“Kdo stanoví hranici, jak hluboko se máme ponořit do minulosti?" rozmýšľa nahlas poručík britskej armády Ivor Stephen Horowitz v románe Avrahama B. Jehošuu Pán Mani.
"Každý příběh souvisí kdesi hluboko s nějakou velkou pravdou, přestože my ji nechápeme," hovorí mníška Theodora v knihe Davida Grossmana Mít s kým běžet.
"A kdo tu zůstane?" pýta sa uprostred milostnej scény nešťastný Bram v trileri Leona de Wintera Právo na návrat svojej priateľky Evy. "Nikdo," odpovedá ona.
Poručík Horowitz žije pred sto rokmi, mníška Theodora je naša súčasníčka, Bram a Eva sa milujú v roku 2024. Miesto deja je vo všetkých troch prípadoch rovnaké: Izrael.
.závrať z minulosti
Avraham B. Jehošua patrí - podobne ako David Grossman - medzi najznámejších spisovateľov súčasného Izraela. Narodil sa v roku 1936 v rodine sefardských Židov, ktorá už päť generácií žije v Jeruzaleme. To znamená, že na vlastnej koži nezažil holokaust a tiež to, že sa na rozdiel od väčšiny svojich spoluobčanov do Izraela neprisťahoval a život v židovsko-arabskej Palestíne je súčasťou jeho rodinnej tradície. Okrem toho o Jehošuovi vieme, že je autorom deviatich románov a niekoľkých poviedkových zbierok a že patrí medzi izraelských ľavicových aktivistov, ktorí sa neúnavne snažia o mierové riešenie izraelsko-palestínskeho sporu.
Pán Mani je údajne najvýznamnejší román tohto plodného spisovateľa. Je to román opisujúci otcov a synov rodiny Mani od súčasnosti až do druhej polovice osemnásteho stročia. Áno: Avraham Jehošua svoj príbeh rozpráva dozadu, podobne ako archeológ, odkrývajúci jeden historický "nános" pod druhým. Na začiatku sme v najsúčasnejšej súčasnosti v kibuci Mašabej Sade, kúsok od Beer Ševy, na konci v roku 1848 v zájazdnom hostinci na križovatke ulíc Dioskuron a Polygnotu v Aténach. Do minulosti sa nevraciame plynulým krokom, skôr by sa dalo povedať, že do nej "skáčeme": v piatich kapitolách knihy načúvame piatim rozhovorom, ktoré od seba oddeľuje zhruba život jednej generácie. Skáčeme aj geograficky: začíname v Izraeli, pokračujeme v krétskom Heraklióne koncom druhej svetovej vojny, odtiaľ sa presúvame do Jeruzalema, kde sa - o jednu svetovú vojnu skôr - práve začína jeho britský mandát. Krátko pred fin de siécle sa ocitáme v Jeleňom sade pri malebnom poľskom mestečku Osvienčim, aby sme meruôsmy rok strávili v Aténach (no v kumulovaných spomienkach pokračujeme ešte o nejakých sto rokov ďalej). Jehošuovi nestačili štylistické komplikácie spojené s návratom do minulosti, podobne ako povrazochodcovi nestačí vyrovnaným krokom prejsť po lane natiahnutom nad priepasťou, a tak si zaviaže oči. Izraelský autor má (našťastie) oči otvorené, no písanie si ozvláštnil zatvorením uší: päť skokov do minulosti totiž prebieha v rozhovoroch, pri ktorých však počujeme len jedného z rozprávajúcich. Môže to vyzerať ako zbytočná spisovateľská ekvilibristika, ale nie je. Jehošua vie, čo robí a "jdenostrannými" rozhovormi do svojho príbehu majstrovsky vťahuje čitateľa tak, že zamlčané odpovede počuje vo vlastnej hlave.
Avraham Jehošua sa snaží skúmaním koreňov jednej rodiny porozumieť konárom, ktoré na prvý pohľad - pohľad súčasníka - pripomínajú nepriehľadnú húštinu. Rôznosť ľudí, ich príbehov, ich náboženstiev (a podôb jedného náboženstva), krajín odkiaľ prišli a (geneticky podmienených?) osobných charakteristík - to všetko vyzerá ako pestrofarebný obraz, ktorý však neustále hrozí explóziou. A k tomu ešte tá židovská nádej a tvrdohlavosť spojená so zúfalstvom a rezignáciou. Kde sa to všetko berie? Zdedil to pán Mani od svojho otca? Poučil sa z komplikovanej histórie? Alebo je to všetko vlastne jeden dlhý tragicko-romantický príbeh lásky? A nakoniec: je smrť koncom, alebo začiatkom, únikom, alebo riešením?
