Od vzniku SR u nás platili dva zákonníky práce, ktoré boli novelizované spolu 39-krát. Z pravidelných zmien tohto predpisu sa pomaly stáva politická tradícia každej novozvolenej garnitúry. Aké úpravy sa majú udiať tentoraz? Aký to bude mať vplyv na kvalitu a stabilitu pracovnoprávnych vzťahov? Dočkáme sa konečne kvalitnej a hlavne stabilnej pracovnoprávnej legislatívy?
Časté úpravy Zákonníka práce okrem iného spôsobuje chronická neschopnosť zamestnávateľov a odborov dohodnúť sa na akýchkoľvek zmenách, ktoré by mali šancu pretrvať dlhšie ako jedno volebné obdobie. Politické identity oboch hráčov sa jasne vyhranili minimálne od volieb v roku 2006, v ktorých odbory deklarovali podporu strane Smer.
Zamestnávatelia požadujú najmä zmeny pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov, flexibilnejšiu úpravu pracovného času či predĺženie skúšobnej lehoty. Medzi ich ďalšie požiadavky patrí skrátenie výpovednej lehoty, zrušenie súbehu odstupného a výpovednej lehoty alebo uvoľnenie opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na určitý čas. Predstavy odborov sú presne opačné: skrátenie týždenného pracovného času na 35 hodín a zrušenie dohôd o vykonaní práce. Definitívna podoba návrhu Mihálovho ministerstva ešte nie je známa. Programové vyhlásenie vlády pritom obsahuje tézy, ktoré sú bližšie skôr stanoviskám zamestnávateľov.
.flexibilita alebo rigidita
Problém s reguláciou trhu práce objektívne existuje. Okrem iného naň poukazuje aj Správa o stave podnikateľského prostredia, ktorú vypracovala Podnikateľská aliancia Slovenska. Viac ako 60 percent oslovených podnikateľov v nej uviedlo, že by sa na poste premiéra snažilo skôr oslabiť „zákonnú ochranu zamestnancov“. Takýto široký konsenzus medzi slovenskými podnikateľmi nasvedčuje, že ich stav pracovného práva skutočne tlačí.
Samozrejme, na prvé počutie znie hrozivo, keď chce niekto „oslabiť zákonnú ochranu zamestnanca“. Taká osoba si určite koleduje o titul „sociálny netvor“ roka, no v pracovnom práve priamočiara logika neplatí. Nie každý, kto volá po „silnejšej zákonnej ochrane zamestnancov“ im aj naozaj pomáha. A nie každý, kto ich chce „chrániť menej“, im, naopak, škodí. Príkladom môže byť zákonná ochrana zamestnancov pred prepúšťaním. Vždy, keď niekoho podnikateľ zamestnáva, podstupuje riziko. Nový zamestnanec sa nemusí osvedčiť alebo mu môže dokonca spôsobiť škodu. Ak zamestnávateľ vie, že sa zamestnanca v prípade zlej skúsenosti ľahko zbaví, skôr podstúpi riziko a zamestná trebárs aj človeka s problémovou minulosťou (bývalí väzni), členov marginalizovaných skupín (Rómovia) alebo ľudí s malými pracovnými skúsenosťami (absolventi). Ak však štát takémuto podnikateľovi sťažuje a predražuje prepúšťanie, veľmi dobre si premyslí, či a koho vôbec zamestná. Ak teda odborári a niektorí politici tvrdia, že zamestnancov treba zákonom chrániť pred prepúšťaním, nezamýšľaný dôsledok ich snaženia bude, že fakticky budú podnikateľom brániť ľudí zamestnávať. Povedané ešte inak: vďaka bohumilo sa tváriacim odborárom a Smeru vznikne menej pracovných miest a bude viac nezamestnaných. A to práve v skupinách obyvateľstva, ktoré sa zamestnávajú najťažšie.
