Tunisko je na nohách, ľudia sa vzbúrili proti 23-ročnej diktatúre prezidenta Bin Alího, ktorý už niekoľkokrát dal meniť ústavu, aby mohol opätovne kandidovať – a jeho víťazstvá vo voľbách boli vždy podozrivé. V roku 1987 prišiel k moci nekrvavým prevratom (dal vyhlásiť svojho predchodcu za duševne nespôsobilého), teraz odchádza za zvuku streľby.
Tunisania vyšli do ulíc po tom, čo sa v decembri upálil 26-ročný nezamestnaný univerzitne vzdelaný muž, ktorému polícia zabránila živiť sa aspoň predajom zeleniny. Prezident bol donútený odstúpiť, jeho miesto prevzal hovorca parlamentu a dočasnú vládu vytvoril premiér. Neuspokojil však protestujúcich, lebo posty vo vláde obsadil najmä „starými štruktúrami“. Kľúčovú rolu zohráva armáda, ktorej hlavný veliteľ odmietol strieľať do neozbrojených demonštrantov a na protest rezignoval – práve tým zrejme prezidenta Bin Alího nadobro odpísal. Bin Alí pochopil, že jeho čas vypršal a utiekol z krajiny. Tieto zmeny už zrejme vojdú do dejín ako Jazmínová revolúcia. A Západ nevie, ako sa k nim má postaviť.
.rozpaky z bývalého spojenca
Pred niekoľkými dňami ponúkala francúzska ministerka obrany Michele Alliot-Marie režimu prezidenta Bin Alího pomoc francúzskych ozbrojených síl pri kontrole nepokojov. Keď potom Bin Alí utekal lietadlom z Tuniska, Francúzi ho odmietli a musel sa uchýliť do Saudskej Arábie. Zaujímavá zmena. Ministerka Alliot-Marie obhajovala svoj podivný krok takto: „Priznajme si, že nás všetkých –politikov, diplomatov, výskumníkov i žurnalistov –Jazmínová revolúcia prekvapila.“ Jej ponuka vraj nemala pomôcť utláčateľom, ale tuniskému ľudu...
Keby sa takéto zmeny diali v Iráne, to by bolo iné. Ale Tunisko, želajú si potichu mnohí politici na Západe, malo radšej zostať pekne ticho.
Francúzsko, bývalá materská krajina Tuniska, so svojimi rozpakmi nie je samo. Biely dom Jazmínovej revolúcii aplauduje a teší sa na slobodné voľby v Tunise, Američania však majú obavy. Nečudo. Krajina, ktorú pevne zvieral v ruke Bin Alí, bola síce neslobodná, ale navonok stabilná, sekulárna a prozápadná. Tunisko stálo v boji proti terorizmu na strane USA. V roku 2004 vyslovil George Bush v Bielom dome pochvalu Bin Alímu, ktorý tam bol na oficiálnej návšteve. Za spojenectvo, ale aj za rozširovanie slobôd v Tunisku. Pozitívne hodnotil Bin Alího v roku 2008 aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.
Ako už neraz, Západ prižmúril oči nad porušovaním ľudských práv, ak nebolo príliš viditeľné a bral ho ako podmienku stability. Revolučné zmeny stabilitu narušia a ich výsledok nie je istý. Západ sa obáva nástupu radikálnych islamistov, ktorých držal prezident Bin Alí ďaleko od moci.
Islamisti chcú kandidovať v demokratických voľbách, aby si Tunisania vybrali, či ich pustia do vlády. A je pravda, že Jazmínová revolúcia nemá náboženský charakter. Islamisti sa k nepokojom pripojili, neboli ich iniciátormi. Obyvatelia Tuniska vo všeobecnosti nie sú nábožensky radikálni, takže „talibanizácia“ tam zatiaľ nehrozí.
.vystavia nám účet?
