Ten flek si vybrala, aby sa nemusela vybavovať s otravnými zákazníkmi. Žili sme podobný život, ale Georgina vstávala omnoho skôr a nebolo to len preto, že do školy cestovala zo vzdialeného severu. Rovno po zobudení, bez tzv. rannej hygieny, obchádzala v otrieskanom aute pláže, aby zistila, kde sú najlepšie vlny, naprešovala sa do vlhkého neoprénu, skočila do chladného Pacifiku a pádlovala na rannú surf session. V škole na prvej káve som so závisťou ňuchala vôňu oceánu z jej blonďavých vlasov a opálenej kože.
Do Sydney som, samozrejme, prišla žiť taký život, aký viedla Georgina, ale nakoniec som surfovala iba raz. Bývala som síce v centre, ale ďaleko od pláže. V týždni som mala jeden voľný deň a v ten buď pršalo, bola som unavená, alebo som vypadla z mesta na výlet, užiť si Austráliu.
Okrem toho som sa po tom prvom raze strašne zľakla. Georgina mi hodila neoprén jedného z dvoch spolubývajúcich (a milencov) a pod pazuchu mi vrazila jeho rybu (čo rezultovala v jeho spravodlivom hneve, ktorý, ako som sa dozvedela neskôr, mohol byť spôsobený žiarlivosťou na druhého spolubývajúceho. Dosky ani ženy sa ozaj nepožičiavajú). Keď sa mi cez zástup búšiacich vĺn podarilo dostať na line up, opatrne som sa posadila na vratký surf a opýtala sa, čo mám vlastne robiť.
Trvalo mi viac než polhodinu, kým som sa cez príboj po bruchu doplazila na pláž. Na hlavu mi padlo niekoľko záhradných chatiek, vypralo ma v práčke a priškrtila ma šnúra z dosky. Celkom isto som videla žraločie plutvy.
Na brehu som dlho dychčala, preklínajúc Georginu za to, že ma vystavila istej smrti.
Nikdy nebudem jazdiť ako ona – strach neprekonám a nebudem ochotná toľko obetovať. Ale spätne mi jej rada pripadá ako najlepšia možná, a to nielen v surfingu. „Keď uvidíš dobrú vlnu, pádluj z celej sily,“ povedala. „Keď ju chytíš, musíš sa rýchlo postaviť. A potom sa už vezieš.“
Do Sydney som, samozrejme, prišla žiť taký život, aký viedla Georgina, ale nakoniec som surfovala iba raz. Bývala som síce v centre, ale ďaleko od pláže. V týždni som mala jeden voľný deň a v ten buď pršalo, bola som unavená, alebo som vypadla z mesta na výlet, užiť si Austráliu.
Okrem toho som sa po tom prvom raze strašne zľakla. Georgina mi hodila neoprén jedného z dvoch spolubývajúcich (a milencov) a pod pazuchu mi vrazila jeho rybu (čo rezultovala v jeho spravodlivom hneve, ktorý, ako som sa dozvedela neskôr, mohol byť spôsobený žiarlivosťou na druhého spolubývajúceho. Dosky ani ženy sa ozaj nepožičiavajú). Keď sa mi cez zástup búšiacich vĺn podarilo dostať na line up, opatrne som sa posadila na vratký surf a opýtala sa, čo mám vlastne robiť.
Trvalo mi viac než polhodinu, kým som sa cez príboj po bruchu doplazila na pláž. Na hlavu mi padlo niekoľko záhradných chatiek, vypralo ma v práčke a priškrtila ma šnúra z dosky. Celkom isto som videla žraločie plutvy.
Na brehu som dlho dychčala, preklínajúc Georginu za to, že ma vystavila istej smrti.
Nikdy nebudem jazdiť ako ona – strach neprekonám a nebudem ochotná toľko obetovať. Ale spätne mi jej rada pripadá ako najlepšia možná, a to nielen v surfingu. „Keď uvidíš dobrú vlnu, pádluj z celej sily,“ povedala. „Keď ju chytíš, musíš sa rýchlo postaviť. A potom sa už vezieš.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.