Slovenské podnikateľské prostredie sa v uplynulých rokoch zhoršovalo, a to nielen v oblasti úpravy pracovnoprávnych vzťahov. Hodnota indexu podnikateľského prostredia posledné štyri roky klesala a zostupný trend sa zastavil až v druhej polovici vlaňajška. Nárast rigidity slovenského pracovného práva však konštatujú aj medzinárodné porovnania. Stačí vziať do úvahy napríklad správu Svetovej banky Doing Business, ktorá monitoruje vybrané aspekty podnikateľského prostredia približne v 180 krajinách sveta. Podľa vydania z roku 2007 sa Slovensko v kategórií „zamestnávanie pracovníkov“ umiestnilo na 72. mieste. Toto umiestnenie reflektuje stav v čase „neoliberálnej“ úpravy Zákonníka práce z dielne Ľudovíta Kaníka. V správe Doing Business 2010 – poslednej, ktorá samostatne monitoruje túto kategóriu – sa Slovensko prepadlo na 82. miesto. Tieto čísla okrem iného dokazujú nezmyselnosť tvrdení o „neľudskej neoliberálnosti“ reforiem Zákonníka práce počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Slovenská pracovnoprávna legislatíva bola v medzinárodnom porovnaní šedým priemerom práve tak za Fica, ako aj za Dzurindu. Na porovnanie, Česká republika v roku 2010 obsadila 25. miesto.
.zamestnanosť alebo nezamestnanosť
Nezamýšľané dôsledky „silnejšej ochrany zamestnanca“ sú na prvý pohľad paradoxné: nezamestnanosť (najmä mladých ľudí a žien), čierna práca a pomalší rast malých a stredných firiem. Práve pre tento segment podnikov predstavujú totiž regulácie najväčšiu záťaž. Na ilustráciu môže opäť poslúžiť niekoľko čísiel. Podľa spomenutej správy Doing Business 2010 bolo najlepšie hodnotenou európskou krajinou Dánsko, ktoré sa umiestnilo na 9. mieste (teda 73 miest pred nami). V tejto západoeurópskej krajine je veľmi ľahké prepustiť, a preto aj najať zamestnanca. Nezamestnanosť v Dánsku podľa údajov Eurostatu z novembra 2010 dosiahla úroveň 8 percent. Na Slovensku to bolo 14,5 percenta.
Samozrejme, proti tomuto tvrdeniu je možné namietať, že nezamestnanosť neovplyvňuje len Zákonník práce, v Európe sú aj štáty s nižšou nezamestnanosťou, ako je Dánsko a podobne. Lenže vzťah medzi mierou ekonomického rastu i zamestnanosti na jednej strane a rigiditou, respektíve flexibilitou pracovného práva na strane druhej nepopierateľne existuje. Opäť možno ako ilustráciu použiť správu Doing Business 2010. Tá za štáty, ktorých legislatíva má najhorší vplyv na zamestnávanie pracovníkov, označuje Venezuelu, Rovníkovú Guineu a Bolíviu. V týchto krajinách je ťažké zamestnanca prepustiť, najať, existujú tam striktné obmedzenia pracovného času aj vysoké odstupné. Inak povedané, „ochrana zamestnanca“ je tam vysoká až tak, že ho chráni pred prácou samotnou. Na opačnej strane rebríčka skončili Austrália, Spojené štáty a Singapur.
.komu to prospeje?
Ktoré návrhy teda prispejú nielen k individuálnemu, ale aj celospoločenskému prospechu? Vládou preferovaná flexibilnejšia úprava umožní zamestnávateľom i zamestnancom, aby si mohli tieto otázky upraviť samostatne v pracovnej zmluve a dospieť k najvhodnejšej úprave v rámci daných okolností. Väčšia zmluvná sloboda pomôže obom stranám lepšie sa prispôsobiť dynamicky sa meniacemu konkurenčnému prostrediu.
Častým argumentom proti liberalizácií predpisov regulujúcich trh práce je predpoklad silnejšej vyjednávacej pozície zamestnávateľov. Je pravda, že pri 14,5-percentnej nezamestnanosti sú vo výhodnejšej pozícií zamestnávatelia, netreba však zabúdať, že trhy (aj tie pracovné) sa menia v čase. Dnes dominujú zamestnávatelia, ak sa však vráti konjunktúra, trh môže opäť favorizovať zamestnancov. Príkladom je obdobie pred vypuknutím finančnej krízy, keď si zamestnanci v niektorých odvetviach mohli dohodnúť veľmi dobré pracovné i mzdové podmienky. Slováci, aspoň v niektorých regiónoch, už majú skúsenosť so situáciou, keď zamestnávatelia všemožne podbiehajú zamestnancom. Práve tá druhá poloha chráni pracovníkov oveľa lepšie než najlepšie mienená legislatíva.
