„Ani na um mi nezišlo napodobňovať ťa, nepoondej sa s tými európskymi zvykmi. U nás je za to najnovšie päťsto rubľov pokuta.“
„Fíha, to sa približujete k Európe,“ hovorím a pred očami mám obrazy moskovských ulíc, kde vždy platilo právo silnejšieho...
Oľga sa na mňa ľútostivo pozrela a tónom, ktorým sa vysvetľujú veci zadubencom, povedala: „Prosím ťa, to len poliši zarobia viac, mesto si nijako nevie poradiť s dopravou...“
.poučenie z Tuniska?
Za tie dni, čo som vo vile kamarátky právničky bývala, nikdy nesledovala správy a nekupovala noviny. Ale vedela všetko, poznala každého, a to zväčša z prvej ruky. Scénu na priechode pre chodcov použila ako lekciu pre mňa o tom, že čo v Rusku vyzerá ako niekde inde, je naopak. Moskovčania sa nedorozumievajú iba telefonicky, internetom, ale na nekonečných stretnutiach.
Dorozumievajú sa slovom, ktoré sa šíri ako ohne v letných požiaroch. Teraz sa objavilo nové – tunizmus. Prvá ho použila Novaja gazeta, noviny Anny Politkovskej. Ale o „tuniskom poučení pre Rusko“ hovorí aj ekonomický denník Vedomosti. Aký je jeho slovník? Píše, že „nenáhlivá riadená demokracia režimu iba dodávala zdanie stabilnosti“. Konštatuje: „V porovnaní so susedmi to vyzeralo, že krajina prekvitá. Makroekonomické ukazovatele boli veľmi dobré. Rozvíjal sa dokonca súkromný sektor a opozícia bola vytlačená na vedľajšiu koľaj. Ale aj tak sa nemohol udržať korupčný autoritárizmus“. Toto ruský čitateľ ani náhodou neberie ako dvojzmysel. Berie to tak priamočiaro ako titulok spomínaného denníka Tuniské poučenie pre Rusko. Podobnú naliehavú otázku si v tom istom čase verejne kladú aj oficiálni politici: „Treba azda hovoriť o tom, že príčiny krízy v Tunise sa musia stať predmetom dôkladného rozboru aj v odbornej verejnosti Ruska?“, spytuje sa Michail Magrelov, predseda výboru pre medzinárodné vzťahy hornej komory ruského parlamentu – a to priamo v denníku, ktorý vydáva vláda Ruskej federácie – Rosijskaja gazeta. V Tunise „sa udržiavalo zdanie pluralizmu, opozičné strany pracovali pod kontrolou štátnej moci, súdy boli nezávislé iba formálne a regulovali sa aj prostriedky masovej informácie“. Komu to hovorí ruský senátor?
.čo je norma otkata
Oľga nemusí čítať noviny, pretože to všetko vie aj bez nich. Malá lekcia, ktorú mi uštedrila za volantom, ako a či je spojená moskovská každodennosť s európskou, bola aj o tom, ako je spojená ruská či východoslovanská každodennosť s európskou politickou kultúrou. Do kúta ma zaháňa, keď sa ma spytuje na slovenskú „normu otkata“, teda presnejšie, ako rastie percento úplatku za pridelenie objednávky. Pred niekoľkými rokmi, keď sme sa zoznámili, to bolo v Rusku do 15 percent, teraz je to aj päťdesiat, tvrdí. Nehovorí to sama. Dovoz mnohých vecí do Ruska rastie, hoci ich možno vyrobiť aj doma – rastie len preto, že je ľahšie prejsť úskalím „schvaľovania“ pri dovoze ako založením živnosti, malého či stredného podnikania.
Prezident o tom hovorí, ale prax sa nemení. Slová sa však v Rusku nestrácajú – pri nástupe Dmitrija Medvedeva bolo, podľa prieskumov strediska Levada, okolo sedem percent Rusov ochotných poukázať na korupčné praktiky úradníkov štátneho aparátu. A vlani počet ochotných presiahol päťdesiat percent. Nie je to ani tak o rastúcom občianskom vedomí, ako skôr o neznesiteľnosti každodenných útrap.