Jehošua kladie ústami svojich hrdinov otázky, ich odpovede však zamlčuje a necháva ich tak čitateľom. Pán Mani je brilantne a citlivo - s láskou a porozumením - napísaná kniha o jednej komplikovanej rodine, ktorá je obrazom jedného komplikovaného národa.
.nádej súčasnosti
David Grossman (1954) je Jehošuov priateľ a spojenec v mierových aktivitách. V rozsiahlom profile, ktorý nedávno vyšiel v časopise New Yorker, je charakterizovaný ako človek, ktorý miluje svoju krajinu (ako darček k narodeninám si dal niekoľkotýždňové pešie putovanie od severu na juh Izraela), je ochotný ju brániť (jeho syn Uri zomrel v bojoch v južnom Libanone), no zároveň patrí medzi hlasných kritikov jej súčasného politického establišmentu (každý piatok napríklad protestuje proti stavbe židovských osád na palestínskych územiach).
Kniha Mít s kým běžet však nie je politická a nerieši sa v nej ani komplikovaný osud Židov, ba nehľadá ani riešenie napätí na Blízkom Východe. Alebo hľadá?
Je to vlastne jednoduchý, takmer romantický a krásne napísaný príbeh o láske a priateľstve. Tínedžer Asaf, ktorý si privyrába na jeruzalemskej radnici, má za úlohu nájsť majiteľa zúrivej zatúlanej sučky. Tá si ho z nejakého dôvodu obľúbi a začne "běžet". Asaf beží za ňou. Sučka má meno. Volá sa Dinka a je hlavnou postavou bežeckého príbehu. Asafa privedie k pustovníčke Theodore, ktorá už 50 rokov čaká na pútnikov zo svojho gréckeho ostrova, aj keď vie, že sú všetci mŕtvi, zoznámi ho s Leou, ktorá má výbornú reštauráciu a hrozné jazvy na tvári, až ho nakoniec cez všetky prekážky dovedie k Támar. K Támar, ktorá tiež "běží", pretože chce zachrániť Šaja, a preto sa stane pouličnou žobravou speváčkou.
Asaf, Tamar, Lea, Theodora a zopár ďalších postáv Grossmanovej knihy bežia, potkýnajú sa, padajú, vstávajú, blúdia a nachádzajú, ich život je ohrozený, ale oni napriek tomu bežia ďalej. To preto, lebo nebežia sami. Bežia za niekým a bežia s niekým. Mít s kým běžet je svižný, rýchly a napínavý román o najobyčajnejších a asi zároveň aj najcennejších veciach. O týchto veciach sa nerokuje na zasadnutí vládnych kabinetov a nie sú ani na programoch mierových konferencií. Napriek tomu sú aj v tých najkomplikovanejších krajinách a v najťažších dobách kľúčové. Bez lásky a priateľstva by totiž nebolo nádeje.
.hrôza budúcnosti
Aj Leon de Winter, v Holandsku narodený, v Kalifornii žijúci židovský spisovateľ vo svojej knihe Právo na návrat hovorí o láske, konkrétne o láske otca k svojmu stratenému synovi. Ale to je zároveň jediné, v čom sa na Jehošuovu a Grossmanovu knihu podobá.