Čo by však spôsobili návrhy odborárov? V ich nápadoch sa donekonečna recykluje starý mýtus o nemennom množstve práce. Zákonom skráťme pracovné časy a obmedzme niektoré typy zmlúv, čím donútime zamestnávateľov vytvoriť nové pracovné miesta. To je ich logika. Dôsledky týchto opatrení, ak sa budú reálne uplatňovať, môžu byť dvojaké. V prvom prípade sa skrátia pracovné časy, pričom mzdy za hodinu práce sa nezmenia. To v skutočnosti znamená, že ľudia, čo mali prácu, zarobia menej a dotujú tých, čo prácu vinou tohto opatrenia získali. V druhom prípade sa skrátia pracovné časy, pričom celkové mzdy zostanú nezmenené. To bude znamenať nárast nákladov zamestnávateľov, krach niektorých z nich a v konečnom dôsledku zvýšenú nezamestnanosť.
Odborárski bosovia, podporovaní opozíciou, už avizovali protesty, zber podpisov za vypísanie referenda, ktorého cieľom je zabrániť zmenám Zákonníka práce, prípadne hodinový generálny štrajk. Referendum je v demokracii legitímnym nástrojom. Otázne je, čo sa ním chce dosiahnuť. V globálnej konkurencii treba vidieť ďalej ako len do ďalšieho rokovania tripartity, prípadne štrajku. Umelým zvyšovaním ceny práce totiž podkopávame jednu z konkurenčných výhod tejto krajiny. Udržateľne zvyšovať úroveň miezd možno prostredníctvom zvyšovania pridanej hodnoty tovarov a služieb, zvyšovaním produktivity práce, ale aj dobrou vymožiteľnosťou práva, zlepšením infraštruktúry alebo kvalitným vzdelávacím systémom. O týchto veciach od odborárov a Smeru veľa nepočuť.
Autor je spolupracovník Nadácie F. A Hayeka.
Časté úpravy Zákonníka práce okrem iného spôsobuje chronická neschopnosť zamestnávateľov a odborov dohodnúť sa na akýchkoľvek zmenách, ktoré by mali šancu pretrvať dlhšie ako jedno volebné obdobie. Politické identity oboch hráčov sa jasne vyhranili minimálne od volieb v roku 2006, v ktorých odbory deklarovali podporu strane Smer.
Zamestnávatelia požadujú najmä zmeny pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov, flexibilnejšiu úpravu pracovného času či predĺženie skúšobnej lehoty. Medzi ich ďalšie požiadavky patrí skrátenie výpovednej lehoty, zrušenie súbehu odstupného a výpovednej lehoty alebo uvoľnenie opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na určitý čas. Predstavy odborov sú presne opačné: skrátenie týždenného pracovného času na 35 hodín a zrušenie dohôd o vykonaní práce. Definitívna podoba návrhu Mihálovho ministerstva ešte nie je známa. Programové vyhlásenie vlády pritom obsahuje tézy, ktoré sú bližšie skôr stanoviskám zamestnávateľov.
.flexibilita alebo rigidita
Problém s reguláciou trhu práce objektívne existuje. Okrem iného naň poukazuje aj Správa o stave podnikateľského prostredia, ktorú vypracovala Podnikateľská aliancia Slovenska. Viac ako 60 percent oslovených podnikateľov v nej uviedlo, že by sa na poste premiéra snažilo skôr oslabiť „zákonnú ochranu zamestnancov“. Takýto široký konsenzus medzi slovenskými podnikateľmi nasvedčuje, že ich stav pracovného práva skutočne tlačí.
