S údivom preto, lebo iba mesiac predtým voliči uštedrili Obamovým demokratom v kongresových voľbách tvrdú porážku a nálady verejnosti v prieskumoch verejnej mienky boli voči prezidentovi a jeho politike vo väčšine oblastí kritické až odmietavé.
Prezident však koncom roka urobil a dosiahol niekoľko nečakaných kompromisov, ústupkov a víťazstiev, a v januári to pokračovalo. S republikánmi sa dohodol na udržaní nižších daní, uzavrel zmluvu o voľnom obchode s Kóreou (obľúbená republikánska téma) a v Bielom dome urobil personálne zmeny, ktoré privítali zástupcovia amerického biznisu, inak skôr skeptickí k Obamovým predstavám o zásahoch štátu do ekonomiky. Zároveň prezident získal aj u svojho demokratického a liberálneho tábora, keď podpísal zákon, umožňujúci homosexuálom otvorene slúžiť v amerických ozbrojených silách. A podarilo sa mu v Senáte presadiť ešte v Prahe podpísanú zmluvu o znížení jadrového arzenálu Spojených štátov a Ruska, za ktorú sa vyslovovali súčasní a bývalí ministri obrany a šéfovia ozbrojených síl.
A potom prišla januárová Arizona, kde šialený strelec zabil šesť ľudí a postrelil americkú kongresmanku. Prezident využil smútočné zhromaždenie v Tuscone nie na útok na svojich protivníkov (napríklad na tých, ktorí tvrdo bránia ústavné právo na nosenie zbrane), ale na štátnický tón, na pozitívne prerámcovanie tragédie do predstavy o lepšej Amerike. Pridajme k tomu ešte drobné oživenie ekonomiky, a výsledkom posledných dvoch mesiacov je významné zvýšenie popularity (o 8 až 15 percent v závislosti od prieskumov) a úplne otvorené šance v zápase, v ktorom bude najbližšie dva roky demokratický prezident súťažiť s republikánskou Snemovňou reprezentantov.
Obamov comeback je zaujímavý v tom, že prišiel ako náhly zvrat v dlhotrvajúcom procese odcudzenia verejnosti od viacerých aspektov Obamovej politiky. Iste, poškodili mu aj zlé výsledky ekonomiky a stále vysoká nezamestnanosť, no najdôležitejšia Obamova domáca agenda, jeho reforma zdravotníckej starostlivosti, je aj 10 mesiacov po schválení stále rovnako nepopulárna medzi laickou aj odbornou verejnosťou. Medzi Demokratmi sa už dokonca viedli úvahy, či by nemala strana postaviť do volieb v roku 2012 iného kandidáta.
Dnes je namieste otázka, či je Barack Obama novým Billom Clintonom – teda, či podobne ako Clinton pred šestnástimi rokmi dokáže po tvrdej porážke v kongresových voľbách nastúpiť spanilú jazdu politických ústupkov a ťahov, ktoré ho dovedú k opätovnému zvoleniu o necelé dva roky. Okrem Billa Clintona má Obama k dispozícii ďalšie dva inšpirujúce príklady. Pred tridsiatimi rokmi sa ujal úradu prezident Ronald Reagan, „veľký komunikátor“, ktorý aj zložité myšlienky dokázal vyjadriť jednoduchým spôsobom, a ktorý vo svojom čase vlial Amerike, oslabenej neúspechmi, novú sebadôveru. Obama sa už v minulosti vyznal z rešpektu práve voči Reaganovi, ktorý bol v jeho očiach jedným z „transformujúcich prezidentov“, hoci s viacerými myšlienkami Reaganovej „revolúcie“ sa Obama nestotožnil. Reaganova schopnosť vyjadriť zložité jednoducho by však Obamovi významne pomohla. Druhý inšpirujúci vzor môže Obama hľadať o ďalších dvadsať rokov skôr, v roku 1961, keď sa úradu prezidenta ujal John F. Kennedy. Ten vo svojom inauguračnom prejave predniesol svoju najslávnejšiu predstavu: „Nepýtaj sa, čo môže tvoja krajina urobiť pre teba, pýtaj sa, čo ty môžeš urobiť pre tvoju krajinu.“ Ešte ako kandidát na úrad prezidenta mal Obama v sebe akýsi podobný étos. Ak má nasledujúce dva roky nielen prežiť, ale urobiť v zhode s republikánmi aj užitočné kroky (napríklad na zníženie verejného dlhu), bude potrebovať niečo z Reagana aj z Kennedyho.