Prítomný čas de Winterovho rozprávania je v roku 2024, miestom deja je Tel Aviv. Štát Izrael v podstate zomiera - už ho tvorí iba kúsok pobrežia okolo hlavného mesta a aj to iba vďaka extrémnym bezpečnostným opatreniam. Právo na návrat je apokalyptický politický triler. Bram (hlavný hrdina knihy) a Ikki hľadajú stratené, nezvestné deti. Na začiatku knihy s nimi prechádzame cez masívne strážený prechod (bránu v múre) do Jaffy, ktorá síce ešte oficiálne patrí Izraelu, no ovládajú ju Arabi. Dostali tip od svojho informátora Samira, ktorý by im mohol pomôcť v hľadní Sáry, ktorá sa stratila pred ôsmimi rokmi z telavivskej pláže. Začína sa napínavý, strhujúci dej, ktorý nás stredavo premiestňuje do Holandska, Ameriky a Kazachstanu, pričom sa stále vraciame do okypteného Izraela. Porovnávať literárne kvality de Wintera s Grossmanom a Jehošuom je ako porovnávať Terminátora s Bergmanom či Fellinim. Právo na návrat je slušne napísaná kniha bez väčších literárnych kvalít a zrejme aj bez väčších ambícií. Zdá sa, že de Winter použil formu napínavého románu najmä na komunikáciu svojho politického presvedčenia. A tým je totálna skepsa voči akýmkoľvek možnostiam mierovej koexistencie Izraelčanov a ich nežidovských susedov. Každý pokus o dohodu je v jeho očiach priznaním slabosti a tým vlastne ústupom z vydobytých pozícií. Všetci, ktorí ešte v nejaké diplomatické riešenie izraelsko-palestínskych napätí veria, sú naivní romantici. Se Winterovom svet ovládol militantný islam, Európa a Amerika, ale aj Čína a Rusko sa tomu prispôsobili, Izrael čaká neodvratný zánik. Jeho obyvatelia si za ťažké doláre (ešte nie juany, ale už nie eurá) kupujú prisťahovalecké víza do Ruska (treba dokázať, že ste po matke Rus), v Tel Avive zostávajú len starci a totálni lúzri.
Neviem, či má pravdu Jehošua, ktorý sa snaží pochopiť minulosť, Grossman, ktorý dúfa, že láska a priateľstvo nikdy celkom nevymiznú, alebo de Winter, ktorý v súvislosti s Izraelom a Blízkym Východom už neverí ničomu. Dúfam, že sa Jehošua a Grossman nemýli. Veď, nakoniec, žijú v Izraeli a rozumejú mu, zatiaľ čo Leon de Winter je v tejto krajine cudzincom.
Isté je len to, že Avraham Jehošua a David Grossman sú oveľa lepší spisovatelia než Leon de Winter. Všetko ostatné sa ešte len ukáže.
"Každý příběh souvisí kdesi hluboko s nějakou velkou pravdou, přestože my ji nechápeme," hovorí mníška Theodora v knihe Davida Grossmana Mít s kým běžet.
"A kdo tu zůstane?" pýta sa uprostred milostnej scény nešťastný Bram v trileri Leona de Wintera Právo na návrat svojej priateľky Evy. "Nikdo," odpovedá ona.
Poručík Horowitz žije pred sto rokmi, mníška Theodora je naša súčasníčka, Bram a Eva sa milujú v roku 2024. Miesto deja je vo všetkých troch prípadoch rovnaké: Izrael.
.závrať z minulosti
Avraham B. Jehošua patrí - podobne ako David Grossman - medzi najznámejších spisovateľov súčasného Izraela. Narodil sa v roku 1936 v rodine sefardských Židov, ktorá už päť generácií žije v Jeruzaleme. To znamená, že na vlastnej koži nezažil holokaust a tiež to, že sa na rozdiel od väčšiny svojich spoluobčanov do Izraela neprisťahoval a život v židovsko-arabskej Palestíne je súčasťou jeho rodinnej tradície. Okrem toho o Jehošuovi vieme, že je autorom deviatich románov a niekoľkých poviedkových zbierok a že patrí medzi izraelských ľavicových aktivistov, ktorí sa neúnavne snažia o mierové riešenie izraelsko-palestínskeho sporu.