Samozrejme, na prvé počutie znie hrozivo, keď chce niekto „oslabiť zákonnú ochranu zamestnanca“. Taká osoba si určite koleduje o titul „sociálny netvor“ roka, no v pracovnom práve priamočiara logika neplatí. Nie každý, kto volá po „silnejšej zákonnej ochrane zamestnancov“ im aj naozaj pomáha. A nie každý, kto ich chce „chrániť menej“, im, naopak, škodí. Príkladom môže byť zákonná ochrana zamestnancov pred prepúšťaním. Vždy, keď niekoho podnikateľ zamestnáva, podstupuje riziko. Nový zamestnanec sa nemusí osvedčiť alebo mu môže dokonca spôsobiť škodu. Ak zamestnávateľ vie, že sa zamestnanca v prípade zlej skúsenosti ľahko zbaví, skôr podstúpi riziko a zamestná trebárs aj človeka s problémovou minulosťou (bývalí väzni), členov marginalizovaných skupín (Rómovia) alebo ľudí s malými pracovnými skúsenosťami (absolventi). Ak však štát takémuto podnikateľovi sťažuje a predražuje prepúšťanie, veľmi dobre si premyslí, či a koho vôbec zamestná. Ak teda odborári a niektorí politici tvrdia, že zamestnancov treba zákonom chrániť pred prepúšťaním, nezamýšľaný dôsledok ich snaženia bude, že fakticky budú podnikateľom brániť ľudí zamestnávať. Povedané ešte inak: vďaka bohumilo sa tváriacim odborárom a Smeru vznikne menej pracovných miest a bude viac nezamestnaných. A to práve v skupinách obyvateľstva, ktoré sa zamestnávajú najťažšie.
Slovenské podnikateľské prostredie sa v uplynulých rokoch zhoršovalo, a to nielen v oblasti úpravy pracovnoprávnych vzťahov. Hodnota indexu podnikateľského prostredia posledné štyri roky klesala a zostupný trend sa zastavil až v druhej polovici vlaňajška. Nárast rigidity slovenského pracovného práva však konštatujú aj medzinárodné porovnania. Stačí vziať do úvahy napríklad správu Svetovej banky Doing Business, ktorá monitoruje vybrané aspekty podnikateľského prostredia približne v 180 krajinách sveta. Podľa vydania z roku 2007 sa Slovensko v kategórií „zamestnávanie pracovníkov“ umiestnilo na 72. mieste. Toto umiestnenie reflektuje stav v čase „neoliberálnej“ úpravy Zákonníka práce z dielne Ľudovíta Kaníka. V správe Doing Business 2010 – poslednej, ktorá samostatne monitoruje túto kategóriu – sa Slovensko prepadlo na 82. miesto. Tieto čísla okrem iného dokazujú nezmyselnosť tvrdení o „neľudskej neoliberálnosti“ reforiem Zákonníka práce počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Slovenská pracovnoprávna legislatíva bola v medzinárodnom porovnaní šedým priemerom práve tak za Fica, ako aj za Dzurindu. Na porovnanie, Česká republika v roku 2010 obsadila 25. miesto.
.zamestnanosť alebo nezamestnanosť
Nezamýšľané dôsledky „silnejšej ochrany zamestnanca“ sú na prvý pohľad paradoxné: nezamestnanosť (najmä mladých ľudí a žien), čierna práca a pomalší rast malých a stredných firiem. Práve pre tento segment podnikov predstavujú totiž regulácie najväčšiu záťaž. Na ilustráciu môže opäť poslúžiť niekoľko čísiel. Podľa spomenutej správy Doing Business 2010 bolo najlepšie hodnotenou európskou krajinou Dánsko, ktoré sa umiestnilo na 9. mieste (teda 73 miest pred nami). V tejto západoeurópskej krajine je veľmi ľahké prepustiť, a preto aj najať zamestnanca. Nezamestnanosť v Dánsku podľa údajov Eurostatu z novembra 2010 dosiahla úroveň 8 percent. Na Slovensku to bolo 14,5 percenta.
