O tom, že novela zákona, ktorej kontúry predstavil minister Mihál až teraz, ozaj nezniesla odklad, nič nesvedčí lepšie, ako panický výpredaj akcií správcovskými spoločnosťami v nedávnej minulosti, keď sa finančné trhy začali preberať a prudko rásť. Slovenské DSS-ky, vystresované nezmyselnými zmenami v legislatíve, sa práve v lete 2009 začali zbavovať akcií, čím znížili hodnotu majetku klientov. Aj také je dedičstvo po Ficovi.
Nie je jasné, či návrhy, ktoré Mihál predstavil, dostatočne odstraňujú míny po tých, čo úradovali pred ním. Dobrá analýza, ktorej by sa dalo veriť, prosto nejestvuje. Ale to najpodstatnejšie, teda zrušenie dobrovoľného vstupu absolventov do druhého piliera, novela obsahuje.
Životne dôležitý je tento krok preto, lebo vracia do dôchodkovej reformy jej najhlbší zmysel. Tým vždy bolo odštátnenie časti dôchodkov tak, aby sa o nejakých 20 či viac rokov (keď pomer ľudí v aktívnom a neaktívnom veku nebude cca 4 ku 1, ako dnes, ale na úrovni 2 ku 1, či dokonca menej) verejné financie nezrútili pod ťarchou bremena, ktoré bude neudržateľné. Skutočnosť, že po zavedení dobrovoľnosti v roku 2007 počet vstupujúcich do sporenia neprevýšil 10 percent populačného ročníka, je najlepším dôkazom, že hovoriť o totálnej demolácii reformy Ficom nie je vôbec prehnané.
Odvodové zaťaženie pritom pociťujeme už dnes ako hraničné. A aj keď počítame so zvýšením dôchodkového veku (ktoré prísť musí) či so zázračným zvýšením produktivity práce zoči-voči tlakom globálnej konkurencie, budú to iba parametrické zmeny, ktoré zahmlievajú základný problém. Priebežný systém financovania dôchodkov nebol v začiatkoch myslený ako mechanizmus na zaistenie všetkých príjmov dôchodcov. Tak sa len historicky vyvinul ako dôsledok „európskeho sociálneho modelu“. Práve preto, aby sa zodpovednosť za zabezpečenie v starobe aspoň sčasti vrátila k jednotlivcovi a diala sa mimo verejného prerozdeľovania, bola masívna reforma počas Dzurindovej vlády taká dôležitá. Deväťpercentný odklon do individuálneho sporenia síce zostáva povinný, ale stáva sa osobným majetkom a štát vystupuje len ako donucovateľ, aby si jednotlivec rozkladal príjmy, ktoré v čase aktivity poberá, na celé obdobie života. Je to úplne iná kvalita ako sľub, že to, čo od občana teraz vezmeme, mu vyplatí nejaký iný politik, ktorý tu bude vládnuť o 40 rokov...
Svedectvom, že étosu dôchodkovej reformy majú problém porozumieť i jej samotní architekti (SDKÚ), je však ďalší nápad schválený koaličnou radou, že na základe slobodného rozhodnutia urobeného do troch rokov sa „novopoistenci“ môžu zo sporenia vyviazať a vrátiť na krk štátu. Nie je zrejmé, aký to bude mať účinok, ale prázdny populizmus, ktorý nemá žiadny systémový zmysel, z toho cítiť na tri námorné míle. Poznanie, že obrana reformy na Slovensku je väčšmi zrastená so záujmami správcovských spoločností, než s jej skutočným zmyslom, je varovné. Po maďarskej katastrofe sa totiž naprieč Európou množia hlasy, že prežitie a podoby druhých pilierov v kríze visia od krajiny ku krajine len na aktuálnom stave verejných financií.
Nie je jasné, či návrhy, ktoré Mihál predstavil, dostatočne odstraňujú míny po tých, čo úradovali pred ním. Dobrá analýza, ktorej by sa dalo veriť, prosto nejestvuje. Ale to najpodstatnejšie, teda zrušenie dobrovoľného vstupu absolventov do druhého piliera, novela obsahuje.
Životne dôležitý je tento krok preto, lebo vracia do dôchodkovej reformy jej najhlbší zmysel. Tým vždy bolo odštátnenie časti dôchodkov tak, aby sa o nejakých 20 či viac rokov (keď pomer ľudí v aktívnom a neaktívnom veku nebude cca 4 ku 1, ako dnes, ale na úrovni 2 ku 1, či dokonca menej) verejné financie nezrútili pod ťarchou bremena, ktoré bude neudržateľné. Skutočnosť, že po zavedení dobrovoľnosti v roku 2007 počet vstupujúcich do sporenia neprevýšil 10 percent populačného ročníka, je najlepším dôkazom, že hovoriť o totálnej demolácii reformy Ficom nie je vôbec prehnané.
Odvodové zaťaženie pritom pociťujeme už dnes ako hraničné. A aj keď počítame so zvýšením dôchodkového veku (ktoré prísť musí) či so zázračným zvýšením produktivity práce zoči-voči tlakom globálnej konkurencie, budú to iba parametrické zmeny, ktoré zahmlievajú základný problém. Priebežný systém financovania dôchodkov nebol v začiatkoch myslený ako mechanizmus na zaistenie všetkých príjmov dôchodcov. Tak sa len historicky vyvinul ako dôsledok „európskeho sociálneho modelu“. Práve preto, aby sa zodpovednosť za zabezpečenie v starobe aspoň sčasti vrátila k jednotlivcovi a diala sa mimo verejného prerozdeľovania, bola masívna reforma počas Dzurindovej vlády taká dôležitá. Deväťpercentný odklon do individuálneho sporenia síce zostáva povinný, ale stáva sa osobným majetkom a štát vystupuje len ako donucovateľ, aby si jednotlivec rozkladal príjmy, ktoré v čase aktivity poberá, na celé obdobie života. Je to úplne iná kvalita ako sľub, že to, čo od občana teraz vezmeme, mu vyplatí nejaký iný politik, ktorý tu bude vládnuť o 40 rokov...
Svedectvom, že étosu dôchodkovej reformy majú problém porozumieť i jej samotní architekti (SDKÚ), je však ďalší nápad schválený koaličnou radou, že na základe slobodného rozhodnutia urobeného do troch rokov sa „novopoistenci“ môžu zo sporenia vyviazať a vrátiť na krk štátu. Nie je zrejmé, aký to bude mať účinok, ale prázdny populizmus, ktorý nemá žiadny systémový zmysel, z toho cítiť na tri námorné míle. Poznanie, že obrana reformy na Slovensku je väčšmi zrastená so záujmami správcovských spoločností, než s jej skutočným zmyslom, je varovné. Po maďarskej katastrofe sa totiž naprieč Európou množia hlasy, že prežitie a podoby druhých pilierov v kríze visia od krajiny ku krajine len na aktuálnom stave verejných financií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.