Západ o tom vie, aj tak však nemá k Jazmínovej revolúcii celkom vyjasnený postoj. Na rozdiel od Iránu, ktorý je ako diktatúra hrozbou pre globálnu stabilitu, bolo neslobodné Tunisko neškodné. A netreba zabúdať na ekonomické záujmy, dosiaľ previazané s rodinou a priaznivcami bývalého prezidenta. K najväčším obchodným partnerom Tuniska logicky patrí práve Francúzsko. Až 80 percent zahraničného obchodu realizuje Tunisko celkovo s Európskou úniou. Francúzsko je aj najväčším zahraničným investorom v Tunisku.
Morálne bol postoj Západu k Bin Alího režimu neudržateľný. S pádom Bin Alího režimu sa môže ukázať, že Tunisko, plné rozhnevaných mladých ľudí, vystaví západným lídrom účet. Nečudujme sa, ak začne Európskej únii a Spojeným štátom vyčítať, že svojou toleranciou kryli muža, ktorý im predával zdanie stability a kupoval si od nich mlčanie.
Tunisko však má záujem na udržaní vzťahov, ktoré znamenajú prosperitu. Bez stabilného prílevu turistov krajine hrozí bieda. Aj nepokoje vypukli preto, lebo diktatúra vyciciavala ekonomiku, a kým Bin Alí a jeho ľudia si vychutnávali luxus, ostatným prenechali živorenie. Tunisania nebojujú iba preto, lebo sloboda je cestou z biedy, ekonomická motivácia má v ich konaní veľký význam. A Západ môže dúfať, že práve uvoľnenie prinesie nové príležitosti pre podnikanie – ktoré doteraz Bin Alího režim obmedzoval právnymi reštrikciami i všadeprítomnou korupciou.
Zostáva otázka, či sa revolučným vírusom nakazia okolité krajiny. Kandidáti sú jasní: Egypt, Alžírsko, Líbya, Maroko... Ak sa tak stane, budeme zrejme svedkami ďalších krkolomných reakcií Západu. Rúcanie režimov v arabskom svete totiž nemusí byť nutne dobrou správou pre slobodu. Nie každá krajina je taká otvorená a sekularizovaná ako Tunisko, nie všade majú militantní islamisti také nízke šance na úspech. Je teda logické, že Západ tlieska Tunisanom, lebo mu nič iné nezostáva, tlieska však veľmi opatrne.
Tunisania vyšli do ulíc po tom, čo sa v decembri upálil 26-ročný nezamestnaný univerzitne vzdelaný muž, ktorému polícia zabránila živiť sa aspoň predajom zeleniny. Prezident bol donútený odstúpiť, jeho miesto prevzal hovorca parlamentu a dočasnú vládu vytvoril premiér. Neuspokojil však protestujúcich, lebo posty vo vláde obsadil najmä „starými štruktúrami“. Kľúčovú rolu zohráva armáda, ktorej hlavný veliteľ odmietol strieľať do neozbrojených demonštrantov a na protest rezignoval – práve tým zrejme prezidenta Bin Alího nadobro odpísal. Bin Alí pochopil, že jeho čas vypršal a utiekol z krajiny. Tieto zmeny už zrejme vojdú do dejín ako Jazmínová revolúcia. A Západ nevie, ako sa k nim má postaviť.
.rozpaky z bývalého spojenca
Pred niekoľkými dňami ponúkala francúzska ministerka obrany Michele Alliot-Marie režimu prezidenta Bin Alího pomoc francúzskych ozbrojených síl pri kontrole nepokojov. Keď potom Bin Alí utekal lietadlom z Tuniska, Francúzi ho odmietli a musel sa uchýliť do Saudskej Arábie. Zaujímavá zmena. Ministerka Alliot-Marie obhajovala svoj podivný krok takto: „Priznajme si, že nás všetkých –politikov, diplomatov, výskumníkov i žurnalistov –Jazmínová revolúcia prekvapila.“ Jej ponuka vraj nemala pomôcť utláčateľom, ale tuniskému ľudu...
Keby sa takéto zmeny diali v Iráne, to by bolo iné. Ale Tunisko, želajú si potichu mnohí politici na Západe, malo radšej zostať pekne ticho.
