Ten obraz neuvidí každý. Bieda, nezamestnanosť, prach a olivové plantáže. Kde-tu nejakí zblúdení turisti na štvorkolkách. Mäso, ktoré sa predáva v 40-stupňovej horúčave na ulici, je čierne od múch a hmyzu. Zabalili ho do novín, ktoré majú na titulnej stránke prísnu tvár prezidenta. Píše sa rok 2008 a Zíne Abidín bin Alí je v Tunisku stále pri moci. Nemôže vedieť, že už v januári 2011 bude s obavami utekať z krajiny, ktorú si zvykol pokladať za svoju.
.keď bol vládca ešte „dobrý“
V roku 2008 aj v autoservise visí fotka Bina Alího, pekne na fialovom pozadí. Fotka prezidenta, ktorý tu od roku 1987 budoval za demokraciu maskovaný policajný štát. Fialová je vládcovou najobľúbenejšou farbou, a tak oddaný ľud vkladá jeho podobizeň do fialového rámu. Fialové záclony, košeľa a kravata; to sú rekvizity diktátora, o ktorom sa obyčajný ľud dlho neopovážili povedať nič zlé. Na moju otázku „Aká je súčasná politická situácia?” ktorú som vtedy kládla rôznym ľudom bez ohľadu na ich spoločenské postavenie, každý z nich odpovedal pozitívne a optimisticky. „Náš vládca je dobrý človek a vedie našu krajinu veľmi dobre.” Túto frázu učia od základnej školy.
Tých, ktorí do školy skutočne chodia, je však veľmi málo. Presné údaje nie je možné uviesť. Percento analfabetov v krajine, kde 23 rokov vládne tvrdou rukou ten istý človek, sa neeviduje.
V niektorých oblastiach však Tunisko predsa len zaznamenáva pokrok. Napríklad proces emancipácie žien je tu omnoho viac popredu ako v ostatných arabských krajinách. Aj to vidieť. Zákon totiž stanovuje, že ženy v úradoch či v škole nesmú nosiť hidžáb, šatku, ktorá im zakrýva vlasy a krk. Preto sa neraz stáva, že liberálnejšie dievča, ktoré sa rozhodne pre štúdium, má potom pri promóciách prítomnú matku v parochni, pod ktorou si staršia žena schováva šatku.
Takéto fotky mi ukazoval Shafik, ktorý pracuje ako programátor v medzinárodnej IT firme v Tunise. Shafik bol teraz v čase vypuknutia nepokojov doma so svojou rodinou. „Bolo to šialené,“ hovoril. „Celé tri dni sme nevyšli z bytu, mali sme strach, že sa nepokoje rozrastú a skončí sa to kruto.“
Na otázku, ako vidí nasledujúce mesiace, odpovedal bez revolučnej eufórie: „Tunisania rozmýšľajú liberálnejšie ako obyvatelia ostatných arabských štátov, v blízkej budúcnosti sú teda radikalizácia a náboženský fanatizmus vylúčené, ale čo bude potom? Táto malá krajina žije z turistov a tí cez tohoročnú sezónu neprídu, čo nutne znamená ešte väčší rast nezamestnanosti.“
Mnohí majú obavy, že nasledujúce etapy príbehu dobre poznáme z okolitých štátov ako Alžírsko a Líbya. Krutá diktatúra, náboženský fanatizmus, hlboká chudoba a žiadni turisti... Uvidíme to všetko aj tu?
Bohatí synovia alžírskych a líbyjských veľkopodnikateľov pritom stále chodia do Tuniska za alkoholom a turistkami.
Alkohol je v krajine voľne prístupný len v turistickej zóne, ale pre bežného Tunisana je priam nemožné dostať sa do hotelových barov. Predáva sa najmä vo väčších mestách, no ani tam ho nenájdeme len tak voľne vyložený na pultoch predajní. Prvoradé sú všade náboženské zásady. Pri kúpe treba preto poprosiť predavača a ten potom spoza pultu v oddelenej miestnosti ukáže na sortiment. Fľaša vodky stojí v Tunisku stojí okolo 300 eur, a keďže priemerná mesačná mzda Tunisanov predstavuje zhruba 80 eur, je jasné, že v tejto krajine napokon nepijú ani tí domáci, ktorí by azda aj veľmi chceli.
.lacný luxus
Fakíri, ruské brušné tanečnice, preplnené hotely a súkromné pláže bez ležadiel. Toto severoafrické letovisko so svojimi pseudopäťhviezdičkovými hotelmi za pár eur bolo pre turistov z východného bloku dlho veľkým lákadlom.
