry o mafii, iní zdôrazňujú metódu „rozdeľuj a panuj“. Za všetko boli zodpovední dvaja až traja ľudia, Orbán ich často stavia proti sebe, kompromituje a mení ich úlohy. Niekedy urobia sami zo seba hlupákov, inokedy „povýšia“ a získajú miesto v Bruseli. Orbán však stále zostáva. A vymyká sa to porovnaniu s Klausom, Kaczynskym aj Mečiarom.
.orbánova vízia
Hovoriť o Orbánovi ako o nejakom diktátorovi východného typu je povrchný žurnalizmus, ktorého výsledkom sú síce silné titulky, ale aj značný rozpor s maďarskou realitou. V krajine prebehli slobodné voľby, existuje tu úplná sloboda prejavu a novinári nie sú zabíjaní ani prenasledovaní – a takto to zrejme aj ostane. Jedna vec však určite stojí za zamyslenie. Má Viktor Orbán nejakú pozitívnu víziu krajiny, alebo je – ako mu to vyčítajú jeho liberálni a ľavicoví kritici – len človekom moci? Teda populistom, ktorý urobí všetko pre to, aby sa čo najdlhšie udržal pri vládnom kormidle? Pri letmom pohľade zo Slovenska sa zdá, že platí skôr to druhé. Kolega Ablonczy nás však presviedča, že sa mýlime. Orbán podľa neho, samozrejme, zručne využíva svoju charizmu, berie do úvahy prieskumy verejnej mienky a dokáže v politike bravúrne vycítiť a tématizovať to, o čom rozhorčene diskutujú chlapi v krčmách. Ale má aj víziu krajiny, ktorá jeho kroky ovplyvňuje. „V maďarskej protestantskej politickej tradícii hrá kľúčovú rolu pojem nezávislosti. Ťahá sa to už od 17. storočia a v priemere raz za sto rokov kvôli nezávislosti urobíme nejaký kravál. Orbán to má vo svojej hlave a často zdôrazňuje, že musíme získať späť finančnú nezávislosť krajiny. Naša závislosť teraz spočíva v úveroch od Medzinárodného menového fondu. Práve preto vláda vyhlásila, že už nechce pôžičky od MMF a chce Maďarsko zachraňovať z vlastných zdrojov. Aj tým sa dá vysvetliť zásah do poistného systému,“ vysvetľuje nám Ablonczy.
Orbán je tiež podľa Ablonczyho európsky politik, ale EÚ vidí ako Európu národov. Hovorí, že každého rešpektujeme, ale aj vyžadujeme rešpekt. „ Znie to síce ako banalita, ale nie je to banalita, keď vieme, ako o svete uvažujú maďarskí socialisti. Uvažujú tak, že vždy existujú nejaké zahraničné očakávania, ktoré musíme naplniť. Pri takom postoji sa jednoducho musia stratiť maďarské národné záujmy,“ tvrdí novinár a dodáva aj konkrétny príklad: Spoločnú európsku agrárnu politiku. Bývalý socialistický premiér Gyurcsány v tejto otázke podporoval pozíciu Veľkej Británie, ktorá túto oblasť chcela reformovať. Proti bolo Francúzsko, ale aj Poľsko. „Gyurcsány mal dobrý politický vzťah s Blairom a ten bol pre neho dôležitejší ako dlhodobé záujmy takej agrárnej krajiny ako je Maďarsko. Ja na rozdiel od časti pravice netvrdím, že to bola vlastizrada, ale bolo to totálne neporozumenie logike správania sa štátu v EÚ,“ hovorí Ablonczy.
A ako môže vláda tohto maďarského De Gaulla dopadnúť? Ťažko povedať. Jedno sa však zdá isté. Orbán drží slovo. A keď svoj mandát získal na sľube, že nebude robiť žiadne reštrikcie, tak to mieni dodržať. Druhou stranou takejto politiky je, že sa sám zahnal do kúta a zostávajú mu len samé nevyskúšané riešenia. Nášho južného suseda teda čakajú roky experimentov. Veľmi zvláštnych experimentov. Otázkou zostáva, či po nich Viktor bude veľkým hrdinom alebo podvodníkom. Nič iné neprichádza do úvahy.