Pán Mani je údajne najvýznamnejší román tohto plodného spisovateľa. Je to román opisujúci otcov a synov rodiny Mani od súčasnosti až do druhej polovice osemnásteho stročia. Áno: Avraham Jehošua svoj príbeh rozpráva dozadu, podobne ako archeológ, odkrývajúci jeden historický "nános" pod druhým. Na začiatku sme v najsúčasnejšej súčasnosti v kibuci Mašabej Sade, kúsok od Beer Ševy, na konci v roku 1848 v zájazdnom hostinci na križovatke ulíc Dioskuron a Polygnotu v Aténach. Do minulosti sa nevraciame plynulým krokom, skôr by sa dalo povedať, že do nej "skáčeme": v piatich kapitolách knihy načúvame piatim rozhovorom, ktoré od seba oddeľuje zhruba život jednej generácie. Skáčeme aj geograficky: začíname v Izraeli, pokračujeme v krétskom Heraklióne koncom druhej svetovej vojny, odtiaľ sa presúvame do Jeruzalema, kde sa - o jednu svetovú vojnu skôr - práve začína jeho britský mandát. Krátko pred fin de siécle sa ocitáme v Jeleňom sade pri malebnom poľskom mestečku Osvienčim, aby sme meruôsmy rok strávili v Aténach (no v kumulovaných spomienkach pokračujeme ešte o nejakých sto rokov ďalej). Jehošuovi nestačili štylistické komplikácie spojené s návratom do minulosti, podobne ako povrazochodcovi nestačí vyrovnaným krokom prejsť po lane natiahnutom nad priepasťou, a tak si zaviaže oči. Izraelský autor má (našťastie) oči otvorené, no písanie si ozvláštnil zatvorením uší: päť skokov do minulosti totiž prebieha v rozhovoroch, pri ktorých však počujeme len jedného z rozprávajúcich. Môže to vyzerať ako zbytočná spisovateľská ekvilibristika, ale nie je. Jehošua vie, čo robí a "jdenostrannými" rozhovormi do svojho príbehu majstrovsky vťahuje čitateľa tak, že zamlčané odpovede počuje vo vlastnej hlave.
Avraham Jehošua sa snaží skúmaním koreňov jednej rodiny porozumieť konárom, ktoré na prvý pohľad - pohľad súčasníka - pripomínajú nepriehľadnú húštinu. Rôznosť ľudí, ich príbehov, ich náboženstiev (a podôb jedného náboženstva), krajín odkiaľ prišli a (geneticky podmienených?) osobných charakteristík - to všetko vyzerá ako pestrofarebný obraz, ktorý však neustále hrozí explóziou. A k tomu ešte tá židovská nádej a tvrdohlavosť spojená so zúfalstvom a rezignáciou. Kde sa to všetko berie? Zdedil to pán Mani od svojho otca? Poučil sa z komplikovanej histórie? Alebo je to všetko vlastne jeden dlhý tragicko-romantický príbeh lásky? A nakoniec: je smrť koncom, alebo začiatkom, únikom, alebo riešením?
Jehošua kladie ústami svojich hrdinov otázky, ich odpovede však zamlčuje a necháva ich tak čitateľom. Pán Mani je brilantne a citlivo - s láskou a porozumením - napísaná kniha o jednej komplikovanej rodine, ktorá je obrazom jedného komplikovaného národa.
.nádej súčasnosti
David Grossman (1954) je Jehošuov priateľ a spojenec v mierových aktivitách. V rozsiahlom profile, ktorý nedávno vyšiel v časopise New Yorker, je charakterizovaný ako človek, ktorý miluje svoju krajinu (ako darček k narodeninám si dal niekoľkotýždňové pešie putovanie od severu na juh Izraela), je ochotný ju brániť (jeho syn Uri zomrel v bojoch v južnom Libanone), no zároveň patrí medzi hlasných kritikov jej súčasného politického establišmentu (každý piatok napríklad protestuje proti stavbe židovských osád na palestínskych územiach).
Kniha Mít s kým běžet však nie je politická a nerieši sa v nej ani komplikovaný osud Židov, ba nehľadá ani riešenie napätí na Blízkom Východe. Alebo hľadá?
Je to vlastne jednoduchý, takmer romantický a krásne napísaný príbeh o láske a priateľstve. Tínedžer Asaf, ktorý si privyrába na jeruzalemskej radnici, má za úlohu nájsť majiteľa zúrivej zatúlanej sučky. Tá si ho z nejakého dôvodu obľúbi a začne "běžet". Asaf beží za ňou. Sučka má meno. Volá sa Dinka a je hlavnou postavou bežeckého príbehu. Asafa privedie k pustovníčke Theodore, ktorá už 50 rokov čaká na pútnikov zo svojho gréckeho ostrova, aj keď vie, že sú všetci mŕtvi, zoznámi ho s Leou, ktorá má výbornú reštauráciu a hrozné jazvy na tvári, až ho nakoniec cez všetky prekážky dovedie k Támar. K Támar, ktorá tiež "běží", pretože chce zachrániť Šaja, a preto sa stane pouličnou žobravou speváčkou.