.zastrašovanie na vlastné oči
S Jegorom a jeho ženou Allou sme sa stretli pri dobrom pive v strede Moskvy. Rovno pod sochou Majakovského má jedna z najznámejších českých značiek večne obsadenú veľkopiváreň. Bolo pred polnocou, v jedinom čase, keď sa mohli uvoľniť. Nesťažovali sa na hrôzu týždňov zadymeného, dusiaceho sa veľkomesta počas minulého leta. Jegor iba poznamenal, že ich nemuseli v tom dyme tak hnať, lebo keď popoludní prišiel domov, jednoducho pri vchode odpadol, strácal vedomie a poriadnu chvíľu mu trvalo, kým polapil dych...
Jegor s Allou správy nepozerajú, majú maličké, noviny nekupujú, sú to vyhodené peniaze... Jegor má drive, energiu postupovať po sociálnom rebríčku – a nemá ilúzie. Nepovie to priamo, ale cítiť to na jeho príbehu – každodennosť v Moskve a v moskovskej oblasti je čoraz namáhavejšia a čoraz drahšia.
Námestie, na ktorom je Majakovského socha a kam vidno z onej pivárne, sa nazýva Triumfaľnaja ploščaď. Z časti ľudí vo veľkopivárni sa tak stávajú nedobrovoľní diváci, keď sa odohráva režimom povolená opozičná demonštrácia. Je to obraz, ktorý dnešné naše generácie poznajú len z filmov. Masové nasadenie uniformovaných ozbrojencov rôzneho druhu, hlavná tepna Moskvy – Tverská ulica – je o jeden pruh užšia, stojí tu rad zamrežovaných nákladiakov. Nový vysoký plot zmenšuje námestie o polovicu – údajne chráni práve v tom čase náhodne objavené archeologické vykopávky. Pre európske oči je to neuveriteľná scéna – scéna nevyberavého zastrašovania. Je zrejmé, kto a čo triumfuje na tomto moskovskom námestí.
.posilnenie toho, čo je ruské
Borisa Nemcova odvliekli a sedem hodín nechali stáť na policajnej stanici – po dlhých desaťročiach je to prvý ruský bývalý vysoký vládny činiteľ, voči ktorému polícia takto postupovala. Je to po prvý raz, čo zvyčajne rozmaznávaní moskovskí divadelníci protestovali tak, že doniesli k policajnej stanici milicionárom stoličky. Je to po desaťročiach po prvý raz, čo poslanec dumy za vládnu stranu (s názvom Spravodlivé Rusko) požiadal generálnu prokuratúru o vyšetrovanie zákonnosti financovania mimovládnej organizácie na čele s Borisom Nemcovom. Ako dôvod uviedol, že jeho uväznenie malo veľký protestný ohlas v cudzine, preto treba preveriť, či nie je financovaná zo zahraničia.
Ak by ste prešli od námestia, kde zatiaľ triumfuje policajný zákrok, tri zastávky trolejbusom ku Kremľu, môžete byť svedkom spomienky na fanúšika klubu Spartak, ktorého tu zabili pri nepokojoch pred niekoľkými týždňami. Na ochranu tristo demonštrantov nasadili niekoľko tisíc policajtov – v strachu pred novým národnostným výbuchom. Za múrmi Kremľa sa rokuje: o návrhu rozšíreného vedenia Federálneho zhromaždenia. Etnické napätie je veľkou hrozbou pre rozvoj Ruska, hovorí prezident Medvedev, avšak nechce nové štruktúry polície, ktoré by sa osobitne zaoberali národnosťami. Chce posilnenie ruskej kultúry – ruský národ je v štáte najväčší, ruština najrozšírenejšia a je štátnym jazykom, pravoslávie je najpočetnejšie náboženstvo v Ruskej federácii – treba rozvíjať najlepšie ruské národné vlastnosti, ktorými sú podľa prezidenta trpezlivosť, porozumenie a umenie vychádzať so susedmi. Štátotvornú úlohu ruského národa, je nevyhnutné zakotviť v preambule ústavy, navrhne jeden z prítomných: „My ruský a iné národy...“
.boháč proti moci
S Oľgou za volantom sme sa náhlili z jedného konca Moskvy na druhý na Solženicynov hrob. Chcela mi ukázať, ako je tam prázdno. Nie je to neúcta. Nie je to zabúdanie. Je to preto, že v dnešnom Rusku nestojí proti moci spisovateľ. Proti moci je teraz väzeň – opäť a opäť odsúdený Michail Chodorkovský. Miliardár, šéf kedysi najväčšej a najúspešnejšej ruskej spoločnosti. Je to nový ruský paradox. Proti režimu nestojí väzeň-spisovateľ, ani väzeň-fyzik, ale väzeň-boháč. Predstavuje alternatívu k autoritatívnej podobe terajšieho ruského kapitalizmu.