.vláda podľa zákona, ale…
„Orbán sa snaží obmedziť všetky inštitúcie, ktoré by ho ako premiéra obmedzovali. Zrušil komisiu na kontrolu rozpočtu, osekal právomoci ústavného súdu. Postupuje pritom legitímne, zákonným a ústavným spôsobom, je to však zlá vec,“ vysvetľuje Orbánovu politiku Endre Bojtár. Za najhoršie považuje, že Orbán absolútne ignoruje opozíciu a akúkoľvek diskusiu. „Menšina ho nezaujíma. Ignoruje opozíciu, nezaujíma ho ani samotná diskusia s verejnosťou, tretím sektorom a akékoľvek hľadanie konsenzu či snaha o akceptáciu zákonov, ktoré navrhuje,“ dodáva.
Mnohé z toho, čo sa momentálne v Maďarsku deje, naozaj pôsobí prekvapivo. Viaceré zákony vrátane kontroverznej 140-stranovej novely mediálneho zákona sú poslanecké iniciatívy. Orbánova vláda tak nemusí diskutovať o zákone na vláde, oslovovať rôzne inštitúcie a namiesto toho zákony expresne rýchlo schvaľuje. Prekvapivé tiež je, že hoci o pár týždňov plánuje predstaviť novú ústavu, tú súčasnú už desaťkrát novelizovala. Má na to pohodlnú dvojtretinovú väčšinu, poslušného prezidenta – a ak niekde hrozí problém, tak ho predbehne novelou zákona. Maďarský parlament sa tak podľa kritikov zmenil na „hlasovaciu mašinériu“, ktorá pracuje s jakobínskym nadšením a tempom. Ako však upozorňuje aj samotný Bojtár, striktne vzaté Orbán neporušuje žiadny zákon a nerobí nič protiústavné, krajinu však mení na nepoznanie.
.kdeže Fico...!
Dobrým príkladom je zoštátnenie druhého piliera dôchodkového poistenia. Maďari majú systém troch pilierov podobný ako my na Slovensku, a preto sa občas zdá, že Orbán robí Ficovu politiku. Dôležité sú však aj niektoré detaily. Približne štvrtinový podiel odvodov, ktoré si Maďari posielali na súkromné dôchodkové účty, totiž nebol regulovaný tak ako na Slovensku. Systém bol stratový a fondy s preplatenými manažérmi nezodpovedne riadené. Pritom časť odvodov, ktoré smerovali na súkromné účty, platili za zamestnancov ich zamestnávatelia, a teda často aj štát. Tento hybrid začali meniť už socialistické vlády pred Orbánom a ľuďom umožnili vrátiť sa do starého „socialistického“ modelu s jednou poisťovňou. Po nástupe Fideszu však vánok nahradil uragán. Orbán vyhlásil, že ten, kto chce zostať v druhom pilieri, o to musí do konca januára požiadať listom. Inak bude prevedený do povinného štátneho piliera. Ak však niekto zostane klientom súkromných fondov, môže zabudnúť na štátnu časť dôchodku. Bez ohľadu na to, koľko rokov do štátnej poisťovne prispieval. „Ľudia nestihli reagovať, nemali kedy, Orbán im ani nedal šancu. Zmeny prebehli extrémne rýchlo a nový systém je nastavený tak, že je nevýhodné zostať v druhom pilieri. Preto ani dôchodkové spoločnosti nemôžu veľmi klientov lákať na výhody. Napriek tomu si nedokážem predstaviť, že by takéto znárodnenie bolo v súlade s akoukoľvek ústavou demokratického štátu,“ vysvetľuje svoje pobúrenie šéfredaktor Magyar Narancs. Ústavné sťažnosti však nejaký čas trvajú, dôchodcovské spoločnosti v kampani síce ohlasujú, že budú proti tomuto likvidačnému opatreniu bojovať aj na medzinárodnej úrovni, nič to však nezmení. Aj keby Orbán prehral súd doma či v Luxemburgu, systém už bude zmenený a súkromné poistenie zlikvidované. Do minulého týždňa o zotrvanie v druhom pilieri požiadalo iba 15-tisíc Maďarov, a to je príliš málo na to, aby sa oplatilo platiť existenciu čo i len jednej pobočky. „Poviem vám to tak, ako to je. Fico je oproti Orbánovi iba učiteľ z materskej škôlky,“ odmieta naše prirovnávanie Endre Bojtár. Nie je to však žiadny Putin ani Kaczynski, ale kam zavedie jeho vláda Maďarsko, liberálny šéfredaktor netuší. „Pytaj Boga,“ povie po poľsky a roztiahne ruky.