Francúzsko, bývalá materská krajina Tuniska, so svojimi rozpakmi nie je samo. Biely dom Jazmínovej revolúcii aplauduje a teší sa na slobodné voľby v Tunise, Američania však majú obavy. Nečudo. Krajina, ktorú pevne zvieral v ruke Bin Alí, bola síce neslobodná, ale navonok stabilná, sekulárna a prozápadná. Tunisko stálo v boji proti terorizmu na strane USA. V roku 2004 vyslovil George Bush v Bielom dome pochvalu Bin Alímu, ktorý tam bol na oficiálnej návšteve. Za spojenectvo, ale aj za rozširovanie slobôd v Tunisku. Pozitívne hodnotil Bin Alího v roku 2008 aj francúzsky prezident Nicolas Sarkozy.
Ako už neraz, Západ prižmúril oči nad porušovaním ľudských práv, ak nebolo príliš viditeľné a bral ho ako podmienku stability. Revolučné zmeny stabilitu narušia a ich výsledok nie je istý. Západ sa obáva nástupu radikálnych islamistov, ktorých držal prezident Bin Alí ďaleko od moci.
Islamisti chcú kandidovať v demokratických voľbách, aby si Tunisania vybrali, či ich pustia do vlády. A je pravda, že Jazmínová revolúcia nemá náboženský charakter. Islamisti sa k nepokojom pripojili, neboli ich iniciátormi. Obyvatelia Tuniska vo všeobecnosti nie sú nábožensky radikálni, takže „talibanizácia“ tam zatiaľ nehrozí.
.vystavia nám účet?
Západ o tom vie, aj tak však nemá k Jazmínovej revolúcii celkom vyjasnený postoj. Na rozdiel od Iránu, ktorý je ako diktatúra hrozbou pre globálnu stabilitu, bolo neslobodné Tunisko neškodné. A netreba zabúdať na ekonomické záujmy, dosiaľ previazané s rodinou a priaznivcami bývalého prezidenta. K najväčším obchodným partnerom Tuniska logicky patrí práve Francúzsko. Až 80 percent zahraničného obchodu realizuje Tunisko celkovo s Európskou úniou. Francúzsko je aj najväčším zahraničným investorom v Tunisku.
Morálne bol postoj Západu k Bin Alího režimu neudržateľný. S pádom Bin Alího režimu sa môže ukázať, že Tunisko, plné rozhnevaných mladých ľudí, vystaví západným lídrom účet. Nečudujme sa, ak začne Európskej únii a Spojeným štátom vyčítať, že svojou toleranciou kryli muža, ktorý im predával zdanie stability a kupoval si od nich mlčanie.
Tunisko však má záujem na udržaní vzťahov, ktoré znamenajú prosperitu. Bez stabilného prílevu turistov krajine hrozí bieda. Aj nepokoje vypukli preto, lebo diktatúra vyciciavala ekonomiku, a kým Bin Alí a jeho ľudia si vychutnávali luxus, ostatným prenechali živorenie. Tunisania nebojujú iba preto, lebo sloboda je cestou z biedy, ekonomická motivácia má v ich konaní veľký význam. A Západ môže dúfať, že práve uvoľnenie prinesie nové príležitosti pre podnikanie – ktoré doteraz Bin Alího režim obmedzoval právnymi reštrikciami i všadeprítomnou korupciou.
Zostáva otázka, či sa revolučným vírusom nakazia okolité krajiny. Kandidáti sú jasní: Egypt, Alžírsko, Líbya, Maroko... Ak sa tak stane, budeme zrejme svedkami ďalších krkolomných reakcií Západu. Rúcanie režimov v arabskom svete totiž nemusí byť nutne dobrou správou pre slobodu. Nie každá krajina je taká otvorená a sekularizovaná ako Tunisko, nie všade majú militantní islamisti také nízke šance na úspech. Je teda logické, že Západ tlieska Tunisanom, lebo mu nič iné nezostáva, tlieska však veľmi opatrne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.