Odsúdenie Chodorkovského nie je posledné dejstvo drámy, ktorá sa odohráva od jeho zatknutia v roku 2003. Otázka len je, kto a ako pred ňou a pred vývojom v Rusku zakrýva oči. Preto dohodu medzi spoločnosťou Rosneft a britskou British Petroleum so sídlom v Londýne nazvali ruské médiá Boľšoj petroleum. Niekoľkomiliardová výmena akcií je zároveň legitimizáciou postupu ruskej štátnej spoločnosti Rosneft voči majetku Chodorkovského JUKOS-u. Ktovie, čo všetko ešte vypláva o tomto obchode na povrch, isté je, že to bola ruská vláda Vladimíra Putina, ktorá využila postavenie BP, otrasené katastrofou v Mexickom zálive, na posilnenie pozícií štátnej Rosnefty. Tej Rosnefty, od ktorej za nezákonný postup požadujú Chodorkovského právnici odškodnenie najmenej 50 miliárd dolárov. Ruská simultánka pokračuje. Tunizmus nemusí byť iba nový výstižný slovný zvrat.
Autorka je bývalá spravodajkyňa SRo v Moskve.
„Fíha, to sa približujete k Európe,“ hovorím a pred očami mám obrazy moskovských ulíc, kde vždy platilo právo silnejšieho...
Oľga sa na mňa ľútostivo pozrela a tónom, ktorým sa vysvetľujú veci zadubencom, povedala: „Prosím ťa, to len poliši zarobia viac, mesto si nijako nevie poradiť s dopravou...“
.poučenie z Tuniska?
Za tie dni, čo som vo vile kamarátky právničky bývala, nikdy nesledovala správy a nekupovala noviny. Ale vedela všetko, poznala každého, a to zväčša z prvej ruky. Scénu na priechode pre chodcov použila ako lekciu pre mňa o tom, že čo v Rusku vyzerá ako niekde inde, je naopak. Moskovčania sa nedorozumievajú iba telefonicky, internetom, ale na nekonečných stretnutiach.
Dorozumievajú sa slovom, ktoré sa šíri ako ohne v letných požiaroch. Teraz sa objavilo nové – tunizmus. Prvá ho použila Novaja gazeta, noviny Anny Politkovskej. Ale o „tuniskom poučení pre Rusko“ hovorí aj ekonomický denník Vedomosti. Aký je jeho slovník? Píše, že „nenáhlivá riadená demokracia režimu iba dodávala zdanie stabilnosti“. Konštatuje: „V porovnaní so susedmi to vyzeralo, že krajina prekvitá. Makroekonomické ukazovatele boli veľmi dobré. Rozvíjal sa dokonca súkromný sektor a opozícia bola vytlačená na vedľajšiu koľaj. Ale aj tak sa nemohol udržať korupčný autoritárizmus“. Toto ruský čitateľ ani náhodou neberie ako dvojzmysel. Berie to tak priamočiaro ako titulok spomínaného denníka Tuniské poučenie pre Rusko. Podobnú naliehavú otázku si v tom istom čase verejne kladú aj oficiálni politici: „Treba azda hovoriť o tom, že príčiny krízy v Tunise sa musia stať predmetom dôkladného rozboru aj v odbornej verejnosti Ruska?“, spytuje sa Michail Magrelov, predseda výboru pre medzinárodné vzťahy hornej komory ruského parlamentu – a to priamo v denníku, ktorý vydáva vláda Ruskej federácie – Rosijskaja gazeta. V Tunise „sa udržiavalo zdanie pluralizmu, opozičné strany pracovali pod kontrolou štátnej moci, súdy boli nezávislé iba formálne a regulovali sa aj prostriedky masovej informácie“. Komu to hovorí ruský senátor?