.muž konfliktov
Bálint Ablonczy z týždenníka HetiVálasz (v preklade Odpoveď týždňa) vidí situáciu menej dramaticky ako Bojtár. Je to, nakoniec, celkom prirodzené, keďže jeho časopis stojí ideovo napravo od stredu a názorovo má blízko Fideszu. Nie na všetko však majú rovnaký pohľad. Príkladom je už spomínaný nový mediálny zákon, s ktorým aj oni majú problém.
Viktor Orbán je podľa Ablonczyho mužom, ktorý má rád politické konflikty. Nevyhýba sa im, dokonca ich vyhľadáva a sám vytvára. Schopnosť zviesť v politike užitočné spory na jednej strane odlišuje lídra od priemerného šedivého člena parlamentu a hýbe krajinou dopredu, na druhej strane to, samozrejme, môže v politike pôsobiť aj veľmi deštruktívne. K Orbánovi patrí jedno aj druhé. Po konflikte s komunistickou mocou sa Orbán na začiatku 90. rokov pri svojom prerode na konzervatívca dostal do konfliktu s mestskými liberálmi a vtedy silnou liberálnou Stranou slobodných demokratov. Ustál to a hoci to na začiatku tak vôbec nevyzeralo, vybudoval silný Fidesz a liberálov poslal mimo parlamentu. Dlhodobo vedie Orbán podľa Ablonczyho užitočný konflikt s postkomunistickými štruktúrami, ktoré politicky reprezentuje najmä socialistická strana. Ten sa do veľkej miery podpisuje aj na jeho politickom štýle. „V Maďarsku bol iný komunizmus ako v Československu. Bol miernejší a hranice medzi ním a nekomunistickým svetom boli zahmlenejšie. Preto je omnoho ťažšie tento komunizmus deštruovať. Ak máte betónovú stenu, tak síce vyžaduje veľa námahy ju preraziť, ale ak sa to podarí, tak spadne. Ak však máte niečo z medu, tak keď to chytíte, tak vám to pretečie medzi prstami a získa inú formu,“ vysvetľuje Ablonczy. To, že Orbán, ale aj celý Fidesz, si svoju silu vybudoval na konfliktoch, má však podľa neho aj svoje temné stránky. „Vyhľadávajú konflikt aj v situáciách, ktoré by sa dali riešiť aj konštruktívne. Aj preto tu dnes máme ten mediálny zákon. Kvôli ich tradícii vytvárania konfliktov a kvôli silnému mandátu z volieb, s ktorým ruka v ruke ide obrovské sebavedomie a pýcha,“ dodáva novinár.