A pre množstvo mladých Tunisanov, ktorým chýba akákoľvek reálna perspektíva a nádej na slušný život, je zase práca v hoteli veľkým snom. Obsluhovanie turistov, tak vyzerá krutá realita aj pre Tunisanov s vysokoškolským vzdelaním. Sezóna sa začína koncom mája a trvá do konca októbra. V niektorých hoteloch obsluhujú turistov bez jediného voľného dňa 12 až 16 hodín denne. Chcú to robiť – veď už mať člena rodiny v hoteli na pobreží, ktorý sa denne pohybuje okolo ľudí zo Západu, je prestíž. Aj v tom je Tunisko so svojím, nábožensky pomerne vlažným a otvoreným obyvateľstvom medzi arabskými krajinami výnimkou. Nielenže si mladí v hoteloch na tamojšie pomery slušne zarobia, ale poháňa ich trvale prítomná nádej, že sa dostanú do Európy. Pre veľkú časť Tunisanov je to doslova nádej vykúpenia.
Nazývali sme ich „bojovníkmi Schengenu“. Tí muži šli vypočítavo po starších dámach. Čerstvo rozvedené, osamelé manželky či prepracované ženy boli ich hlavným terčom. Hoteloví animátori, čašníci, barmani zarábali okolo 150 eur mesačne. Hodinky, mobily a oblečenie, ktoré dostávali od štedrých dám na pamiatku nezabudnuteľnej dovolenky, predstavovali výrazný doplnok ich zárobku.
Darčeky boli však len prvým stupienkom a niektorí chlapci nezostávali len pri ňom. Chceli sa dostať ďalej, von z krajiny, a to za každú cenu. Temperament, výbušnosť a emotívnosť miestnych Tunisanov, ich vyšportované telá i atmosféra bezstarostnej dovolenky, to všetko robilo so ženami svoje. Niektoré z nich boli pre dvadsaťročného čašníka ochotné opustiť aj vlastné rodiny.
„V Tunisku je pripravená mladá podnikateľská vrstva, aby dala do pohybu hospodárstvo krajiny. Máme na viac ako len nalievať lacný alkohol,“ píše Hatem do svojho statusu na Facebooku po vypuknutí nepokojov.
„Už nikdy viac nebudem spať so ženou nad štyridsať,“ zaprisaháva sa vo svojom statuse Rafik a ja v obidvoch prípadoch kliknem na Like.
Autorka žila v roku 2008 v Tunisku.
.keď bol vládca ešte „dobrý“
V roku 2008 aj v autoservise visí fotka Bina Alího, pekne na fialovom pozadí. Fotka prezidenta, ktorý tu od roku 1987 budoval za demokraciu maskovaný policajný štát. Fialová je vládcovou najobľúbenejšou farbou, a tak oddaný ľud vkladá jeho podobizeň do fialového rámu. Fialové záclony, košeľa a kravata; to sú rekvizity diktátora, o ktorom sa obyčajný ľud dlho neopovážili povedať nič zlé. Na moju otázku „Aká je súčasná politická situácia?” ktorú som vtedy kládla rôznym ľudom bez ohľadu na ich spoločenské postavenie, každý z nich odpovedal pozitívne a optimisticky. „Náš vládca je dobrý človek a vedie našu krajinu veľmi dobre.” Túto frázu učia od základnej školy.
Tých, ktorí do školy skutočne chodia, je však veľmi málo. Presné údaje nie je možné uviesť. Percento analfabetov v krajine, kde 23 rokov vládne tvrdou rukou ten istý človek, sa neeviduje.
V niektorých oblastiach však Tunisko predsa len zaznamenáva pokrok. Napríklad proces emancipácie žien je tu omnoho viac popredu ako v ostatných arabských krajinách. Aj to vidieť. Zákon totiž stanovuje, že ženy v úradoch či v škole nesmú nosiť hidžáb, šatku, ktorá im zakrýva vlasy a krk. Preto sa neraz stáva, že liberálnejšie dievča, ktoré sa rozhodne pre štúdium, má potom pri promóciách prítomnú matku v parochni, pod ktorou si staršia žena schováva šatku.