Samozrejme, proti tomuto tvrdeniu je možné namietať, že nezamestnanosť neovplyvňuje len Zákonník práce, v Európe sú aj štáty s nižšou nezamestnanosťou, ako je Dánsko a podobne. Lenže vzťah medzi mierou ekonomického rastu i zamestnanosti na jednej strane a rigiditou, respektíve flexibilitou pracovného práva na strane druhej nepopierateľne existuje. Opäť možno ako ilustráciu použiť správu Doing Business 2010. Tá za štáty, ktorých legislatíva má najhorší vplyv na zamestnávanie pracovníkov, označuje Venezuelu, Rovníkovú Guineu a Bolíviu. V týchto krajinách je ťažké zamestnanca prepustiť, najať, existujú tam striktné obmedzenia pracovného času aj vysoké odstupné. Inak povedané, „ochrana zamestnanca“ je tam vysoká až tak, že ho chráni pred prácou samotnou. Na opačnej strane rebríčka skončili Austrália, Spojené štáty a Singapur.
.komu to prospeje?
Ktoré návrhy teda prispejú nielen k individuálnemu, ale aj celospoločenskému prospechu? Vládou preferovaná flexibilnejšia úprava umožní zamestnávateľom i zamestnancom, aby si mohli tieto otázky upraviť samostatne v pracovnej zmluve a dospieť k najvhodnejšej úprave v rámci daných okolností. Väčšia zmluvná sloboda pomôže obom stranám lepšie sa prispôsobiť dynamicky sa meniacemu konkurenčnému prostrediu.
Častým argumentom proti liberalizácií predpisov regulujúcich trh práce je predpoklad silnejšej vyjednávacej pozície zamestnávateľov. Je pravda, že pri 14,5-percentnej nezamestnanosti sú vo výhodnejšej pozícií zamestnávatelia, netreba však zabúdať, že trhy (aj tie pracovné) sa menia v čase. Dnes dominujú zamestnávatelia, ak sa však vráti konjunktúra, trh môže opäť favorizovať zamestnancov. Príkladom je obdobie pred vypuknutím finančnej krízy, keď si zamestnanci v niektorých odvetviach mohli dohodnúť veľmi dobré pracovné i mzdové podmienky. Slováci, aspoň v niektorých regiónoch, už majú skúsenosť so situáciou, keď zamestnávatelia všemožne podbiehajú zamestnancom. Práve tá druhá poloha chráni pracovníkov oveľa lepšie než najlepšie mienená legislatíva.
Čo by však spôsobili návrhy odborárov? V ich nápadoch sa donekonečna recykluje starý mýtus o nemennom množstve práce. Zákonom skráťme pracovné časy a obmedzme niektoré typy zmlúv, čím donútime zamestnávateľov vytvoriť nové pracovné miesta. To je ich logika. Dôsledky týchto opatrení, ak sa budú reálne uplatňovať, môžu byť dvojaké. V prvom prípade sa skrátia pracovné časy, pričom mzdy za hodinu práce sa nezmenia. To v skutočnosti znamená, že ľudia, čo mali prácu, zarobia menej a dotujú tých, čo prácu vinou tohto opatrenia získali. V druhom prípade sa skrátia pracovné časy, pričom celkové mzdy zostanú nezmenené. To bude znamenať nárast nákladov zamestnávateľov, krach niektorých z nich a v konečnom dôsledku zvýšenú nezamestnanosť.
Odborárski bosovia, podporovaní opozíciou, už avizovali protesty, zber podpisov za vypísanie referenda, ktorého cieľom je zabrániť zmenám Zákonníka práce, prípadne hodinový generálny štrajk. Referendum je v demokracii legitímnym nástrojom. Otázne je, čo sa ním chce dosiahnuť. V globálnej konkurencii treba vidieť ďalej ako len do ďalšieho rokovania tripartity, prípadne štrajku. Umelým zvyšovaním ceny práce totiž podkopávame jednu z konkurenčných výhod tejto krajiny. Udržateľne zvyšovať úroveň miezd možno prostredníctvom zvyšovania pridanej hodnoty tovarov a služieb, zvyšovaním produktivity práce, ale aj dobrou vymožiteľnosťou práva, zlepšením infraštruktúry alebo kvalitným vzdelávacím systémom. O týchto veciach od odborárov a Smeru veľa nepočuť.
Autor je spolupracovník Nadácie F. A Hayeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.