Radičová v zime

To, že Radičová verejne napadla napríklad plán zoštíhlenia železníc, isteže nemusí v koncovke veľa znamenať. Teda, čo sa týka rozsahu prepúšťania, v súvislosti s čím označila riaditeľa Carga za „jednoduchého manažéra“... Ale fakt, že koncepciu už vláda schválila a ona priebeh výrazne skomplikovala, prezrádza ambíciu vytvárať si vlastný premiérsky priestor, manifestačne vzdialený od koaličnej rady. Kým priaznivcov väčšej nezávislosti premiérky od straníckych lídrov tá aktivita zrejme teší, odvrátenou stranou je situačná komika: štátna správa vrátane ministra Mihála má za úlohu vyhľadávať potenciálne nezamestnaným železničiarom voľné pracovné miesta.

Radičovej predstava o štáte, ktorý je vzorným opatrovateľom svojho občana, vyskakuje aj z verejného sľubu prestarnutým študentom, že nebudú platiť odvody ani po dosiahnutí veku 26 rokov. Niežeby z toho hrozila hneď rozpočtová katastrofa, ale skutočnosť, že po mesiaci ohlasuje zásah do ťažko vyhádaného „ozdravného“ balíka, a to bez rozhovorov so stranami a (zrejme i) ministrom financií z vlastnej strany, svedčí opäť o náraste sebavedomia.

Či už ide o premyslené budovanie autority, alebo „len“ o prehnané sociálne cítenie, celkom vážny problém je, že slabosť k straníckym centrálam, čo sa Radičovej vytýka, začína prepisovať iná slabosť – voči lobistickým skupinám. Železničná zápletka i „odvodový bonus“ pre študentov majú totiž spoločné to, že Radičovú obmäkčilo jedno posedenie s odborármi, respektíve Radou vysokých škôl. Nedá sa vylúčiť, že je v tom viac divadla pre médiá, než búrania už raz rozhodnutých opatrení, avšak sľubovať zmeny podľa toho, aký záujem mi práve skríži cestu, nie je správanie zodpovedného premiéra.

V krehkej koalícii môže byť samo otvorenie zákonov o sociálnom či zdravotnom poistení rizikom. Ak si Radičová svoj darček študentom presadí tak, že zároveň nedopustí iné zmeny (všetky strany by si vedeli predstaviť aspoň desať), reči o slabej premiérke budú potrebovať naozaj nové argumenty. Jedna vec je fakt, že Radičová nemá a zrejme nikdy nebude mať plnú podporu vlastného klubu. Len v súvislosti so spomalením železničnej reformy napríklad Štefanec priamo premiérke odkazuje, že „ľuďom by sme mali hovoriť vždy pravdu (...)“.  Úplne iná vec je napríklad to, že najťažšej kauze koalície – voľbe prokurátora, dalo Radičovej ultimátum „buď ja, alebo Trnka“ úplne novú dimeziu. Tej sa štyri strany prispôsobili a pokračujú tak, aby si ju ako premiérku zachovali, a to i napriek tomu, že to pokračovanie je sporné a plné dilem (však, OKS?). Len na ilustráciu: V zápase o policajného prezidenta, ktorý sa viedol v českej koalícii, a bol tiež buď, alebo, prehral premiér Nečas na hlavu s ministrom vnútra a jeho stranou. A vôbec mu nepomohlo, že je súčasne aj predsedom ODS.

Pozícia Ivety Radičovej je silná preto, že koalícia za ňu nemá náhradu, a po prípadnej demisii by už druhú vládu nezlepila. Niežeby sa už dala nazvať silnou premiérkou, to ešte nie. Príklady zo života však naznačujú, že straníckych lídrov a všemocnú koaličnú radu môže čoskoro prekvapiť dilema, ako jej pristrihnúť krídla.