Ablonczy svojmu premiérovi verí, keď hovorí, že motívom zmien mediálnej legislatívy nie je útok na slobodu slova, ale snaha viac regulovať výskyt erotiky a tvrdého bulváru v televíziách a na stránkach novín. Navrhované predpisy sú však podľa neho vo viacerých bodoch nejasné a je ich možné interpretovať viacerými spôsobmi. „My ako pravicový časopis sme proti tomuto zákonu práve preto, že si dokážeme predstaviť situáciu, keby takéto pravidlá vznikli počas vlády socialistov. Ako pravicový novinár by som to pociťoval ako hrozbu. Navyše, môžete mať akúkoľvek presvedčivú väčšinu v parlamente, nemôžete to urobiť tak, že v Mediálnej rade budú len zástupcovia vládnej strany. Otvára to možnosti zlomyseľného uplatňovania tohto zákona,“ hovorí Ablonczy.
Zoštátnenie peňazí v druhom dôchodkovom pilieri náš pravicový maďarský kolega, naopak, obhajuje. Ten bol podľa neho paródiou na slobodný trh, keďže dôchodkové spoločnosti na rozdiel od tretieho plne dobrovoľného piliera nepracovali s reálnymi peniazmi pracujúcich, ale s peniazmi, ktoré za nich odvádzali ich zamestnávatelia. Dôchodkové spoločnosti tak vlastne zo štátnej kasy odvádzali ročne miliardy forintov. O zoštátnení fondov vraj nemôže byť ani reči aj preto, že druhý pilier sa neruší, občania v ňom môžu ostať, len o to musia požiadať. Ak tak neurobia, automaticky prejdú do štátneho piliera.
Podľa Ablonczyho je síce Orbán nábožensky založený kalvín, ktorý pravidelne navštevuje bohoslužby, počas jeho vlády však žiadna konzervatívna revolúcia nehrozí. Orbán síce hovorí, že manželstvo je vzťahom muža a ženy, neexistujú však žiadne iniciatívy na zrušenie registrovaných partnerstiev, ktoré v Maďarsku fungujú. Rovnako ani na ústavný zákaz či obmedzenie interrupcií. „Taký je maďarský konzervativizmus. V našej spoločnosti je úplne vylúčené zakázať potraty. Sme veľmi agnostický štát. Nie sme ani Poľsko, ani Slovensko,“ tvrdí. Orbán podľa neho tiež nebude výrazne meniť politický systém v krajine. Nakoniec, prečo aj, keď ten súčasný mu vyniesol dvojtretinovú parlamentnú väčšinu.
Nad šálkou čaju nám Ablonczy ešte hovorí, že so záujmom zaregistroval úvodník nášho šéfredaktora Štefana Hríba, v ktorom sa pýtal, kto je vlastne ten pravý Viktor Orbán. Odpoveď podľa neho treba hľadať v dvadsiatich rokoch Orbánovho politického pôsobenia, ktoré sú zároveň rokmi transformácie Maďarska. To všetko sa po minuloročných víťazných voľbách len naplno prejavuje.
.konvertita a tiger
„Na tento moment som čakal 20 rokov,“ povedal minulý týždeň maďarský premiér pre americký denník Wall Street Journal a pôsobil sebaisto. Presne tak, ako keď v októbri 2009 pre náš týždenník vyhlásil, že „politika je v podstate intelektuálnou prácou,“ a dodal, že on „ju miluje“. Trochu nezvyklé slová, aj na naše pomery. Populistickí lídri zvyknú skôr hovoriť o ľude, nie o politike, ako to platonicky robí Orbán. Tento nesporne charizmatický muž, ktorý ešte nemal 50 rokov, sa však líši od ostatných politikov aj v inom. Najlepšie jeho osobitosť ilustruje fakt, že predsedom Fideszu je už vyše 20 rokov a za celý ten čas mal iba jediného (!) protikandidáta na funkciu predsedu. Ako je možné, že Orbán sa tak dlho drží v najvyššej funkcii a strana ho na slovo poslúcha? A ako vôbec mohol dosiahnuť postavenie, ktoré sa vymyká všetkým porovnaniam?