Asaf, Tamar, Lea, Theodora a zopár ďalších postáv Grossmanovej knihy bežia, potkýnajú sa, padajú, vstávajú, blúdia a nachádzajú, ich život je ohrozený, ale oni napriek tomu bežia ďalej. To preto, lebo nebežia sami. Bežia za niekým a bežia s niekým. Mít s kým běžet je svižný, rýchly a napínavý román o najobyčajnejších a asi zároveň aj najcennejších veciach. O týchto veciach sa nerokuje na zasadnutí vládnych kabinetov a nie sú ani na programoch mierových konferencií. Napriek tomu sú aj v tých najkomplikovanejších krajinách a v najťažších dobách kľúčové. Bez lásky a priateľstva by totiž nebolo nádeje.
.hrôza budúcnosti
Aj Leon de Winter, v Holandsku narodený, v Kalifornii žijúci židovský spisovateľ vo svojej knihe Právo na návrat hovorí o láske, konkrétne o láske otca k svojmu stratenému synovi. Ale to je zároveň jediné, v čom sa na Jehošuovu a Grossmanovu knihu podobá.
Prítomný čas de Winterovho rozprávania je v roku 2024, miestom deja je Tel Aviv. Štát Izrael v podstate zomiera - už ho tvorí iba kúsok pobrežia okolo hlavného mesta a aj to iba vďaka extrémnym bezpečnostným opatreniam. Právo na návrat je apokalyptický politický triler. Bram (hlavný hrdina knihy) a Ikki hľadajú stratené, nezvestné deti. Na začiatku knihy s nimi prechádzame cez masívne strážený prechod (bránu v múre) do Jaffy, ktorá síce ešte oficiálne patrí Izraelu, no ovládajú ju Arabi. Dostali tip od svojho informátora Samira, ktorý by im mohol pomôcť v hľadní Sáry, ktorá sa stratila pred ôsmimi rokmi z telavivskej pláže. Začína sa napínavý, strhujúci dej, ktorý nás stredavo premiestňuje do Holandska, Ameriky a Kazachstanu, pričom sa stále vraciame do okypteného Izraela. Porovnávať literárne kvality de Wintera s Grossmanom a Jehošuom je ako porovnávať Terminátora s Bergmanom či Fellinim. Právo na návrat je slušne napísaná kniha bez väčších literárnych kvalít a zrejme aj bez väčších ambícií. Zdá sa, že de Winter použil formu napínavého románu najmä na komunikáciu svojho politického presvedčenia. A tým je totálna skepsa voči akýmkoľvek možnostiam mierovej koexistencie Izraelčanov a ich nežidovských susedov. Každý pokus o dohodu je v jeho očiach priznaním slabosti a tým vlastne ústupom z vydobytých pozícií. Všetci, ktorí ešte v nejaké diplomatické riešenie izraelsko-palestínskych napätí veria, sú naivní romantici. Se Winterovom svet ovládol militantný islam, Európa a Amerika, ale aj Čína a Rusko sa tomu prispôsobili, Izrael čaká neodvratný zánik. Jeho obyvatelia si za ťažké doláre (ešte nie juany, ale už nie eurá) kupujú prisťahovalecké víza do Ruska (treba dokázať, že ste po matke Rus), v Tel Avive zostávajú len starci a totálni lúzri.
Neviem, či má pravdu Jehošua, ktorý sa snaží pochopiť minulosť, Grossman, ktorý dúfa, že láska a priateľstvo nikdy celkom nevymiznú, alebo de Winter, ktorý v súvislosti s Izraelom a Blízkym Východom už neverí ničomu. Dúfam, že sa Jehošua a Grossman nemýli. Veď, nakoniec, žijú v Izraeli a rozumejú mu, zatiaľ čo Leon de Winter je v tejto krajine cudzincom.
Isté je len to, že Avraham Jehošua a David Grossman sú oveľa lepší spisovatelia než Leon de Winter. Všetko ostatné sa ešte len ukáže.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.