Takéto fotky mi ukazoval Shafik, ktorý pracuje ako programátor v medzinárodnej IT firme v Tunise. Shafik bol teraz v čase vypuknutia nepokojov doma so svojou rodinou. „Bolo to šialené,“ hovoril. „Celé tri dni sme nevyšli z bytu, mali sme strach, že sa nepokoje rozrastú a skončí sa to kruto.“
Na otázku, ako vidí nasledujúce mesiace, odpovedal bez revolučnej eufórie: „Tunisania rozmýšľajú liberálnejšie ako obyvatelia ostatných arabských štátov, v blízkej budúcnosti sú teda radikalizácia a náboženský fanatizmus vylúčené, ale čo bude potom? Táto malá krajina žije z turistov a tí cez tohoročnú sezónu neprídu, čo nutne znamená ešte väčší rast nezamestnanosti.“
Mnohí majú obavy, že nasledujúce etapy príbehu dobre poznáme z okolitých štátov ako Alžírsko a Líbya. Krutá diktatúra, náboženský fanatizmus, hlboká chudoba a žiadni turisti... Uvidíme to všetko aj tu?
Bohatí synovia alžírskych a líbyjských veľkopodnikateľov pritom stále chodia do Tuniska za alkoholom a turistkami.
Alkohol je v krajine voľne prístupný len v turistickej zóne, ale pre bežného Tunisana je priam nemožné dostať sa do hotelových barov. Predáva sa najmä vo väčších mestách, no ani tam ho nenájdeme len tak voľne vyložený na pultoch predajní. Prvoradé sú všade náboženské zásady. Pri kúpe treba preto poprosiť predavača a ten potom spoza pultu v oddelenej miestnosti ukáže na sortiment. Fľaša vodky stojí v Tunisku stojí okolo 300 eur, a keďže priemerná mesačná mzda Tunisanov predstavuje zhruba 80 eur, je jasné, že v tejto krajine napokon nepijú ani tí domáci, ktorí by azda aj veľmi chceli.
.lacný luxus
Fakíri, ruské brušné tanečnice, preplnené hotely a súkromné pláže bez ležadiel. Toto severoafrické letovisko so svojimi pseudopäťhviezdičkovými hotelmi za pár eur bolo pre turistov z východného bloku dlho veľkým lákadlom.
A pre množstvo mladých Tunisanov, ktorým chýba akákoľvek reálna perspektíva a nádej na slušný život, je zase práca v hoteli veľkým snom. Obsluhovanie turistov, tak vyzerá krutá realita aj pre Tunisanov s vysokoškolským vzdelaním. Sezóna sa začína koncom mája a trvá do konca októbra. V niektorých hoteloch obsluhujú turistov bez jediného voľného dňa 12 až 16 hodín denne. Chcú to robiť – veď už mať člena rodiny v hoteli na pobreží, ktorý sa denne pohybuje okolo ľudí zo Západu, je prestíž. Aj v tom je Tunisko so svojím, nábožensky pomerne vlažným a otvoreným obyvateľstvom medzi arabskými krajinami výnimkou. Nielenže si mladí v hoteloch na tamojšie pomery slušne zarobia, ale poháňa ich trvale prítomná nádej, že sa dostanú do Európy. Pre veľkú časť Tunisanov je to doslova nádej vykúpenia.
Nazývali sme ich „bojovníkmi Schengenu“. Tí muži šli vypočítavo po starších dámach. Čerstvo rozvedené, osamelé manželky či prepracované ženy boli ich hlavným terčom. Hoteloví animátori, čašníci, barmani zarábali okolo 150 eur mesačne. Hodinky, mobily a oblečenie, ktoré dostávali od štedrých dám na pamiatku nezabudnuteľnej dovolenky, predstavovali výrazný doplnok ich zárobku.
Darčeky boli však len prvým stupienkom a niektorí chlapci nezostávali len pri ňom. Chceli sa dostať ďalej, von z krajiny, a to za každú cenu. Temperament, výbušnosť a emotívnosť miestnych Tunisanov, ich vyšportované telá i atmosféra bezstarostnej dovolenky, to všetko robilo so ženami svoje. Niektoré z nich boli pre dvadsaťročného čašníka ochotné opustiť aj vlastné rodiny.
„V Tunisku je pripravená mladá podnikateľská vrstva, aby dala do pohybu hospodárstvo krajiny. Máme na viac ako len nalievať lacný alkohol,“ píše Hatem do svojho statusu na Facebooku po vypuknutí nepokojov.
„Už nikdy viac nebudem spať so ženou nad štyridsať,“ zaprisaháva sa vo svojom statuse Rafik a ja v obidvoch prípadoch kliknem na Like.
Autorka žila v roku 2008 v Tunisku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.