Vysvetlenie leží v minulosti. Keď mal 25 rokov a v Maďarsku ešte vládli komunisti, vystúpil na slávnostnom pohrebe Imre Nagya. Kádar vtedy povolil obrovské ľudové zhromaždenie s podmienkou, že na opakovanom pohrebe nezaznie žiadny politický prejav. Všetci vrátane mladého Orbána súhlasili. Keď však zarastený študentský vodca dostal mikrofón, zaznel jeden z najväčších protikomunistických prejavov, aký si východná Európa pamätá. Orbán nezaváhal ani sekundu a zo dňa na deň sa stal politikom národného formátu.
Predtým, než sa v 35-tich stal najmladším slobodne zvoleným premiérom, urobil prekvapivé salto. Pred voľbami v roku 1994 popularita Fideszu presahovala 30 percent. Orbán bol považovaný za liberála a nádej novej generácie. Vo voľbách však napokon neočakávane triumfovali socialisti a Orbán sa len tesne dostal do parlamentu. V takmer 400-člennom parlamente získal iba 20 kresiel. V priebehu štyroch rokov však vďaka obrovskému nasadeniu zmenil najslabšiu stranu na najsilnejšiu a stal sa na štyri roky premiérom (1998 – 2002). Na nepoznanie sa zmenil aj v niečom inom. Z ateistického liberála sa stal veriacim protestantom a národným konzervatívcom. Zmena nastala v roku 1995. Na Slovensku vládol Vladimír Mečiar, v Maďarsku Gyula Horn. Orbán ostro zaútočil na takzvaný Bokrosov ekonomický balíček (úsporné opatrenia) a novú zmluvu so Slovenskom. V roku 1997 dokonca na adresu legitímnej budapeštianskej vlády povedal, že „nereprezentuje maďarský národ a je pod vplyvom cudzích mocností“. László Lengyel o ňom povedal, že „nedôveruje nikomu. Je ako tiger. K svojej obeti neľútostný a nemá vnútorné zábrany.“ Podobne ho charakterizoval aj jeho bývalý osobný priateľ József Debreczeni, ktorý o ňom napísal vyše 500-stranovú monografiu: „Viktor Orbán je človek, ktorý priam automaticky dokáže veriť tej pravde, ktorú z politického hľadiska pokladá za užitočnú.“ Všetko ostatné už iba logicky nasleduje. Keď sa pomaly stával konzervatívcom, Debreczenimu na adresu prvého postkomunistického a konzervatívneho premiéra Antalla povedal: „Je osobne zodpovedný za tento stav. Nie preto, že sme teraz v opozícii, ale preto, že sme sa sem dostali nahí a s holými zadkami. Nemáme noviny, nemáme rozhlas ani televízny kanál. Toto sa nedá ospravedlniť.“ Na Antallovi mu prekážalo aj to, že nekomunikoval s finančnými magnátmi: „Mal pred bankármi ukázať, kto sú naši ľudia. Potom tomu mal nechať voľný priebeh, aby trh podľa vlastnej logiky zariadil svoje. Ale on nemal patričný cit, nemal pre to žiadny zmysel,“ sťažoval sa pred rokmi. A pre zmenu sám veľa urobil. Fidesz postupne vytvoril kolónu médií na čele s denníkom Magyar Nemzet, dvoma televíziami a viacerými rozhlasovými stanicami. Stranu spolu so svojím alter ego a hlavným poradcom Lájosom Simicskom finančne zabezpečil, a každú konkurenciu v strane aj mimo nej zničil. Niektorí z oslovených mimo mikrofónu hovoria, že sa pritom učil z literatúry o mafii, iní zdôrazňujú metódu „rozdeľuj a panuj“. Za všetko boli zodpovední dvaja až traja ľudia, Orbán ich často stavia proti sebe, kompromituje a mení ich úlohy. Niekedy urobia sami zo seba hlupákov, inokedy „povýšia“ a získajú miesto v Bruseli. Orbán však stále zostáva. A vymyká sa to porovnaniu s Klausom, Kaczynskym aj Mečiarom.