Prezident však koncom roka urobil a dosiahol niekoľko nečakaných kompromisov, ústupkov a víťazstiev, a v januári to pokračovalo. S republikánmi sa dohodol na udržaní nižších daní, uzavrel zmluvu o voľnom obchode s Kóreou (obľúbená republikánska téma) a v Bielom dome urobil personálne zmeny, ktoré privítali zástupcovia amerického biznisu, inak skôr skeptickí k Obamovým predstavám o zásahoch štátu do ekonomiky. Zároveň prezident získal aj u svojho demokratického a liberálneho tábora, keď podpísal zákon, umožňujúci homosexuálom otvorene slúžiť v amerických ozbrojených silách. A podarilo sa mu v Senáte presadiť ešte v Prahe podpísanú zmluvu o znížení jadrového arzenálu Spojených štátov a Ruska, za ktorú sa vyslovovali súčasní a bývalí ministri obrany a šéfovia ozbrojených síl.
A potom prišla januárová Arizona, kde šialený strelec zabil šesť ľudí a postrelil americkú kongresmanku. Prezident využil smútočné zhromaždenie v Tuscone nie na útok na svojich protivníkov (napríklad na tých, ktorí tvrdo bránia ústavné právo na nosenie zbrane), ale na štátnický tón, na pozitívne prerámcovanie tragédie do predstavy o lepšej Amerike. Pridajme k tomu ešte drobné oživenie ekonomiky, a výsledkom posledných dvoch mesiacov je významné zvýšenie popularity (o 8 až 15 percent v závislosti od prieskumov) a úplne otvorené šance v zápase, v ktorom bude najbližšie dva roky demokratický prezident súťažiť s republikánskou Snemovňou reprezentantov.
Obamov comeback je zaujímavý v tom, že prišiel ako náhly zvrat v dlhotrvajúcom procese odcudzenia verejnosti od viacerých aspektov Obamovej politiky. Iste, poškodili mu aj zlé výsledky ekonomiky a stále vysoká nezamestnanosť, no najdôležitejšia Obamova domáca agenda, jeho reforma zdravotníckej starostlivosti, je aj 10 mesiacov po schválení stále rovnako nepopulárna medzi laickou aj odbornou verejnosťou. Medzi Demokratmi sa už dokonca viedli úvahy, či by nemala strana postaviť do volieb v roku 2012 iného kandidáta.
Dnes je namieste otázka, či je Barack Obama novým Billom Clintonom – teda, či podobne ako Clinton pred šestnástimi rokmi dokáže po tvrdej porážke v kongresových voľbách nastúpiť spanilú jazdu politických ústupkov a ťahov, ktoré ho dovedú k opätovnému zvoleniu o necelé dva roky. Okrem Billa Clintona má Obama k dispozícii ďalšie dva inšpirujúce príklady. Pred tridsiatimi rokmi sa ujal úradu prezident Ronald Reagan, „veľký komunikátor“, ktorý aj zložité myšlienky dokázal vyjadriť jednoduchým spôsobom, a ktorý vo svojom čase vlial Amerike, oslabenej neúspechmi, novú sebadôveru. Obama sa už v minulosti vyznal z rešpektu práve voči Reaganovi, ktorý bol v jeho očiach jedným z „transformujúcich prezidentov“, hoci s viacerými myšlienkami Reaganovej „revolúcie“ sa Obama nestotožnil. Reaganova schopnosť vyjadriť zložité jednoducho by však Obamovi významne pomohla. Druhý inšpirujúci vzor môže Obama hľadať o ďalších dvadsať rokov skôr, v roku 1961, keď sa úradu prezidenta ujal John F. Kennedy. Ten vo svojom inauguračnom prejave predniesol svoju najslávnejšiu predstavu: „Nepýtaj sa, čo môže tvoja krajina urobiť pre teba, pýtaj sa, čo ty môžeš urobiť pre tvoju krajinu.“ Ešte ako kandidát na úrad prezidenta mal Obama v sebe akýsi podobný étos. Ak má nasledujúce dva roky nielen prežiť, ale urobiť v zhode s republikánmi aj užitočné kroky (napríklad na zníženie verejného dlhu), bude potrebovať niečo z Reagana aj z Kennedyho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.