.čo je norma otkata
Oľga nemusí čítať noviny, pretože to všetko vie aj bez nich. Malá lekcia, ktorú mi uštedrila za volantom, ako a či je spojená moskovská každodennosť s európskou, bola aj o tom, ako je spojená ruská či východoslovanská každodennosť s európskou politickou kultúrou. Do kúta ma zaháňa, keď sa ma spytuje na slovenskú „normu otkata“, teda presnejšie, ako rastie percento úplatku za pridelenie objednávky. Pred niekoľkými rokmi, keď sme sa zoznámili, to bolo v Rusku do 15 percent, teraz je to aj päťdesiat, tvrdí. Nehovorí to sama. Dovoz mnohých vecí do Ruska rastie, hoci ich možno vyrobiť aj doma – rastie len preto, že je ľahšie prejsť úskalím „schvaľovania“ pri dovoze ako založením živnosti, malého či stredného podnikania.
Prezident o tom hovorí, ale prax sa nemení. Slová sa však v Rusku nestrácajú – pri nástupe Dmitrija Medvedeva bolo, podľa prieskumov strediska Levada, okolo sedem percent Rusov ochotných poukázať na korupčné praktiky úradníkov štátneho aparátu. A vlani počet ochotných presiahol päťdesiat percent. Nie je to ani tak o rastúcom občianskom vedomí, ako skôr o neznesiteľnosti každodenných útrap.
.zastrašovanie na vlastné oči
S Jegorom a jeho ženou Allou sme sa stretli pri dobrom pive v strede Moskvy. Rovno pod sochou Majakovského má jedna z najznámejších českých značiek večne obsadenú veľkopiváreň. Bolo pred polnocou, v jedinom čase, keď sa mohli uvoľniť. Nesťažovali sa na hrôzu týždňov zadymeného, dusiaceho sa veľkomesta počas minulého leta. Jegor iba poznamenal, že ich nemuseli v tom dyme tak hnať, lebo keď popoludní prišiel domov, jednoducho pri vchode odpadol, strácal vedomie a poriadnu chvíľu mu trvalo, kým polapil dych...
Jegor s Allou správy nepozerajú, majú maličké, noviny nekupujú, sú to vyhodené peniaze... Jegor má drive, energiu postupovať po sociálnom rebríčku – a nemá ilúzie. Nepovie to priamo, ale cítiť to na jeho príbehu – každodennosť v Moskve a v moskovskej oblasti je čoraz namáhavejšia a čoraz drahšia.
Námestie, na ktorom je Majakovského socha a kam vidno z onej pivárne, sa nazýva Triumfaľnaja ploščaď. Z časti ľudí vo veľkopivárni sa tak stávajú nedobrovoľní diváci, keď sa odohráva režimom povolená opozičná demonštrácia. Je to obraz, ktorý dnešné naše generácie poznajú len z filmov. Masové nasadenie uniformovaných ozbrojencov rôzneho druhu, hlavná tepna Moskvy – Tverská ulica – je o jeden pruh užšia, stojí tu rad zamrežovaných nákladiakov. Nový vysoký plot zmenšuje námestie o polovicu – údajne chráni práve v tom čase náhodne objavené archeologické vykopávky. Pre európske oči je to neuveriteľná scéna – scéna nevyberavého zastrašovania. Je zrejmé, kto a čo triumfuje na tomto moskovskom námestí.