.orbánova vízia
Hovoriť o Orbánovi ako o nejakom diktátorovi východného typu je povrchný žurnalizmus, ktorého výsledkom sú síce silné titulky, ale aj značný rozpor s maďarskou realitou. V krajine prebehli slobodné voľby, existuje tu úplná sloboda prejavu a novinári nie sú zabíjaní ani prenasledovaní – a takto to zrejme aj ostane. Jedna vec však určite stojí za zamyslenie. Má Viktor Orbán nejakú pozitívnu víziu krajiny, alebo je – ako mu to vyčítajú jeho liberálni a ľavicoví kritici – len človekom moci? Teda populistom, ktorý urobí všetko pre to, aby sa čo najdlhšie udržal pri vládnom kormidle? Pri letmom pohľade zo Slovenska sa zdá, že platí skôr to druhé. Kolega Ablonczy nás však presviedča, že sa mýlime. Orbán podľa neho, samozrejme, zručne využíva svoju charizmu, berie do úvahy prieskumy verejnej mienky a dokáže v politike bravúrne vycítiť a tématizovať to, o čom rozhorčene diskutujú chlapi v krčmách. Ale má aj víziu krajiny, ktorá jeho kroky ovplyvňuje. „V maďarskej protestantskej politickej tradícii hrá kľúčovú rolu pojem nezávislosti. Ťahá sa to už od 17. storočia a v priemere raz za sto rokov kvôli nezávislosti urobíme nejaký kravál. Orbán to má vo svojej hlave a často zdôrazňuje, že musíme získať späť finančnú nezávislosť krajiny. Naša závislosť teraz spočíva v úveroch od Medzinárodného menového fondu. Práve preto vláda vyhlásila, že už nechce pôžičky od MMF a chce Maďarsko zachraňovať z vlastných zdrojov. Aj tým sa dá vysvetliť zásah do poistného systému,“ vysvetľuje nám Ablonczy.
Orbán je tiež podľa Ablonczyho európsky politik, ale EÚ vidí ako Európu národov. Hovorí, že každého rešpektujeme, ale aj vyžadujeme rešpekt. „ Znie to síce ako banalita, ale nie je to banalita, keď vieme, ako o svete uvažujú maďarskí socialisti. Uvažujú tak, že vždy existujú nejaké zahraničné očakávania, ktoré musíme naplniť. Pri takom postoji sa jednoducho musia stratiť maďarské národné záujmy,“ tvrdí novinár a dodáva aj konkrétny príklad: Spoločnú európsku agrárnu politiku. Bývalý socialistický premiér Gyurcsány v tejto otázke podporoval pozíciu Veľkej Británie, ktorá túto oblasť chcela reformovať. Proti bolo Francúzsko, ale aj Poľsko. „Gyurcsány mal dobrý politický vzťah s Blairom a ten bol pre neho dôležitejší ako dlhodobé záujmy takej agrárnej krajiny ako je Maďarsko. Ja na rozdiel od časti pravice netvrdím, že to bola vlastizrada, ale bolo to totálne neporozumenie logike správania sa štátu v EÚ,“ hovorí Ablonczy.
A ako môže vláda tohto maďarského De Gaulla dopadnúť? Ťažko povedať. Jedno sa však zdá isté. Orbán drží slovo. A keď svoj mandát získal na sľube, že nebude robiť žiadne reštrikcie, tak to mieni dodržať. Druhou stranou takejto politiky je, že sa sám zahnal do kúta a zostávajú mu len samé nevyskúšané riešenia. Nášho južného suseda teda čakajú roky experimentov. Veľmi zvláštnych experimentov. Otázkou zostáva, či po nich Viktor bude veľkým hrdinom alebo podvodníkom. Nič iné neprichádza do úvahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.