.posilnenie toho, čo je ruské
Borisa Nemcova odvliekli a sedem hodín nechali stáť na policajnej stanici – po dlhých desaťročiach je to prvý ruský bývalý vysoký vládny činiteľ, voči ktorému polícia takto postupovala. Je to po prvý raz, čo zvyčajne rozmaznávaní moskovskí divadelníci protestovali tak, že doniesli k policajnej stanici milicionárom stoličky. Je to po desaťročiach po prvý raz, čo poslanec dumy za vládnu stranu (s názvom Spravodlivé Rusko) požiadal generálnu prokuratúru o vyšetrovanie zákonnosti financovania mimovládnej organizácie na čele s Borisom Nemcovom. Ako dôvod uviedol, že jeho uväznenie malo veľký protestný ohlas v cudzine, preto treba preveriť, či nie je financovaná zo zahraničia.
Ak by ste prešli od námestia, kde zatiaľ triumfuje policajný zákrok, tri zastávky trolejbusom ku Kremľu, môžete byť svedkom spomienky na fanúšika klubu Spartak, ktorého tu zabili pri nepokojoch pred niekoľkými týždňami. Na ochranu tristo demonštrantov nasadili niekoľko tisíc policajtov – v strachu pred novým národnostným výbuchom. Za múrmi Kremľa sa rokuje: o návrhu rozšíreného vedenia Federálneho zhromaždenia. Etnické napätie je veľkou hrozbou pre rozvoj Ruska, hovorí prezident Medvedev, avšak nechce nové štruktúry polície, ktoré by sa osobitne zaoberali národnosťami. Chce posilnenie ruskej kultúry – ruský národ je v štáte najväčší, ruština najrozšírenejšia a je štátnym jazykom, pravoslávie je najpočetnejšie náboženstvo v Ruskej federácii – treba rozvíjať najlepšie ruské národné vlastnosti, ktorými sú podľa prezidenta trpezlivosť, porozumenie a umenie vychádzať so susedmi. Štátotvornú úlohu ruského národa, je nevyhnutné zakotviť v preambule ústavy, navrhne jeden z prítomných: „My ruský a iné národy...“
.boháč proti moci
S Oľgou za volantom sme sa náhlili z jedného konca Moskvy na druhý na Solženicynov hrob. Chcela mi ukázať, ako je tam prázdno. Nie je to neúcta. Nie je to zabúdanie. Je to preto, že v dnešnom Rusku nestojí proti moci spisovateľ. Proti moci je teraz väzeň – opäť a opäť odsúdený Michail Chodorkovský. Miliardár, šéf kedysi najväčšej a najúspešnejšej ruskej spoločnosti. Je to nový ruský paradox. Proti režimu nestojí väzeň-spisovateľ, ani väzeň-fyzik, ale väzeň-boháč. Predstavuje alternatívu k autoritatívnej podobe terajšieho ruského kapitalizmu.
Odsúdenie Chodorkovského nie je posledné dejstvo drámy, ktorá sa odohráva od jeho zatknutia v roku 2003. Otázka len je, kto a ako pred ňou a pred vývojom v Rusku zakrýva oči. Preto dohodu medzi spoločnosťou Rosneft a britskou British Petroleum so sídlom v Londýne nazvali ruské médiá Boľšoj petroleum. Niekoľkomiliardová výmena akcií je zároveň legitimizáciou postupu ruskej štátnej spoločnosti Rosneft voči majetku Chodorkovského JUKOS-u. Ktovie, čo všetko ešte vypláva o tomto obchode na povrch, isté je, že to bola ruská vláda Vladimíra Putina, ktorá využila postavenie BP, otrasené katastrofou v Mexickom zálive, na posilnenie pozícií štátnej Rosnefty. Tej Rosnefty, od ktorej za nezákonný postup požadujú Chodorkovského právnici odškodnenie najmenej 50 miliárd dolárov. Ruská simultánka pokračuje. Tunizmus nemusí byť iba nový výstižný slovný zvrat.
Autorka je bývalá spravodajkyňa SRo v Moskve.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.